Konečne je schválený zákon o financovaní základných a stredných škôl. Nie je to síce čarovný prút, ktorý všetko vyrieši, ale je to aspoň niečo. Minister Ftáčnik nehýri optimizmom, komplikovanú situáciu všetkých typov škôl a podmienky v akých pracujú učitelia pozná, keď namiesto hurá, pozrite sa čo sa nám podarilo, skromne hovorí o prvom kroku k reforme. Tej síce môže pomôcť, či dokonca ju môže umožniť legislatíva, ale najdôležitejšou jej časťou je tá v hlavách, ktorých sa týka. A táto sa dotýka skoro všetkých, aj keď si to len málo ľudí uvedomuje.

Na aspoň prijateľných podmienkach pre život sa podľa otcov globalizácie veľkou mierou podieľa úroveň vzdelania obyvateľstva. Túto úroveň bytostne podmieňuje kvalita škôl a pedagógov.

Nový zákon ponúka možnosť, či skôr stavia potrebu aktivít škôl, keď štát na seba berie finančné záväzky iba na základné potreby škôl. Ostatné peniaze sa budú musieť nájsť niekde inde. Čím väčšia šikovnosť vedenia a učiteľov, tým lepšie podmienky pre študentov. Riaditelia sa tak možno stanú manažérmi, čo by mohlo byť v prospech veci. Mnohí sa to budú musieť naučiť počas behu. Možnože sa tak namiesto arogantného vedenia škôl, ako z Kafkovho Zámku, budú deti a študenti stretávať s ľuďmi, ktorý premýšľajú o zmysle svojej práce. Nové rozdelenie tarifných stupňov pre učiteľov môže a nemusí byť inšpirujúce. Asi to naozaj závisí od toho, koľko učiteľov bude mať pocit spravodlivého ocenenia.

Berlínsky primátor v rozhovore pre Straomestské noviny hovoril o potrebe zbúrania múru v nás. Jedenásť rokov po sú naše školy v podstate tam, kde boli keď múr padal. Zákon o financovaní môže určiť pravidla hry, ale hrať nikdy nebude.