ČLÁNOK


,

EÚ bude centralistickejšia
20. marca 2003

V posledných mesiacoch sa európski politici našli v novej úlohe. Spisujú haldy papiera, predkladajú vízie, raz sú to clánky ústavy Giscardovho Konventu, inokedy pozície národných lídrov. To je, prirodzene, chvályhodné. Podoba budúcej EÚ je najzásadnejšou témou roka, okolo ktorej treba zviest boj pier a alternatív. A je aj lákavým motívom pre politikov, lebo každý by si rád ukrojil nieco z nimbu otcov-zakladatelov.

Posledné dva týždne priniesli v seriáli návrhov tri pokracovania: V Konvente sa roztrhlo vrece s príspevkami jednotlivých clenov, jeho prezídium prišlo s dalšími desiatimi clánkami ústavy a po januárovej iniciatíve k reforme EÚ z dielne Francúzov a Nemcov sa nedali zahanbit Briti so Španielmi.

Ide o podstatu

Zasadania Konventu o budúcnosti Európy doteraz slúžili na nezáväzné exhibície recníkov, ktorí radi vystupujú bez ohladu na zadanú tému. Ako-tak zmysluplná diskusia sa preto odohráva v pracovných skupinách. Výstupy z nich sa prenášajú do ústavných návrhov pod starostlivou taktovkou Giscarda a jeho prezídia.

Teraz Konvent vykrocil do rozhodujúcej fázy, ktorá preverí zmysel jeho existencie. V pléne totiž odštartovala diskusia o prvých 16. clánkoch ústavy, ktoré prezídium predložilo ešte zaciatkom februára. Vyše 1000 pozmenujúcich návrhov z hláv delegátov Konventu Giscardovi zrejme na pokojnom spánku nepridalo. Z jeho pracovne postupne vyjde približne tristo clánkov, a ak sa delegáti pri ich rozoberaní privelmi rozohrejú, hrozí, že Giscard prešvihne termín. Ten je nacasovaný na 20. júna, ked by mal ústavný dokument predstavit na medzivládnej konferencii v Solúne. Roztahaná diskusia však hrá do karát kandidátskym štátom. Najmä Nemci a Francúzi chcú uzavriet ústavnú zmluvu co najrýchlejšie, aby noví clenovia padli do nimi „ustlanej postele“.

Pre kandidátske krajiny sú však ovela menej zištné dôvody na to, aby sa diskusia nikam nehnala. Práve diskutovaných 16. clánkov (Vynára sa superštát, DF 7/2003) rozhodne o podstate európskej integrácie. A že je o com diskutovat, dokazujú slová britského zástupcu v Konvente Davida Heathcoat-Amoryho, ktorý v nich vidí „ústavnú revolúciu, po ktorej zostane z britského parlamentu prázdna škrupinka“. Také cosi je dôvodom nie na diskusiu, ale na poplach. Len pre osvieženie: clánok 12 vymedzil zdielané kompetencie v oblastiach, ktoré predstavujú podla renomovaného periodika The Economist „základ národných politík“. Zdielanie kompetencií pritom nebude mat jasnú deliacu ciaru – štáty budú môct cast z nich vykonávat len vtedy, ak si ich neprisvojí Únia.

Giscardove clánky

Na roztrhnuté vrece s „pozmenovákmi“ navršil Giscard dalších desat (7 + 3) clánkov. Tri z nich sa majú týkat spolocnej zahranicnej, bezpecnostnej a obrannej politiky. Ich znenie Giscard poodkryje až na májovom zasadnutí s vierou, že rozkol okolo Iraku dovtedy pominie. Ak Irak dodal nejaké poucenie, tak iba to, že nic ako Spolocná zahranicná a bezpecnostná politika (SZBP) v Európe neexistuje. V bruselských kuloároch však obieha odlišná interpretácia. Podla Giscarda by mali clenské štáty pred zverejnením národného postoja hladat najskôr „spolocný postoj“. A tajomne dodáva, že v máji predloží v rámci SZBP „ciele zaväzujúce každého“.

Ostatných sedem clánkov naplnilo prezídium hmotou. Prinášajú nóvum: dnešné tri desiatky oznacení právnych aktov Únie sa zúžia na štyri názvy. „Európske zákony“ budú podla vzoru súcasných „nariadení“ legislatívnym aktom so všeobecnou platnostou, ktoré musia clenské štáty uplatnovat v plnom znení. „Európske rámcové zákony“ ako dosial „smernice“ budú definovat legislatívny ciel, pricom spôsob ich naplnenia sa ponechá na národných orgánoch. Oba základné legislatívne akty by mali podliehat spolurozhodovaniu Európskej rady a Európskeho parlamentu. Vydávanie dalších dvoch právnych aktov, „regulácií“ a „rozhodnutí“, bude v právomoci Rady a Komisie. V com je teda prínos? Okrem potrebného terminologického zjednodušenia treba privítat lepšiu transparentnost, ktorú zvýrazní adjektívum „európske“. Aby bolo jasné: na pochybnom princípe tvorby úniového práva sa nemení ani smietka. Obcan v EÚ len o cosi lepšie rozlíši, aké regulácie nanho zosiela Brusel a co mu upiekli politici doma. Nic prevratné, ale vdaka i za to.

Ring the bell

Z útrob Konventu sa vynorili aj dalšie iniciatívy pod mottom „Priblížme Úniu obcanovi“. Prezídium si osvojilo názor, aby sa zvýšili kontrolné právomoci národných parlamentov pri tvorbe európskej legislatívy. V praxi to má podla giscardovcov znamenat toto: parlamenty dostanú od Komisie jej právne návrhy v rovnakom case ako Európsky parlament a národné vlády. Ak bude mat najmenej tretina parlamentov pocit, že Komisia chce regulovat tam, kde jej to podla princípu subsidiarity neprináleží, môže vzniest protest (zásada „ring the bell“). Úcinok bude skutocne „zdrvujúci“: Komisia si bude musiet precítat vlastný návrh ešte raz. Zmenit však nemusí ani písmenko. Takže opät nijaký hmatatelný posun ani k lepšiemu, ani k horšiemu, iba sa budú lepšie predávat heslá o zvýšenej transparentnosti a približovaní EÚ obcanom…

Blairova ospravedlnenka

Najdôležitejším pocinom posledných dvoch týždnov bolo spolocné stanovisko „Inštitúcie Únie“ britského premiéra Tonyho Blaira a jeho španielskeho náprotivku Josého Mariu Aznara. Giscardov Konvent môže totiž vyniest na zemský povrch cokolvek, konecné slovo pri reforme inštitúcií EÚ zaujmú národné vlády. Nimi postupne zverejnované predstavy sú preto vodidlom pre Konvent, kam až možno pri presúvaní moci do Bruselu zájst, a signálom pre verejnost, co na nu politické elity chystajú. V januári vyryli ryhu Schröder so Chiracom, teraz do nej vkrocili šéfovia vlád, ktorí vraj uprednostnujú alternatívnu, medzivládnu EÚ voci tej centralistickej. „Vraj“ je namieste. Blair a Aznar týmto príspevkom potvrdili, že spor medzi prívržencami národných štátov a centralistov je v podstate rozhodnutý. Také je totiž posolstvo mužov, do ktorých vkladali nádeje odporcovia Bruselu: v budúcej ústave chcú posilnit Európsky parlament, rozšírit hlasovanie kvalifikovanou väcšinou v Európskej rade o dalšie oblasti a rozšírit právomoci Komisie do oblasti spravodlivosti a domácich záležitostí (imigrácia, cezhranicná kriminalita). S francúzsko-nemeckým návrhom súzvucali Briti a Španieli v otázke zriadenia stáleho prezidenta Európskej rady so silným mandátom, odvodeným od národných vlád. Iste, rozdielne akcenty sa našli a nie vždy sú bezvýznamné. Blair s Aznarom chcú zakotvit zahranicnú politiku v Európskej rade, a nie v Komisii ako Chirac so Schröderom. Hoci presadzujú posilnenie Komisie, nejdú tak daleko ako Francúzi s Nemcami, ktorí navrhujú volbu prezidenta Komisie európskymi parlamentármi. Blair a Aznar navrhujú jeho výber kvalifikovanou väcšinou v Európskej rade, teda – ako dnes – clenskými štátmi.

Motívy spolocného stanoviska sú zrejmé. Najmä Blairovi ide o to, aby finálnu ústavu prezentoval pred euroskeptickými Britmi ako potvrdenie národných záujmov, z ktorých musel zlavovat rovnako ako ostatní.

Len niekolko dní po spolocnom stanovisku vrazil klinec do rakvy úsiliu o menej unifikovanú Európu premiér Aznar. Vyzval Blaira, aby sa pripojil k euru: „Preco by som mal behat jednou nohou, ak môžem oboma?“

Briti a Španieli spísali dokument, ktorý rozohnal hmlu v cielovej rovinke. Giscard, Chirac, Schröder, Blair a Aznar do nej vbehnú oboma nohami a nikto z nich nestratí tvár. Pred domácou verejnostou budú môct povedat: „Presadili sme si svoje.“ Skrátka, spokojní otcovia-zakladatelia.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

19. 1. 2021

USD 1,213 0,007
CZK 26,161 0,024
GBP 0,891 0,000
HUF 358,520 1,870
CAD 1,544 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS