Keď sa na Slovensku diskutuje o tom aké by mali byť dane, hovorí sa aj o tom ako by mali vyzerať verejné financie a aké by mali byť verejné výdavky, teda koľko by mal míňať štát. Viac ako aktuálne sú dnes a najmä pre slovenskú ekonomiku myšlienky ekonóma Murraya N. Rothbarda o vládnych výdavkoch.

Keď sa autori píšuci o verejných financiách a politickej ekonómii dostanú k téme „vládnych výdavkov,“ zvyčajne zabudnú na analýzu a uchýlia sa k ich jednoduchému inštitucionálnemu popisu rôznych druhov, tvrdí Murray N. Rothbard. Väčšina diskusií sa venuje popisu absolútneho a relatívneho nárastu výdavkov v posledných rokoch, či desaťročí.

Vládne výdavky Murray N. Rothbard rozdeľuje na dve kategórie – na transfery a na výdavky spotrebovávajúce zdroje. Činnosti spotrebovávajúce zdroje využívajú nešpecifické zdroje, ktoré by v inom prípade mohli byť využité v inej výrobe. Uberajú výrobné faktory zo súkromného použitia a presmerovávajú ich k činnostiam, ktoré určuje štát. Transferové činnosti sa dajú definovať ako také činnosti, ktoré nespotrebovávajú zdroje, teda činnosti, ktoré spočívajú v priamom transfere od Petra k Pavlovi. Tieto činnosti patria k čistej dotačnej aktivite.

Existujú dva a len dva spôsoby získavania bohatstva: ekonomické prostriedky ako dobrovoľná výroba a výmena a politické prostriedky ako konfiškácia majetku prostredníctvom donútenia. Možnosť získania štátnej dotácie prenáša oproti slobodnému trhu zmenu. Otvára prístup k rozdeleniu bohatstva podľa schopnosti jednotlivca alebo skupiny ľudí získať kontrolu nad štátnym aparátom.

Murray N. Rothbard tvrdí, že štátne dotácie vytvárajú oddelený proces rozdeľovania (nie prerozdeľovania ako by si mnohí povedali). Po prvý raz sú zárobky oddelené od výroby a výmeny a ich výška sa určuje separátne. V rozsahu v akom k takémuto rozdeľovaniu dochádza je preto narušená alokácia zárobkov, ktoré sa predtým určovali na základe efektívnosti poskytovaných služieb spotrebiteľom.

Dotácie podporujú neefektívnosť

Preto sa dá povedať, že všetky prípady dotácií pri použití donútenia poškodzujú efektívne a poskytujú neefektívnych podporovateľov neefektívnych služieb. Dotácie v svojom dôsledku predlžujú život neefektívnych firiem na úkor efektívnych firiem, narušujú štruktúru výroby a bránia premiestneniu faktorov z menej produktívnych do viac produktívnych umiestnení.

Naťahovanie sa o lup

Čím väčšie sú dotácie, tým viac sa bráni fungovaniu trhu a tým neefektívnejší bude trh pri poskytované služieb. Murray N. Rothbard tvrdí, že čím väčšie budú štátne dotácie, tým nižšia bude životná úroveň každého človeka – všetkých spotrebiteľov.

Na voľnom trhu existuje harmónia záujmov, pretože každý zjavne získava úžitok z účasti vo výmene na trhu. Štátnym zásahom na druhej strane vzniká kastovný konflikt, pretože jeden človek získava na úkor druhého, Najzreteľnejšie je to vidieť na prípade vládnych dotácií vyplácaných z prostriedkov získaných výberom daní či inflácie – zjavnom prípade, keď sa berie Petrovi a dáva Pavlovi.

Keby sa tento spôsob chovania všeobecne rozšíril, potom by sa každý čo najskôr snažil získať kontrolu nad vládou. Stále menej a menej ľudí by sa venovalo výrobe, lebo ľudia by presmerovali svoje úsilie na politický boj a naťahovali by sa o lup.

Je zrejmé, že výroba a životná úroveň sa znižuje dvoma spôsobmi: (1) presmerovaním energie od výroby k politike a (2) skutočnosťou, že vláda pre výrobcov predstavuje nevyhnutne záťaž, pretože musia živiť neefektívnu a privilegovanú skupinu ľudí. Neefektívnym sa týmto spôsobom darí získať právny nárok parazitovať na tých efektívnych.

Bežným príkladom štátnej dotácie je štátom uskutočňovaná sociálna politika (pomoc chudobným). Tento program je úplne zreteľne programom podpory chudoby. Ľudia kvôli svojej chudobe automaticky získavajú nárok na peniaze od štátu. Hraničné náklady voľného času (predstavujúce úžitok z ušlého zisku) v dôsledku voľby voľného času sa znižujú, a preto dochádza k vzniku tendencie nárastu zaháľajúcich ľudí a rastu chudoby. Štátne dotovanie chudoby preto podporuje jej nárast, čo zase zvyšuje množstvo vyplácaných dotácií, ktoré sú vyplácané z peňazí tých, ktorí netrpia chudobou. Pokiaľ veľkosť dotácii závisí od počtu detí, objavuje sa motivácia aby chudobný mal čo najviac detí. Výsledkom je to, že počet nemajetných stále rastie. Súkromná charita poskytujúca pomoc chudobným nemá také dôsledky, pretože chudobní nemajú štátom vynútený a neobmedzený nárok na peniaze bohatých.

Podobne tiež pôsobia podpory v nezamestnanosti, ktoré namiesto toho, aby nezamestnanosť znižovali, čo sa rad ľudí domnieva, ju v skutočnosti podporujú a zvyšujú.

Vláda podnikateľom a vlastníkom

Značná časť vládnych činností využíva zdroje a presmerováva výrobné faktory k cieľom, ktoré samotná vláda určuje. Tieto činnosti väčšinou spočívajú v ponuke skutočných či fiktívnych služieb, ktoré vláda poskytuje určitej časti populácie či celej populácii. Vláda sa stáva podnikateľom a vlastníkom.

Vládne činnosti využívajúce zdroje sú často považované za „investície“ a táto skutočnosť tvorí jadro keyensovského myslenia. Murray N. Rothbard tvrdí presný opak. Všetky vládne výdavky sa musia považovať za spotrebu. Investície vznikajú tak, že podnikateľ nakupuje výrobné statky nie pre vlastné uspokojenie a použitie, ale preto aby ich pretvoril a predal niekomu inému – teda nakoniec spotrebiteľom. Vláda však presmerováva zdroje spoločnosti kvôli vlastným cieľom, ktoré si zvolí a podporuje využívaním sily. Tieto nákupy musia byť považované za spotrebné výdavky bez ohľadu na to aký je ich zámer, či fyzický výsledok. Murray N. Rothbard poznamenáva, že ide zvlášť márnotratný spôsob spotreby, pretože vládni úradníci výdavky zvyčajne nepovažujú za spotrebu.

Štátne podniky môžu poskytovať služby buď „zdarma“, alebo môžu od ich užívateľov vyberať poplatky. Pre vládu sú zvlášť typické služby „zdarma“. Príkladom môže byť policajná a vojenská ochrana, vzdelanie, či určité druhy zásobovania vodou. Prvú vec, ktorú si treba uvedomiť je to, že tieto služby nie sú a nemôžu byť zadarmo. Voľný statok by vôbec nebol statkom ani predmetom ľudského správania. Existoval by v hojnom množstve, ktoré postačuje všetkým ľuďom. Ak takýto statok v takomto množstve neexistuje, tak je tento zdroj vzácny a jeho dodávanie pre spoločnosť predstavuje náklady, ktoré prestavujú iné statky, ktorých sa ľudia musia vzdať. Preto nemôžu byť zadarmo. Zdroje potrebné na dodávanie tejto vládnej služby zadarmo sa odoberajú zo zvyšku výroby. Za túto službu, ale neplatia ľudia, ktorí ju spotrebovávajú, ale táto služba sa financuje z nútených dávok, ktoré platia daňoví poplatníci. Dochádza k oddeleniu tých, ktorí za službu platia a tých, ktorí ju spotrebovávajú.

Ak niečo nič nestojí, je po tom dopyt

Z tohto oddelenia dvoch skupín ľudí a zo skutočnosti, že služba je „zadarmo“ vyplývajú vážne dôsledky. Tak ako v ostatných prípadoch keď sa cena nachádza pod cenou slobodného trhu, dochádza k vzniku obrovského a nadmerného dopytu po danom statku, ktorý ďaleko presahuje ponuku tejto služby. Výsledkom je to, že bude vždy dochádzať k „nedostatku“ tohto zdarma poskytovaného statku a stále budú prichádzať sťažnosti na jeho nedostatočnosť a preplnenie. S tým sa nestretnete v súkromnom sektore.

Murray N. Rothbard tvrdí, že všetkým dobre známa neefektívnosť fungovania vlády nie je len púhou empirickou náhodou, ktorá vyplýva z dlhej tradície služby pre štát, ale je vlastná celému vládnemu sektoru a nadmerný dopyt vyvolaný poskytovaním služieb zdarma je jedným z mnohých dôvodov prečo je to tak.

Dodávanie služieb zadarmo nielen zdarma nielen dotuje užívateľa služby na úkor daňových poplatníkov, ktorí nespotrebovávajú službu, ale tiež chybne alokuje zdroje a spôsobuje, že nie sú dodávané služby, ktoré sú najviac žiadané. To isté v menšej miere platí vtedy keď je poskytovaná služba pod jej trhovou úrovňou.

Na slobodnom trhu sú spotrebitelia tými, ktorí diktujú oceňovanie tovarov a služieb a zaisťujú tak najlepšiu alokáciu produktívnych zdrojov k uspokojeniu vlastných potrieb. To sa pri vládnom poskytovaní služieb nedeje. Vezmime si ešte raz príklad služby poskytovanej zadarmo. Pretože získanie služby nie je spojené so zaplatením určitej ceny, nie je možné vylúčiť submarginálne použitie tejto služby, a neexistuje teda žiaden spôsob ako by vláda mohla, aj keby chcela, alokovať svoje služby do najdôležitejších využití a k tým čo majú dopyt, a chcú čo najdychtivejšie tieto služby kupovať. Výsledkom bude to, že najdôležitejšie využitie sa bude prehliadať a vláda začne narážať na neprekonateľné alokačné problémy, ktoré nevyrieši aj napriek vlastnej snahe vyriešiť ich.

Vláda bude stáť pred jednoduchým problémom. Mám postaviť cestu v meste A, alebo v meste B? Nedá sa nájsť žiaden racionálny dôvod, pomocou ktorého by mohla toto rozhodnutie uskutočniť. Nemôže pomôcť ľuďom používajúcim cestu najlepším možným spôsobom. Môže rozhodnúť len na základe rozmaru úradníka, ktorý o veci rozhoduje, teda len vtedy keď štátny úradník uskutoční spotrebu a nie teda verejnosť. Keď chce vláda urobiť to najlepšie pre verejnosť, nemôže to vlastne urobiť.

Konzervatívci však používajú argument, podľa ktorého vláda môže fungovať na trhovom základe. Tento argument je omylom, pretože existuje jeden základný problém. Je ním skutočnosť, že vláda môže v podstate získať neobmedzené zdroje prostredníctvom donútenia a daní. Súkromné firmy vždy musia získavať svoje zdroje od investorov a spotrebiteľov. Inými slovami povedané je to od tých, ktorí oceňujú ich služby, nakupujú ich a od tých, ktorí sú ochotní riskovať vlastné úspory kvôli zisku.

Vláda nemá žiaden vnútorný mechanizmus kontroly, teda žiaden test splniť požiadavku ziskovosti.

Murray Newton Rothbardt (1926 – 1995) je neodmysliteľnou súčasťou tradície rakúskej ekonomickej školy. Považuje za nástupcu Ludwiga von Misesa. Jeho meno je symbolom kritiky kolektivizmu. Za 45 rokov vedeckej činnosti vydal 25 kníh. Liberální institut v Prahe vydal v tomto roku výber z jeho diela po titulom Ekonomie státních zásahu.