ČLÁNOK


,

Centralizmu EÚ treba oponovať
27. októbra 2003

Lídri EÚ, Francúzsko a Nemecko, majú ekonomické problémy. Hovorí sa dokonca o kríze ich štátu blahobytu…

Mnohí ekonómovia vravia, že je to iba dôsledok zlej menovej politiky či dôsledok hospodárskeho cyklu. Určite nie je. Je to dôsledok mnohých rokov rastu úlohy štátu v ekonomike. Presne o toto ide ako vo Francúzsku, tak v Nemecku.

Znamená to, že princíp štátu blahobytu zlyháva?

Presne tak. Ekonomická logika je neúprosná: Pokiaľ ľudia musia za tovar a služby platiť, majú pádny dôvod, aby si na to zarobili. Keď je niečo zadarmo, potom tieto stimuly k ekonomickej aktivite neexistujú. Ľudia si tiež veľmi dobre uvedomujú, že čím viac pracujú a zarábajú, tým viac zaplatia na daniach.

Koľko vo Francúzsku dosahujú štátne odvody z každého zarobeného eura?

Podľa mojich odhadov ide o 70 až 80 percent. Aký je potom rozdiel medzi úspešným a neúspešným podnikateľom?

Ako je teda možné, že Francúzsko je bohatá krajina?

Jeho vysoká ekonomická úroveň vyplýva z toho, že je tam dlhoročná tradícia podnikania a vzdelania. Napriek prekážkam, ktoré slobodnému podnikaniu kladie štát, táto tradícia len tak nevymizne. Stále viac ľudí je však dnešnou situáciou frustrovaných a do budúcna sa dá predpokladať, že dôjde k výraznému prepadu ekonomickej úrovne.

Je na tento predpoklad nejaký dôkaz?

Napríklad najchytrejší študenti v posledných rokoch radšej emigrujú tam, kde im umožnia lepšie zhodnotenie ich znalostí. To je výrazná strata. Francúzsko si zaplatí svoju budúcnosť, ale ta už tvorí bohatstvo inde. Je teda možné, že v nasledujúcich rokoch už Francúzsko nebude tak vplyvné ako dnes.

Čo hovoríte na 35-hodinový pracovný týždeň či šesť týždňov dovolenky, ktoré boli vo Francúzsku uzákonené?

Samozrejme, je to veľmi škodlivé a deštruktívne opatrenie.

Stáli za týmito opatreniami ekonómovia?

Bolo to viac dielo politikov. Politici a niektorí ekonómovia si myslia, že ľudia môžu byť vzájomne vymieňaní ako čísla v štatistike: skrátime pracovný týždeň – zamestnávatelia budú potrebovať viac ľudí – ďalších najmú – nezamestnanosť sa zníži. To je veľký omyl. Napokon, po zavedení týchto opatrení nezamestnanosť neklesla. Po skrátení pracovného týždňa nesú podnikatelia väčšie bremeno a znížil sa takzvaný sklon k práci. Ak Francúzsko prosperuje, potom vďaka tradícii. Problém je, že tradícia je postupne vytlačovaná postojom štátu, ktorý hovorí, že aj za menej práce je možné od firiem dostať viac peňazí a ak to nebude stačiť, zaplatí ešte štát.

Ako sa to dá riešiť?

Domnievam sa, že jedinou možnosťou je povedať ľuďom: Rozhodnite sa, koľko hodín chcete pracovať. Tomu bude zodpovedať váš zárobok. To isté platí aj pre vek odchodu do dôchodku a podobne.

Očakávate, že súčasná francúzska vláda tieto opatrenia prehodnotí?

Veľmi ťažko. Vláda sa síce môže tváriť ako pravicová, ale jej politika smeruje k stále väčšej úlohe štátu v ekonomike.

A čo prezident Chirac?

Jeho ekonomické názory sú prakticky prevzaté priamo od socialistov. Je to tradícia. Napríklad gaullisti zdôrazňujú národné záujmy. V ich logike musí byť francúzsky štát silný, aby si svoje záujmy mohol vydobyť. A to znamená, že musí mať veľkú úlohu v ekonomike. Po druhej svetovej vojne spolupracovali s komunistami. Odvtedy máme napríklad silno centralizovaný systém školstva a mnoho ďalších regulácií.

Je pravda, že Francúzi vždy považovali za svoju povinnosť exportovať svoj systém do Európy?

Iste. Francúzi si totiž mysleli, že sú najlepší, a preto je ich povinnosť poskytnúť ich systém všetkým. Môj názor to nie je a nikdy nebol. Aj EÚ bola týmto francúzskym prístupom veľmi ovplyvnená. Sú tu však aj odlišné vízie fungovania EÚ, má ich napríklad Veľká Británia, Španielsko a možno aj Taliansko. Význam Francúzska postupne klesá. Ja dúfam, že vstupom nových krajín ešte ďalej poklesne.

Ako by to mohli ovplyvniť pristupujúce ekonomiky?

Obrovsky. Menšie krajiny by mali oponovať rastúcemu centralizmu rozhodovania v EÚ. Oponovať snahám o vznik nadnárodného štátu Európa. Návrh Európskej ústavy k tomu postupne smeruje – vrátane úsilia zaviesť jednotnú menu, ktorá pomôže centralizácii. Sú dve úplne odlišné vízie integrácie. Je tu zjednocovanie, na ktoré je hľadí najmä z politického hľadiska: všetko treba zjednotiť, harmonizovať, zjednotiť dane, centralizovať rozhodovanie a tak ďalej. Podľa mňa je však integrácia o konkurencii, úlohe práva, ochrany vlastníckych práv, o slobode podnikania. Noví členovia majú možnosť hájiť túto víziu.

Majú postkomunistické ekonomiky šancu po vstupe dobehnúť ekonomickú úroveň priemeru krajín EÚ?

Pomôže im voľnejší prístup na jednotný trh. Na druhej strane, pristupujúce ekonomiky riskujú, že utrpia centralizovaným procesom rozhodovania, stále viac organizovaným trhom a podobne. Samozrejme, je tu riziko, že rovnako vysoké dane, rovnaký sociálny systém a podobne poškodia najmä menej vyspelé krajiny.

V niekoľkých posledných rokoch sa Nobelova cena za ekonómiu udeľuje ľuďom, ktorí majú bližšie k štatistike než k ekonómii. Je to budúcnosť ekonomickej vedy?

Hádam nie. Je to trochu nebezpečná móda. Výskumníci dávajú pozor iba na správnosť modelov, na previazanosť jednotlivých premenných a podobne. Zabúdajú však na to, čo je dôležité pre ľudí. To je pre ekonómiu pritom kľúčové. Použitie modelov pre určitú časť ľudského správania je zjednodušením, ktoré nestojí na reálnych základoch. Ľudia nie sú takí jednoduchí. Štatistika nám môže dať iba dáta vzťahujúce sa k minulosti, nie k správaniu sa do budúcnosti.

Písané pre české Hospodářské noviny. (Krátené.)

Pascal Salin, jeden z najznámejších francúzskych ekonómov, profesor na univerzite Paris-Dauphine, bývalý prezident prestížnej Montpelerinskej spoločnosti (predtým nimi boli aj nositelia Nobelovej ceny za ekonómii F. A. Hayek, Milton Friedman, Georgie Stiegler, James Buchanan a Gary Becker). Do Prahy prišiel na pozvanie Liberálneho inštitútu, ktorý mu udelil svoju Výročnú cenu za rok 2003.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

6. 5. 2021

USD 1,206 0,006
CZK 25,847 0,022
GBP 0,867 0,004
HUF 358,180 1,470
CAD 1,476 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS