Nemalá pozornosť médií sa v súčasnosti sústreďuje na svetový summit OSN o trvalo udržateľnom rozvoji v Johannesburgu. V uliciach mu robia garde aktivisti, ktorí bojujú proti krajinám bohatého severu, poukazujúc na chudobu tretieho sveta. Aj v slovenských „mienkotvorných“ médiách pritom odznela šokujúca informácia o tom, že v „49 najchudobnejších štátoch sveta musia ich obyvatelia vyžiť z menej než dvoch dolárov na deň.“

Štatistické vyjadrenie ekonomickej reality, či skôr jej odhad, je veľmi ľahko zneužiteľné. Skúsme si modelovo (trocha zjednodušujúco) načrtnúť ekonomickú realitu, a jej štatistické vyjadrenie, na príklade Ronalda, konzumného imperialistu z jednej z 30 krajín bohatého severu, a jednoduchého Ponga, vidieckeho roľníka z jednej zo spomínaných 49 krajín sveta. Napríklad, keď obaja dostanú chuť na večeru.

Ronald sadne do auta, cestou natankuje benzín za 10 dolárov, zaparkuje pri hypermarkete, do košíka vloží predgrilované kurča za 4 doláre (presné čísla sa líšia podľa krajiny), ryžu za dolár, polotovarovú omáčku za 2 doláre, fľašu vína za 10 dolárov a balíček cigár, povedzme 3 doláre za kus. Zaplatí, odvezie sa domov, pričom opäť spotrebuje benzín za pár centov. Polotovary uvedie v mikrovlnke a na sporáku zvyšujúcom jeho účet za elektrinu do poživateľného stavu, k večeri si naleje pohár vína, po večeri vychutná kubánsku cigaru. Práve získal úžitok, ktorý sa rôznymi cestami prostredníctvom peňažných transakcií započíta do položky „spotreba domácností“ v štatistike o hrubom domácom produkte jeho konzumnej krajiny.

Pongo po návrate z poľa vyjde na dvor, jednej zo svojich sliepok vykrúti krk, z vlastných zásob ryže a iných dopestovaných plodín si uvarí na svojej piecke kúriacej nazbieraným drevom v rámci možností nemenej chutnú večeru. Po večeri si dopraje z vlastnej domácej pálenky a zapáli si cigaretu ušúľanú z tabaku, ktorý vymenil so susedom napríklad za mlieko. Nikomu za nič neplatí, veď za to zaplatil vlastnými mozoľami.

Aký je rozdiel v úžitku, ktorý obaja z večere získali? Nuž, ťažko posúdiť, každopádne obaja azda zahnali hlad a smäd. Environmentálni aktivisti by určite poznamenali, koľkými škodlivinami sa vo svojej večeri napchal imperialista, takže jeho objektívny úžitok z večere sa dokonca nemusí ani približovať úžitku chudobného Ponga, ktorého potraviny ani netušia, čo sú to umelé hnojivá.

Aký je však rozdiel v štatistickom vyjadrení týchto, povedzme, že nie neporovnateľných úžitkov? Hodnota imperialistovej večere je, napríklad 20 dolárov. Okrem ceny voľného času celá cena večere vstupuje do štatistiky o HDP jeho konzumnej krajiny prostredníctvom peňažných transakcií, ktoré v súvislosti s ňou uskutočnil. Pongo za svoju večeru nedal ani cent v peňažnom vyjadrení. Štatistika o HDP jeho krajiny tak zdanlivo, napriek porovnateľnému úžitku z večere, nemá o čo stúpnuť.

Na scénu vstupujú zanietení aktivisti, ktorí sú schopní z dostupných makroekonomických štatistík o HDP a počte obyvateľov vyčísliť, že chudobný Pongo v ten večer ostal o hlade, pričom z Ronaldovej večere sa mohla – podľa štatistických čísel – nasýtiť minimálne celá dedina. Toľko veľmi zjednodušujúca ilustrácia.

Štatistici sa síce snažia odhadnúť implikovanú hodnotu domácej práce, no predstava, ako nejaký štatistický úrad oceňuje (či skôr odhaduje) hodnotu práce roľníkov a ich rodín na vlastných políčkach, hodnotu dopestovaných statkov pre vlastnú potrebu, atď…spôsobuje isté pochybnosti o porovnateľnosti výsledných čísel, hoci aj toho o dvoch dolároch denne (niektoré štatistiky dokonca uvádzajú číslo jeden dolár, znie to ešte hrôzostrašnejšie a asi to aj viac apeluje na sponzorov).

Keď však imperialista Ronald na dovolenke zablúdi do Pongovej krajiny, zistí, že svoju konzumnú 20-dolárovú večeru (víno sa síce s tamojšou pálenkou porovnať nedá, ale zelenina a kurence bez „prísad“ civilizácie sú bez pochyby kvalitnejšie) si môže na trhu za tamojšie ceny kúpiť za ekvivalent 50 centov. Preto sa pre porovnania medzi krajinami zvyčajne používa peňažné vyjadrenie upravené cez paritu kúpnej sily: zjednodušene povedané, koľko si môžu ľudia v rôznych krajinách za svoj príjem kúpiť. V prípade krajín, kde väčšina ekonomickej činnosti predstavuje prácu na vlastnom hospodárstve, je však znova otázne, nakoľko presne možno štatisticky odhadnúť a spočítať hodnotu (oficiálne nevykazovanej) práce odmenenej v naturáliách, ako aj kúpnu silu, keď väčšina z pre život nevyhnutných statkov pochádza napríklad z vlastnej produkcie.

Chudoba tretieho sveta je rozhodne vážnym problémom, ktorý by sa nemal podceňovať, a zaslúži si nemalú pozornosť prosperujúcich krajín (označenie „bohatých“ naráža na problém vypovedacej schopnosti kvantitatívnych ukazovateľov, ktoré sa pri takom hodnotení použijú). V boji s chudobou tretieho sveta, či často skôr v zanietenom boji proti „imperialistickému“ severu, si ale treba dať pozor na žonglovanie s na prvý pohľad ohurujúcimi a šokujúcimi, no realite nie celkom zodpovedajúcimi číslami.

Len na margo, dva doláre na deň, zodpovedajú v súčasnom kurze USD/SKK (44,50) približne 2 700 Sk mesačne, čo podľa zákona SR č. 125/1998 Z.z. zodpovedá životnému minimu zaopatreného neplnoletého dieťaťa (2 650 Sk) a je to viac, ako životné minimum nezaopatreného dieťaťa (1 720 Sk). Podľa štatistiky o „dvoch dolároch denne“ teda aj časť sociálne odkázaných občanov SR žije štatisticky na úrovni Ponga z mozambického vidieka (!?)

Malá lož, väčšia lož, štatistika.

P.S.: Tento komentár sa v žiadnom prípade a žiadnym argumentom nesnaží spochybniť to, že Pongo je v skutočnosti ozaj ekonomicky chudobnejší ako Ronald, len upozorňuje na potrebu mimoriadnej opatrnosti pri interpretácii štatistických čísel a ich zavádzajúcom používaní. Nehovoriac o tom, že rozdiel vo výške kont oboch modelových protagonistov nemusí nijako súvisieť s kvalitou ich života (meranou aj inak ako skonzumovanými kalóriami).

(Voľne inšpirované prednáškami Dr. Georga J. Viksninsa, profesora medzinárodných ekonomických vzťahov na Georgetown University)