ČLÁNOK




Tlaková vlna vysokých daní a odvodov
27. septembra 2002

Na seminári Súčasné trendy v daňovej politike (Bratislava 13. – 15. septembra 2002) odborníci na daňovú problematiku konštatovali, že vlády jednotlivých krajín príliš veľa prerozdeľujú. Najmä európske ekonomiky charakterizuje vysoká miera verejných výdavkov a neefektívne hospodárenie s verejnými financiami.

Výnimkou nie je ani Slovensko. Podľa Združenia daňových poplatníkov Slovenska (ZDPS) v roku 2002 dosiahne celkové daňové a odvodové zaťaženie v SR merané ako podiel konsolidovaných výdavkov verejného sektora na hrubom domácom produkte 46,8 percenta. „Ak meriame daňové a odvodové zaťaženie iným spôsobom, podľa podielu čistej mzdy na celkových mzdových nákladoch firmy, zistíme, že štát každému pracujúcemu vezme 52,5 percenta jeho zárobku na daniach,“ vysvetľuje tajomník Združenia daňových poplatníkov Slovenska Martin Chren.

Pod ťarchou štátu

Slovenská republika sa zaraďuje medzi krajiny s vyšším celkovým daňovým a odvodovým zaťažením. Zaťaženie je u nás vyššie než je priemer Európskej únie či OECD a omnoho vyššie, než je to v najrozvinutejších krajinách sveta (napr. USA). Väčší než v zahraničí je u nás aj podiel nepriamych daní na celkových daňových výnosoch. Slovensko má napríklad šiestu najvyššiu sadzbu DPH na svete. „Veďte vašu krajinu na úrovni minimálnych daní. Nízke dane zabezpečujú vysoký hospodársky výkon,“ odkazuje prezident Svetovej asociácie daňových poplatníkov Bjorn Tarras-Wahlberg. Sadzby dane z príjmov sú v SR nižšie ako v západnej Európe, sú však vyššie než v mnohých ostatných krajinách bývalého východného bloku, čo brzdí konkurenčnú schopnosť Slovenska v regióne.

Najvyšší podiel na celkovom bremene, ktoré štát uvaľuje na pracujúcich občanov, však na Slovensku nemajú dane, ale odvody na zdravotné, dôchodkové a nemocenské poistenie a do fondu zamestnanosti. Sociálna poisťovňa, ktorá spravuje väčšiu časť príjmov z daňových odvodov, je druhou najväčšou inštitúciou verejného sektora, výška jej rozpočtu sa blíži k sto miliardám korún. Odvody na Slovensku sú najvyššie zo všetkých 30 krajín sveta združených v OECD.

Odvodové zaťaženia zamestnanca je na Slovensku vyššie než zaťaženie daňové. Predstavuje 50,8 % z hrubých miezd (z toho 12,8 % platí priamo zamestnanec a 38 % platí zamestnávateľ) a jeho podiel na celkových mzdových nákladoch zamestnanca je 36,8 % (kým podiel daní je 15,7 %). Účastníci seminára sa zhodli na tom, že štát nevytvára hodnoty, len ich prerozdeľuje. „Žiaden štátny program na podporu nezamestnanosti nevyriešil nezamestnanosť. Urobia to len malí a strední podnikatelia. Ak budú mať nízke odvody, zamestnajú aj ľudí. Pokiaľ to tak nebude, percento čiernej práce zostane vysoké,“ argumentuje riaditeľ Nadácie F. A. Hayeka Ivan Švejna. Ak chcú európske krajiny dosiahnuť vyššiu výkonnosť ekonomiky, mali by sa podľa ZDPS zamyslieť nad tým, či nie je načase zmeniť európsky sociálny model a znížiť dane.

Na Slovensku po starom

„Daňové zákony v SR sú veľmi zložité a komplikované. Napríklad len v samotnom zákone o daniach z príjmov už pri letmom pohľade odhalíme viac ako 200 najrôznejších výnimiek či oslobodení. Často preto nastávajú problémy pri interpretácii legislatívy, a to dokonca aj zo strany samotných daňových úradov. Slovenské firmy ročne míňajú mnoho miliónov korún na služby najrôznejších daňových poradcov. Daňové zákony sú veľmi nestabilné a často sa menia aj niekoľkokrát do roka, čím ešte väčšmi sťažujú ich správne uplatňovanie,“ hovorí M. Chren.

Reprezentatívny prieskum verejnej mienky a daňových znalostí ukázal katastrofálnu neznalosť daňovej problematiky u slovenského obyvateľstva. Takmer tretina občanov si vôbec neuvedomuje ani len existenciu dane z pridanej hodnoty (DPH), ktorá je súčasťou takmer všetkých transakcií. Najmenej uvedomovanými daňami sú nepriame dane, medzi ktoré patria okrem DPH aj tzv. spotrebné dane – z vína, piva, tabaku, liehu a benzínu. Keďže tieto dane sú zarátane priamo v cene výrobkov, mnohí občania ani netušia, že pri kúpe tovaru zároveň platia tieto dane. „Trend v posledných rokoch je negatívny. Štát síce znižuje sadzby priamych daní (napríklad z príjmu), ale súčasne zvyšuje sadzby nepriamych daní. Celkové daňové zaťaženie sa tak presúva na nepriame dane a môže sa nebadane zvyšovať bez toho, aby si to občania uvedomovali,“ prízvukuje M. Chren.

Nerovnosť pred zákonom

Hoci základným princípom uplatňovaným v demokratických a slobodných krajinách je rovnosť pred zákonom, neplatí to v prípade daní. Nielenže progresivita daní núti ľudí a firmy s vyššími príjmami platiť vyšší podiel z ich príjmu na daniach, daňové zákony obsahujú desiatky, ba stovky výnimiek, takže aj dvaja daňovníci s úplne rovnakým príjmom môžu platiť úplne inú daň, v závislosti od ich šikovnosti a možnosti nájsť diery v legislatíve.

„Mnohé opatrenia v oblasti daní majú vyslovene charakter trestu či šikanovania občanov alebo firiem. To bol prípad majetkových priznaní, ale aj dane zo straty či niekoľkokrát navrhovanej dane za vlastnenie motorového vozidla. Daň z dedičstva, nazývaná aj daň zo smrti, bola zrušená iba pre okruh najbližších príbuzných, no stále existuje. Navyše, smrť trestá štát aj 23-percentnou sadzbou DPH na truhlu,“ konštatuje M. Chren.

Dlhodobo neudržateľný jav

V Slovenskej republike je však každá koruna zdanená niekoľkonásobne. Ako prvý je zdanený príjem (mzda) každého zamestnanca. Už tu štát vezme občanovi na daniach a povinnom poistnom približne 40 percent jeho zárobku.

Zdaňovanie sa tým však nekončí. Pri každom nákupe platí spotrebiteľ daň z pridanej hodnoty a ďalšie nepriame dane. Tým je jeho príjem zdanený druhýkrát. Ak sa rozhodne zvyšné peniaze investovať napríklad do nehnuteľností, štát ho tretíkrát zdaní majetkovými daňami. Ak sa z toho mála, čo mu po tomto trojnásobnom zdanení zostalo, rozhodne občan ušetriť peniaze pre svojich potomkov, posledné, štvrté zdanenie ho postihuje pri dani z dedičstva.

Zodpovedný postoj slovenských politikov by sa mal odraziť v znižovaní príliš vysokého daňového a odvodového zaťaženia. Zároveň by sa politici mali snažiť o zjednodušenie a sprehľadnenie daňového zákonodarstva. B. Tarras-Wahlberg vyjadril nádej, že budúca vláda SR urobí všetko pre zníženie daňového a odvodového zaťaženia, ako aj pre reformu a výrazné zjednodušenie systému výberu daní. Zdôraznil, že vysoké dane vedú k znižovaniu konkurenčnej schopnosti a k demotivácii podnikateľskej sféry. Okrem toho sú prekážkou prílevu nových investícií. „Európa trpí príliš vysokým zdaňovaním. Vysoké dane idú ruka v ruke s nízkym ekonomickým rastom.“

Podľa prezidenta ZDPS Jána Oravca sa v oveľa absurdnejšej situácii nachádzajú krajiny s prechodnou ekonomikou. „Slovensko má štát blahobytu 21. storočia na jednej strane, a ekonomiku s výkonnosťou 19. storočia na druhej strane. Takýto stav je dlhodobo neudržateľný.“

Veľa prerozdeľovania

Na Slovensku už dlho platí, že verejné výdavky sú omnoho vyššie ako verejné príjmy. Štátne výdavky sú často veľmi neprehľadné a smerujú aj tam, kde nie sú úplne nevyhnutné. Z toho vyplýva rastúce zadlženie našej krajiny.

„Občania by mali cítiť, či služby, ktoré získavajú od štátu, majú adekvátnu hodnotu k tomu, čo zaplatili. Štát by nemal vynakladať peňažné prostriedky všetkých občanov na podporu malých záujmových skupín. Politici by nemali mať právo zvyšovať štátne zadlženie, a prenášať tak bremeno platby za dnešnú spotrebu na budúce generácie,“ konštatuje M. Chren. Hovorí, že všetkých by nás malo zaujímať, ako a koľko peňazí náš štát míňa. Zároveň si kladie otázky: Sú tieto peniaze vynaložené správne? Je terajšia a budúca vláda dobrým hospodárom? Aký vysoký je štátny dlh a kto ho zaplatí? Koľko skutočne stoja služby, ktoré nám štát dáva? Čo by mal urobiť politik, ktorý chce s našimi peniazmi dobre hospodáriť?

Na Slovensku štát dlhodobo prerozdeľuje v priemere 45 % vytvoreného bohatstva. To je pritom údaj, ktorý hovorí o tom, koľko hotových peňazí opúšťa každoročne verejnú správu. Neskrývajú sa za ním nevykonané hospodárske reformy, nemeniaca sa štruktúra výdavkov či plytvanie verejnými zdrojmi.

Roztvorené nožnice

Zatiaľ čo verejné výdavky v Slovenskej republike neustále rastú, výška verejných príjmov každoročne mierne klesá. Medzera medzi daňovými príjmami a verejnými výdavkami dokonca prekročila hranicu 10 % hrubého domáceho produktu. Vzniknuté vzduchoprázdno je financované z ,,prejedania“ privatizačných príjmov a rastu štátneho dlhu. ,,Všetky dlhy však raz bude treba splatiť, no prítok peňazí z privatizácie postupne vysychá. Z tejto situácie vedú možné riešenia: buď razantné zvýšenie príjmov štátu z daní – čiže zvýšenie daňového zaťaženia, alebo razantné zníženie verejných výdavkov. Inak hrozí, že Slovensko v budúcnosti upadne do menovej a rozpočtovej krízy,“ hovorí I. Švejna.

Podľa ZDPS štát míňa denne o 130 miliónov korún viac, ako získava, a dlhy SR rastú. „Krátkodobým riešením ako oddialiť stratu strechy nad hlavou by bolo zvýšiť dane občanom, a tak splatiť dlžoby. Avšak jediným systémovým riešením, ktoré skutočne oddiali hrozbu krízy v budúcnosti, je znížiť výdavky, zamyslieť sa nad tým, ktoré z výdavkov sú skutočne nevyhnutné a ktoré sú zbytočné, prípadne príliš luxusné. Mnohé sféry a odvetvia, akými sú napríklad školstvo, zdravotníctvo, dôchodkové zabezpečenie, výrobné podniky, fungujú oveľa lepšie a efektívnejšie, ak nie sú štátne a sú v čo najväčšej miere vystavené konkurencii na trhu,“ dodáva M. Chren .

Hoci štát na ne berie občanom Slovenska polovicu ich príjmu, kvalita služieb, ktorú poskytuje, zďaleka nie je primeraná ich cene. „Sami si pritom musíme odpovedať na otázku, či perspektíva nízkych dôchodkov, nemocnice bez liekov, školy bez kúrenia, armáda bez zbraní, preplnené autobusy verejnej dopravy a vlaky stoja za všetky peniaze, ktoré štátu platíte na daniach a odvodoch,“ pýta sa I. Švejna.

Anno Rainer, partner spoločnosti Delloite and Touche Brusel, odborník na daňovú harmonizáciu a daňovú konkurenciu hovorí, že mnohé sféry a odvetvia, akými sú napríklad školstvo, zdravotníctvo, dôchodkové zabezpečenie, výrobné podniky, fungujú oveľa lepšie a efektívnejšie, ak nie sú štátne a sú v čo najväčšej miere vystavené konkurencii na trhu. Preto je nanajvýš potrebné rozhodnúť, na ktoré sektory a služby by sa mal štát skutočne zamerať a poskytovať ich kvalitne, a odkiaľ by sa mal stiahnuť. Vysoké daňové zaťaženie, ktoré znamená vysoký podiel štátu v ekonomike, vyvoláva automaticky zvýšenú mieru korupcie a klientelizmu.

Redukcia úradných právomocí

Jediným spôsobom, ako skutočne odstrániť korupciu, je vziať úradníkom možnosť rozhodovať o našich peniazoch – redukovať ich právomoc a znížiť množstvo peňazí, o ktorých rozhodujú.

Každá reforma daňového systému na Slovensku sa dnes musí začať na strane verejných výdavkov. Príjmy štátu sú totiž neustále omnoho nižšie ako výdavky, čo môže vyústiť buď do ekonomickej krízy, alebo do razantného zvyšovania daní. Nevyhnutné sú teda razantné škrty vo verejných výdavkoch, a to podľa možnosti až na úroveň vyrovnaných rozpočtov.

Na zaplatenie toho, čo poskytuje štát, slúžia dane, inflácia a štátne zadlžovanie. Štátny úradníci a politici využívajú to, že vyzbieraním malých súm od jednotlivcov získajú veľkú sumu, ktorú využijú na prerozdeľovanie. Kalkulujú pritom s tým, že obeť všetkých občanov je menej viditeľná ako úžitok, ktorý získa malá skupina.

Najväčším nebezpečenstvom a najmocnejšou zbraňou, ktorú majú v rukách politici, je možnosť deficitu a následného štátneho zadlženia, čiže stav, keď štát míňa viac peňazí, ako má k dispozícii. Vďaka dlhom môžu politici vynakladať veľké sumy peňazí, a zabezpečovať si tak popularitu a svoje znovuzrodenie. Aj štátne dlhy však raz bude musieť niekto zaplatiť; a nebudú to politici, ktorí ich narobili, ale samotní občania a budúce generácie.

Priblíženie k neutralite

Denne môžeme sledovať, že ľudia nerobia to, čo by chceli robiť, ale radšej urobia to, čo je daňovo výhodnejšie. Podľa ZDPS tak dane presúvajú vzácne zdroje a kapitál z miest, kde boli vynaložené efektívne, do miest, kam si to želajú daňoví úradníci. Dvojité zdaňovanie dividend a kapitálových výnosov podporuje spotrebu a odrádza investície – pritom investície sú motorom hospodárskeho rastu a blahobytu. Príliš vysoké dane navyše motivujú ľudí obchádzať ich, a radšej vyvážať peniaze do zahraničia, čo znižuje konkurencieschopnosť slovenských výrobkov a podnikov. Podnikateľ, ktorý musí platiť vysoké odvody, radšej nezamestná nového pracovníka. Vzniká paradox, keď jeho vysoké odvody priamo podporujú rast nezamestnanosti. ZDPS zastáva názor, že cieľom daňovej reformy teda musí byť čo najvyššie priblíženie sa k takzvanej ,,daňovej neutralite“, čiže k tomu, aby dane čo najmenej ovplyvňovali správanie ľudí. „Daňová politika by mala byť neutrálna. Mali by si to dobre zapamätať všetci politici,“ hovorí A. Rainer. Minimalizáciu vplyvu daní na správanie ľudí možno docieliť znížením daní, zjednodušením daňových zákonov, zrušením viacnásobného zdaňovania kapitálu a majetku, zjednotením sadzieb dane z príjmu a odstránením čo najväčšieho množstva daňových výnimiek a rôznych deformácií.

„Odstránenie viacnásobného zdaňovania je krokom, ku ktorému pristupujú všetky vyspelé krajiny,“ dodáva A. Rainer. Má pravdu. Ak bol totiž zisk právnickej osoby zdanený daňou z príjmu, potom zdanenie dividend predstavuje druhýkrát uloženú daň na ten istý príjem – a treba ho odstrániť. Podobne majetok, ktorý občan nadobudol počas života, bol zdanený už niekoľkokrát predtým. Majetkové dane, ako napríklad daň z dedičstva či daň z prevodu a prechodu nehnuteľností, zdaňujú rovnaké peniaze tretí, dokonca štvrtý raz. „Vysoké verejné výdavky znamenajú vysoké dane, ktoré podrážajú ekonomický rast,“ konštatuje J. Oravec.

Predstavitelia ZDPS navrhujú upraviť budúce daňové zákony tak, aby napríklad ukladali vláde SR povinnosť vyhlásiť každoročne výšku celkového daňového a odvodového zaťaženia. Na výplatnej páske každého zamestnanca by bolo vhodné uvádzať aj celkové mzdové náklady, a nielen hrubú mzdu. Pre občana by bolo rozhodne zaujímavé aj uvádzanie ceny bez dane z pridanej hodnoty na všetkých cenovkách.

Martin Chren: Názorný príklad výšky slovenského daňového a odvodového zaťaženia

Peter pracuje v malej firme ako mechanik. Jeho mesačný hrubý príjem je podľa výplatnej pásky 13 200 Sk. V čistom dostáva každý mesiac pri výplate 10 600 Sk. Avšak rozdiel medzi týmito sumami (2 600 Sk), hoci sa to tak môže na prvý pohľad zdať, nie je jediným, o čo pracujúci mladík prichádza. V skutočnosti Peter stojí svoju firmu každý mesiac 18 216 Sk, pretože firma musí zaňho platiť odvody vo výške 38 % jeho hrubej mzdy. Tieto peniaze by inak platila Petrovi – jeho hrubá mzda by teda nebola 13 200, ale 18 216 Sk, keby firma nemusela platiť vysoké odvody. Odvody do fondov však neplatí len zamestnávateľ. Aj Petrovi strhne štát z hrubej mzdy na nemocenské, dôchodkové, zdravotné a zamestnanostné poistenie ďalších 12,8 % alebo 1 690 Sk. Ani to však nie je všetko – prichádza na rad daň z príjmu, na ktorej štát Petrovi vezme 910 korún. Zo sumy celkových mzdových nákladov 18 216 Sk tak Peter dostane iba 10 600 Sk čistej mzdy. Tým sa však jeho zdaňovanie nekončí. Kedykoľvek si kúpi akýkoľvek tovar, musí zaplatiť daň z pridanej hodnoty, poprípade ešte spotrebné dane. Na týchto a ostatných daniach mu štát priemerne mesačne vezme ďalších 1 953 Sk. Z celkových mzdových nákladov 18 216 Sk, ktoré platí Petrov zamestnávateľ, tak mladíkovi zostane iba 8 648 Sk, čo je 47,5 percenta. Viac ako polovicu z Petrovho príjmu za prácu si odkrojil štát.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

30. 4. 2024

USD 1,072 0,000
CZK 25,140 0,035
GBP 0,855 0,000
HUF 390,680 0,960
CAD 1,467 0,004

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS