Manažéri VÚB v rokoch 1996 až 2000 – to znamená pred jej úspešnou privatizáciou – spáchali podľa polície niekoľko vážnych trestných činov. Doposiaľ medializované výsledky vyšetrovania hovoria o škode niekoľkých miliárd korún.

Motív

Jadrom sporu sú transakcie medzi VÚB a jej vnučkovskou spoločnosťou Konsult Real v rokoch 1996 až 2000. Vtedajší manažéri VÚB opakovane poskytli tejto spoločnosti úvery, ktorých významná časť – ako sa neskôr ukázalo – bola použitá na nákup akcií samotnej VÚB. Zdanlivý nezmysel – banka poskytovala svojej „vnučke“ úvery na nákup vlastných akcií – mal jasný cieľ: vtedajší manažment banky na čele s dnešným poslancom Ľudovej únie Jánom Gabrielom sa prostredníctvom niekoľkých eseročiek usiloval túto banku ovládnuť.

Skrytá privatizácia banky takmer vyšla – už v auguste 1997 prezident VÚB Ján Gabriel a člen predstavenstva Konsult Realu Ladislav Vaškovič konštatovali, že majú k dispozícii 38 percent akcií VÚB. Od valného zhromaždenia VÚB v roku 1997 bola pritom na zmenu členov dozornej rady (tá volila predstavenstvo) potrebná najmenej dvojtretinová väčšina. Manažéri VÚB sa teda prostredníctvom nákupu akcií na všemožné dcérske a vnučkovské firmy banky zabetónovali vo funkciách.

V roku 1998 sa potom pokúsili o definitívne ovládnutie banky. Pomáhal im aj vtedajší Fond národného majetku, ktorý sa za úver od Slovenskej poisťovne zaručil 16-percentným balíkom akcií VÚB. V Slovenskej poisťovni mala vtedy silný vplyv mečiarovská skupina okolo VSŽ a nepriamo aj spoločnosť Penta Brokers – člen jej predstavenstva Jozef Oravkin bol do polovice roku 1998 členom predstavenstva Konsult Real. Nebyť intenzívneho tlaku vtedajšej opozície, ktorá sa tesne pred voľbami 1998 usilovala spochybniť pripravovanú skrytú privatizáciu finančných inštitúcií, a nebyť výsledku volieb, plán by s najväčšou pravdepodobnosťou vyšiel. Manažéri VÚB a s nimi spriaznené skupiny by kontrolovali nadpolovičnú väčšinu, približne 53 percent akcií VÚB.

Ako to robili?

Postupné ovládnutie banky bolo rozplánované tak, aby nebilo do očí – najmä do očí vtedy veľmi ospalého bankového dohľadu NBS. Z úverov a iných zdrojov banky sa nakupovali jej vlastné akcie na účet Konsult Realu a ďalších eseročiek pod názvami A.J.K.A., G.M.X.T. a K.A.X.T. Tieto firmy sídlili na adrese Konsult Real, ktorý bol dokonca v roku 1997 ich majiteľom – de facto boli teda majetkom VÚB. Na účte každej z týchto firiem bolo v tom čase necelých 5-percent akcií VÚB (vyhýbali sa tak oznamovacej povinnosti voči NBS).

Na prelome rokov 1997 a 1998 sa začali diať zvláštne presuny. Spoločnosť A.J.K.A. sa stala majetkom firmy VZT Prešov, v štatutárnych orgánoch ktorej figuroval vtedajší minister hospodárstva za HZDS Milan Cagala. Táto firma už predtým nejaké akcie VÚB na účte mala, jej podiel v banke teda dosahoval celkovo 7,89 percenta. Spoločnosť K.A.X.T. sa zasa stala majetkom firmy Ozeta Trenčín (celkový podiel vo VÚB 9,68 percenta), v štatutárnych orgánoch ktorej sedeli šéf trenčianskej pobočky banky Anton Adamec a riaditeľ divízie investičného bankovníctva VÚB Luboš Vražda. Majiteľom tretej spomenutej firmy G.M.X.T. sa stala spoločnosť Sibamac – v jej predstavenstve bol Gabrielov blízky spolupracovník Jozef Bachratý. Prokuristkou tejto spoločnosti pritom bola Emília Jusková, manželka dnešného guvernéra, v tom čase viceguvernéra NBS. Ďalšími akcionármi VÚB sa stali Penta, firma funkcionára HZDS Vladimíra Poóra ARAD a rezešovcami kontrolovaná Priemyselná banka.

Aj keď ovládnutie banky mečiarovským manažérom napokon nevyšlo, neobišli skrátka: prinajmenšom 30 percent verejne obchodovaných akcií VÚB v rámci takzvanej reštrukturalizácie po roku 1998 odkupovala od drobných akcionárov pre štát dcérska firma VÚB – A.Index. Podľa vtedajšieho poradcu ministerky financií Juraja Renčka bol pri tomto odkupovaní „problém s nadhodnotenou cenou akcií VÚB“. V čase, keď cena akcie VÚB dosahovala na burze hodnotu 670 korún, štát ich nepriamo odkupoval za 1100 až 2210 korún za kus.

V čom je problém?

Spleť firiem, osôb a peňazí je neuveriteľne komplikovaná – presne o to asi od začiatku aj išlo. Niektoré veci sa však rozmotávajú.

Polícia zdokumentovala najmenej tri úvery, ktoré VÚB poskytla v rokoch 1996 a 1997 Konsult Realu v celkovej hodnote 1,68 miliardy korún. Konsult Real tieto úvery nesplácal a od februára 1998 bol v predlžení, na základe čoho mal podľa zákona o konkurze a vyrovnaní na seba podať návrh na začatie konkurzného konania. „Spoločnosť svoju zákonnú povinnosť neplnila. Štatutári Konsult Real tak spáchali trestný čin marenia konkurzného konania,“ tvrdia vyšetrovatelia. Polícia vzniesla v máji tohto roka obvinenia voči 7 osobám, medzi nimi aj voči dnešnému šéfovi EXIM banky Ladislavovi Vaškovičovi.

V roku 1998 dostal Konsult Real v predlžení ďalší úver „v rozpore s pokynmi banky a bez súhlasu dozornej rady“. Banke tak mala vzniknúť škoda 100 miliónov korún. Vyšetrovatelia obvinili tri osoby, medzi nimi aj Ladislava Vaškoviča, z trestného činu podvodu.

Podľa polície však predstavitelia VÚB zneužili aj oddlžovanie bánk po roku 1998. Predstavenstvo banky schválilo pre Konsult Real ďalší úver 1,85 miliardy, z čoho už po pár dňoch „nesplatenú časť najmenej 1,71 miliardy korún zaradilo medzi klasifikované úvery“ v rozpore so zákonnými podmienkami na takúto klasifikáciu. V rámci ozdravovania bankového sektora ju presunulo na štátnu Slovenskú konsolidačnú a vláda banke tento úver splatila, „čím Slovenskej republike vznikla škoda viac ako 1,71 miliardy korún“. Vyšetrovateľ teda 30. júna tohto roka obvinil štyri osoby, medzi nimi aj Ladislava Vaškoviča – opäť z trestného činu podvodu.

V roku 2000 sa majetok Konsult Realu začal rozpredávať – na spoločnosť Strategia Servis sa so súhlasom VÚB presunuli dlhy voči banke v hodnote 89 miliónov, s mikroskopickou časťou dlhu však na túto firmu odišli aj aktíva v hodnote takmer 760 miliónov korún. Podľa polície takto „12 spoločnostiam spôsobili škodu najmenej 400 miliónov korún“. Už 12. júna preto vyšetrovateľ vzniesol obvinenie voči trom osobám z trestného činu poškodzovania veriteľa.

Ako sa tiež „oddlžovalo“

Podivný presun úverov Konsult Realu na štát (ten za ozdravenie bánk zaplatí z daní občanov okolo 110 miliárd korún), nebol podľa informácií Domina výnimkou. Viaceré zainteresované a dôveryhodné zdroje potvrdili, že v mnohých prípadoch bola schéma nasledovná:

Keď už bolo jasné, že vláda ide banky očistiť od zlých úverov, niektorí dlžníci dostali ponuku – ak prestanú úvery splácať, banka si uplatní záložné práva na majetok firmy a zostávajúcu časť dlhu presunie na Konsolidačnú. Majetok banka vloží do novej dcérskej firmy, ktorú potom za cenu základného imania, respektíve za minimálnu cenu odpredá – najčastejšie pôvodnému dlžníkovi. Ten takýmto podvodom za zlomok peňazí získa „očistenú“ firmu, zainteresovaní si vyplatia provízie a dlhy zaplatia daňoví poplatníci. Táto schéma, samozrejme, mohla mať množstvo obmien.

Súčasný minister financií Ivan Mikloš, ktorý bol ako vicepremiér za oddlžovanie bánk spoluzodpovedný, spochybňovanie presúvania úverov odmieta ako „neodôvodnené, ťažko vysvetliteľné a v rozpore so zákonom“. Vtedajšia ministerka financií Brigita Schmögnerová bola v rozhovore pre Domino o poznanie opatrnejšia: „Pripúšťam, že tam mohli byť isté otázniky, najmä z hľadiska toho, ktoré úvery boli klasifikované ako zlé a tým pádom prevedené na Slovenskú konsolidačnú. Nedobytné úvery mala vytypovať skupina expertov – akým spôsobom sa to napokon zrealizovalo, neviem posúdiť, nepoznám detaily.“ Takže kým Mikloš považuje „za veľmi zlé, ak sa škandalizujú a obviňujú ľudia alebo proces, počas ktorého sa banky ozdravovali“, Schmögnerová hovorí, že „ak nájde vyšetrovateľ nejaké nedostatky, z ktorých bude vyplývať porušenie zákona, do toho nemám čo hovoriť“.

Obrana procesu oddlžovania zo strany ministra Mikloša sa vzhľadom na jeho zodpovednosť dá pochopiť. Lenže tým chráni aj ľudí, ktorých sám pred rokom 1998 často kritizoval – napríklad z viacerých trestných činov obvineného Ladislava Vaškoviča. Ten pracoval do júla 1998 v manažmente VÚB a bol člen predstavenstva Konsult Real. V polovici roku 1998 (pred voľbami) sa stal členom predstavenstva VÚB, po voľbách 1998 sa stal dokonca šéfom ozdravovanej VÚB – a v tejto funkcii dohliadal nielen na presúvanie zlých úverov do Konsolidačnej – podľa informácií Domina napríklad audítorskej firme Ernst & Young neposkytol dostatok podkladov, ktoré potrebovala na základe poverenia Konsolidačnej na vykonanie forenzného auditu v 52 úverových prípadoch. Na jar tohto roka Vaškoviča minister Mikloš – napriek výhradám ministra vnútra, ktorý ho upozornil na podozrenia voči tejto osobe – presadil na post guvernéra EXIM banky. Prečo Mikloš obhajuje tohto človeka?

Hľadajte skutočných vinníkov

„Obvinenia v súvislosti s reštrukturalizáciou VÚB považujeme za nepodložené – vyjadrovali sme sa len k nim,“ vysvetľuje Dominu Miklošov hovorca Peter Papánek. Obvinený Ladislav Vaškovič sa však v rozhovore pre Domino (viac v nasledujúcom čísle) bráni voči všetkým vzneseným obvineniam: „Považujem ich za nepodložené a vykonštruované, vyšetrovateľ zrejme nepochopil, o čo ide. Neexistuje škoda ani poškodený, o trestnom čine podvodu či iných skutkoch nehovoriac.“ Zaujímavé je, že ministerstvo financií a Vaškovič sa v niečom zhodujú. Podľa Papánka vo VÚB „škody v objeme približne 105 miliónov vznikli, ale ešte pred rokom 1998“, s tým, že „je nepochopiteľné, že namiesto toho, aby sa sústredila pozornosť na odhalenie skutočných vinníkov tam, kde škody vznikli, spochybňuje sa proces ozdravenia bánk.“ Vaškovič sa zasa čuduje: „Prečo sa nikto nepozrie na tých, ktorí úvery poskytovali a naháňajú akurát nás?“ Má to jeden jemný problém: Vaškovič sedel vo vedení VÚB už pred voľbami 1998, takže slová ministra Mikloša mu veľmi nepomôžu. Tiene starej VÚB sú skutočne dlhé – je načase zažnúť.