Platí to vo všetkých športoch. Aj v tých, v ktorých sa krúti najviac penazí. Ženy-športovkyne zarábajú menej. „Taká je realita, s tým jednoducho žijeme. A neviem, ci nám vyplakávanie nejako pomôže,“ reaguje Eva Bródyová, nahrávacka i volejbalová trénerka.

Šport žien jednoducho nie je taký atraktívny, nederie sa na televízne obrazovky, chodí nan zvycajne menej divákov. V atletike sa o zlaté tehly delia muži i ženy rovnako, v plávaní dostane za svetový rekord krauliar presne tolko ako prsiarka, ale už v tenise je len niekolko turnajov, kde sa ženská dotácia vyrovná mužskej. Osobitne v kolektívnych športoch sú rozdiely vypuklé.

Netýka sa to iba športovkýn. Trénerky, hoci ich nie je vela, sú na tom podobne. Aj ked bez dôkazov, ale tušia, že muži-tréneri majú výnosnejšie zmluvy. Nestažujú si. „Viem si predstavit zarábat viac, pozerám sa však na vec reálne,“ tvrdí Natália Hejková, úspešná slovenská basketbalová trénerka. „V dnešných casoch vdaka aj za to, co dostávame,“ pridáva Darina Braunová, ktorú v Šali roky živí hádzaná.

Pokúsili sme sa teda zistit, aké je postavenie žien, ktoré sa dali na trénersku dráhu, ci si myslia, že sú v tomto bezpochyby nárocnom remesle konkurencieschopné voci mužom a ci sú podla ich názoru dostatocne financne ohodnotené.

„Nešlo mi o to byt priekopníckou, aj ked ma tak nazývajú, vôbec sa tým nezatažujem, jednoducho sa to tak vyvinulo,“ zacína rozprávanie Natália Hejková. Jej meno sa dlhé roky spájalo s ružomberským basketbalom a všetkými jeho doterajšími úspechmi. Najlepší slovenský klub opustila až tento rok a presunula sa o pár kilometrov južnejšie – do Šopronu. „Zo zaciatku ma väcšina trénerov prehliadala, prípadne podcenovala, co som neraz využila ako zbran,“ vrátila sa k zaciatkom. „Pamätám si, ked sme ešte museli robit povinné oponentúry tréningových plánov, že pri mojom jeden z oponentov prehodil – tak toto je hádam sranda. V duchu sa mi za to iste už viackrát ospravedlnil.“ Dnes je N. Hejková rešpektovanou trénerkou v celej Európe. „Doma ma prvý raz zacali brat, ked sme roku 1990 získali bronz vo federálnej lige. V Európe ma akceptovali hned, ako sme zacali hrat poháre.“

Kým za morom je pri ženských družstvách tréner skôr výnimkou, v Európe, Slovensko nevynímajúc, je to naopak. „Asi to bude dané patriarchálnostou starého kontinentu,“ uvažuje N. Hejková a nahlas ráta kolegyne. „Jedna je v Dyname Moskva, nejaké v Španielsku a Francúzsku.“ Nezabudla na Jelenu Mozgovú, jej nasledovnícku v Ružomberku. „Vybrali sme ju pôvodne ako moju asistentku. Hrala pod mojím vedením, vedela, co chcem, bola to ideálna kombinácia.“

Hoci mala N. Hejková najmä po dvoch euroligových prvenstvách ponúk do zahranicia dost, bola napriek problémom v klube do poslednej chvíle verná Ružomberku. „Najhorúcejšie ponuky prišli vlani, aj som ich zvažovala. Možno som nemala odvahu odíst, možno vo mne bola akási materská zodpovednost, že moje zverenkyne neopustím.“

Dôležitý je tím

Ak medzi basketbalistkami existuje platová kategorizácia podla výkonnosti, medzi trénermi to neplatí. „Vlastne ani nemám prehlad o tom, kolko zarábajú iní tréneri. V iných profesiách jednoznacne prežíva model, že muž je živitel rodiny, aj ked dnes, najmä u nás, rodina bez platu ženy nevyžije. Výška mojich príjmov nebola ovplyvnená tým, ci som, alebo nie som žena, ale tým, že som pracovala na Slovensku. Nikdy mi nešlo o to, aby som mala vysoký plat, ale dobrý tím. V našej lige bolo viacero trénerov s lepším platom, ako som mala ja, ale to nepovažujem ani za moju, ani za ružomberskú chybu. Niekde zaplatili trénera a nezostalo pre tím. Ja som razila zásadu, že prioritou sú hrácky a tie majú mat najviac penazí. Ružomberok bol mojou srdcovou záležitostou a hovorievala som – môžem byt aj záhradníckou vo vytahaných teplákoch, ked dopestujem najkrajšie kvety.“

N. Hejková nie je typ, ktorý si pri podpisovaní zmluvy dupne a povie, kolko chce. „Nikdy v živote som nikam nešla s tým, že chcem tolko a tolko, peniaze boli v rokovaniach vždy až na dalších miestach. Ked som odchádzala do Šopronu, nemala som predstavu, kolko môžem dostat. Nemám sa s kým porovnávat. Viem, že sú kluby ochotné dat za trénera obrovské peniaze, ale netuším, kolko mal v Šoprone môj predchodca. S tým, co som dostala, som spokojná, prvý raz sa, co sa týka platu, necítim voci hráckam hlúpo. Aj ked je vždy otázne, co je dobre, konecne asi prvý raz dobre zarábam.“

Príjmy trénera nie sú len otázkou pohlavia. „Aj ked si myslím, že ženy-trénerky nedostávajú tolko penazí, nie som preto voci kolegom-trénerom zaujatá. Som realistka – nie je to len v športe, ženy sú tak vnímané v celej spolocnosti. Viem si predstavit zarábat aj viac, napríklad v krajinách, kde je všeobecne v športe najviac penazí – v Taliansku, vo Francúzsku. Ani tam to však nie je iba o kvalite trénera, ale o tom, ci sa podarí zohnat klubu dostatok penazí, alebo nie. Ale v Madarsku som naozaj spokojná, moje kvality sú ocenené reálne.“

Chápajúca i prísna

Darina Braunová, trénerka hádzanárok Šale, pred niekolkými dnami prehrala s Michalovcami boj o titul a neudržala svoj klub na majstrovskej pozícii. Do akej miery sa neobhájenie titulu zosype na hlavu trénerky? „Urcite sa bude hovorit všelico. Asi málokto pochopí, aké malo družstvo problémy. Pred play off sme mali iba osem zdravých hrácok, z toho len jednu spojku, potom je to tažké. Dotkne sa ma, ak sa hovorí nieco, co nie je pravda. Na tréningy chodím pripravená, snažím sa odviest maximálnu prácu, ved aj ja sama idem za jediným cielom a tým sú vítazstvá. Ale tréner sa musí naucit zniest všetko vrátane kritiky.“

D. Braunová sa privelmi nezaoberá tým, preco je žien-tréneriek tak málo. „Je to osobná vec každej z nás, akým smerom sa vydá. Ked som pred dvoma rokmi získala licenciu, bolo nás pät, ostatné však nikde nevidím. Možno len nedostali šancu. Družstiev je málo, stále nejaké zanikajú, naopak, trénerov pribúda, konkurencia je velká.“ Na druhej strane sa nestretla s pohladom, že ženy v hádzanej na trénerskú lavicku nepatria. „Zodpovednost je predsa rovnaká, ci je tréner muž alebo žena. Funkcionári požadujú výsledky, trénerka žiadne úlavy nemá. A zvládnut vie všetko rovnako. Viem pochopit, ked sa hráckam nedarí, ale rovnako viem byt aj prísna a nekompromisná.“

Šalianska trénerka nevie velmi porovnat, ci ženy zarábajú menej ako muži. „O platoch sa s kolegami nebavíme. Financne to nie je lukratívna záležitost. Dnes je však v slovenskom športe penazí málo, a tak vdaka aj za to, co máme.“ Priemerný trénersky plat v slovenskej lige odhaduje D. Braunová na 40- až 50-tisíc korún. „Je to naozaj len odhad.“ Vlastný plat povedala presne. „V hrubom je to 30-tisíc korún. Nehovorím, že je to vela, lebo práca trénerky je tažká, ale som spokojná. Som totiž doma, podmienky v klube sú dobré a peniaze, aj ked robia vela, nie sú všetko.“

O odmene za prácu v Šali sa D. Braunová pri podpise zmluvy nehandrkovala. „Ani hrácka som nebola typ, ktorý robí hádzanú pre peniaze. Klub mi povedal, kolko mi môže dat – a to som akceptovala. Nie som z tých, co sa zatnú a povedia, chcem viac. Záleží mi na výsledkoch, a ked sa dostavia, klub môj prínos zváži a môže ho ocenit.“ Ak aj majú muži viac, nezávidí im. „Nemám dôvod. Dobre viem, aká je to drina a stres.“

Výkon a výsledok

„Rodina je asi prvoradý dôvod, preco sa ženy nehrnú byt trénerkami,“ zacína trochu z iného konca volejbalistka, no dnes už prevažne na trénerskej strane stojaca Eva Bródyová. „Žena s detmi si nemôže dovolit trávit tolko vecerov a víkendov mimo domu, ak nemá zázracného manžela, ktorý jej pomôže. A nie každý typ je na trénerstvo vhodný.“

E. Bródyová má skúsenosti aj zo zahranicia, nuž vie postavenie žien-tréneriek posúdit. „Hned za hranicami padá z našich ludí zakorenená šablóna, kam patrí žena a kam muž. Kto je vonku ochotný robit a má na to schopnosti, môže. V zahranicí je navyše žena celospolocensky chápaná inak a platové rozdiely medzi pohlaviami sa prakticky strácajú.“

Sama sa s tým, že by ju okolie neakceptovalo, ani velmi nestretla. „S funkcionármi má problémy každý tréner. Ked sa nedarí, fakt, že som žena, je o jeden dôvod nespokojnosti navyše. Publiku je podla mna jedno, kto je na lavicke, zaujíma ho výkon a výsledok. Kolegovia tréneri vás berú podla odbornosti. Hrácky si zasa museli zvyknút, že na mna nemôžu používat taktiku ako na muža-trénera, teda že so mnou sa koketovat nedá, aj ked sa to niekolkokrát nevedome pokúšali.“ D. Bródyová ako jediná z trojice oslovených tréneriek viedla v rakúskom Klagenfurte aj mužov. „To už bola naozaj trochu špecifická situácia, ale aj tu stála na prvom mieste odbornost. Dokonca som mala výhodu – ked som s nimi trénovala fyzickú kondíciu, chceli sa predo mnou vytiahnut. Ani jeden by nepovedal, že nevládze, ked videl, že vládzem ja. Mám na to obdobie pekné spomienky.“

Ženský šport je menej atraktívny, to si E. Bródyová uvedomuje, aj ked „práve volejbal je špecifický v tom, že v ženskom sú dlhšie výmeny a fajnšmeker si ich môže vychutnat viac ako silový bum-bum volejbal, kde je lopta na zemi po prvom ci druhom útoku.“ Ale rozdiely medzi príjmami volejbalistov a volejbalistiek predsa nie sú menšie ako v iných športoch. Ako je to u trénerov? „Neviem, o platoch sa nehovorí. Vždy sa nieco clovek dozvie sprostredkovane, ale o tie informácie sa nedá opierat. Na zaciatku trénerskej kariéry som mala problém, kam sa financne zaradit, kolko si pýtat, s cím byt spokojná. Ale zväcša sa tie predstavy klubu a trénera stretnú – samozrejme, na takej úrovni, na akej si klub trúfa pôsobit. V špickových sa zarába dobre, v priemerných priemerne.“

Bojovat o svoje peniaze v povahe nemá. „Klub má vždy svoju predstavu. V ženskom volejbale rozpocty horibilné nie sú, nuž nemôžem príst a trvat na nereálnej predstave. A ked idem rokovat s klubom, nezatažujem sa nicím. Ani tým, ci som žena, ani tým, kolko mohol brat môj predchodca, muž. Nechcem povedat, že nie je dôležité, kolko zarobím, lebo volejbal ma živí, ale snažím sa dohodnút s klubom tak, aby som bola spokojná. Keby som mala mat pocit, že moje schopnosti nedocenujú, tak do toho jednoducho nejdem.“

Trápilo by E. Bródyovú, keby sa dozvedela, že niekto iný len preto, že je muž, na rovnakom mieste zarábal viac? „Asi by ma to hnevalo, ale to je hypotetická otázka. Jasné, že mi to nemôže byt jedno, ale neostáva mi iné, len výsledkami presvedcit, že som hodna aj tých penazí, ktoré by dostal muž. Nic totiž nezmením na tom, že som žena. Možno som idealistka a verím, že odbornostou sa dá dostat na vysokú úroven, a som presvedcená, že sú muži-tréneri, ktorí zarábajú menej ako ja.“

V zahranicí má tréner väcšiu šancu povedat si predstavu o vlastnom plate. „Na druhej strane tam nie je dôležitý iba plat, ale aj podmienky, aké vám utvoria na život a na prácu. Vela, až dvojnásobok, sa dá zarobit na prémiách, ak máte dobré výsledky. Je rozdiel, ci vám klub zabezpecí bývanie, alebo si ho platíte sami.“ Platy sú vonku lepšie, v Rakúsku dvojnásobne vyššie ako na Slovensku. „Najviac som zarábala vo Švajciarsku. Každý si myslí, že je to raj na zemi, ale ani špickoví tréneri, muži, sa tam neživia len volejbalom. Ja som ucila na gymnáziu. Pravda, výhoda bola v tom, že to miesto i pracovné povolenie mi našiel a garantoval klub. Nie všetky peniaze som teda zarobila priamo v športe.“

E. Bródyová je dnes bez zmluvy, sezónu skoncila v Senici. Hladá si žena-trénerka prácu tažko? „Celkom mi lichotilo, ked som sa vrátila po rokoch v zahranicí na Slovensko a oslovil ma druhý i tretí klub extraligy, ci k nim nejdem trénovat. Považujem to za úspech a ocenenie mojich schopností.

Teraz mám nové ponuky a zvažujem ich. Hladám nieco dlhodobejšie, aj za cenu toho, že dostanem menej penazí. Ak sa práca darí, vždy je možnost dohodnút si na druhý rok viac. Je to lepšie, ako zažiadat si velkú sumu a o pol roka odíst. Nechcem mužom krivdit, ale je viacero takých, ktorí idú za peniazmi aj za cenu, že sú každý rok inde. Ženy sú stabilnejšie a na jednom mieste rady zostávajú dlhšie.“