„Nechceme robiť všetko inak, ale ovela lepšie!“, znelo v roku 1998 jedno z najdôležitejších hesiel Gerharda Schrödera, keď sa vo všeobecných voľbách uchádzal o kancelársky post. Geniálnym spôsobom trafil na strunu priemerného nemeckého voliča: Sľúbil zmeny, nie však priveľmi radikálne, v nijakom prípade nebúrajúce doterajšie výdobytky sociálneho trhového hospodárstva. Neoficiálne motto bolo: Z každého rožka troška, aj z reformného, aj z tradicionalistického, aj z trhového, aj zo štátno-paternalistického. Na jeseň 1998 sa Gerhard Schröder stal spolkovým kancelárom; postavil sa do čela ľavicovej koalície sociálnych demokratov a Zelených.

Teraz musí skladať účty za uplynulé kancelárske roky. Kancelárska hospodársko-politická bilancia nevyzerá pritom veľmi ružovo: Namiesto sľubovaných nanajvýš 3,5 milióna nezamestnaných je medzi Rostockom a Mníchovom vyše 4 milióna práceschopného obyvateľstva bez zamestnania. Nemeckom dlhé mesiace otriasa ekonomická stagnácia; po hospodárskom rozmachu ani chýru ani slychu. Deficit štátneho rozpočtu sa nebezpečne blíži k hranici Paktu stability. Varovný list z európskej centrály v Bruseli ohľadom priveľkej diery v erárnej pokladnici sa Gerhardovi Schröderovi a ministrovi financií Hansovi Eichelovi podarilo odvrátiť len vďaka zákulisným čachrovačkám. Kumulované štátne zadlženie takisto naberá hrozivý rozsah. Gerhard Schröder sa usiluje všetkými desiatimi rozosievať optimizmus vo svetlú ekonomickú budúcnosť Nemecka. Pohľad na depresívne hlavné ekonomické ukazovatele, pravda, nepustí.

Kancelársky vyzývateľ za kresťanské strany CDU a CSU Edmund Stoiber má na tomto pozadí relatívne jednoduchú pozíciu. Stačí mu sypať soľ do rozďavených ekonomických rán červeno-zelenej koalície, poukazovať s ustaranou tvárou na neprehliadnuteľné ekonomické slabiny Schröderovho kabinetu. Popri tom nenápadne pripomenúť, že je ministerským predsedom Bavorska, hospodársky mimoriadne vyspelej spolkovej krajiny s výnimočne nízkou nezamestnanosťou, s dynamickým ekonomickým rastom, s veľkým podielom moderných priemyselných odvetví, ale aj s výkonným poľnohospodárstvom a so vzorovou sociálnou politikou.

Ako prvý vstúpil pred časom do predvolebného ringu Gerhard Schröder. Predstavil verejnosti volebný program sociálnych demokratov. Pohyboval sa pritom v začarovanom kruhu: Ako predseda hlavnej vládnej strany nemohol priveľmi kritizovať doterajšiu hospodarsku politiku – napriek katastrofálnej ekonomickej situácii. A tak chválil hospodársko-politické kroky za uplynulé štyri roky. Súčasne však podčiarkol, že zruší niektoré opatrenia (napríklad nesmierne nepopulárnu „ekologickú daň“, systematicky zdražujúcu pohonné hmoty), že zmodernizuje prácu pracovných úradov, že zdvihne detské prídavky a že zefektívni systém zdravotného poistenia, nachádzajúci sa na pokraji kolapsu. Takže, podobne ako v roku 1998: Gerhard Schröder sa snaží získať voličské hlasy prísľubom pozvoľnej modernizácie za zachovania sociálnych istôt.

Takisto Edmund Stoiber sa stavia do roly ekonomického šéfa haškovskej „strany mierneho pokroku v medziach zákona“. Chce Schrödera poraziť jeho vlastnými zbraňami. Ani on sa pred voľbami neodvažuje naliať občanom priveľmi čistého (reformného) vína. Na rozdiel od súčasného kancelára ale Stoiber ponúka viac trhových medikamentov – chce mierne uvoľniť podmienky prijímania a prepúšťania zamestnancov, zamýšľa zaviesť trhové elementy do systému zdravotného poistenia, pred očami má odstránenie zdaňovania nízkych príijmov, v každom prípade je proti „ekologickej dani“, zasadzuje sa za radikálnu zmenu spôsobu vyplácania a zvýšenie detských prídavkov. Ako vidno, trhovo orientované medikamenty chce aj Edmund Stoiber podávať v homeopatických dávkach.

A tak sme v Nemecku svedkami úporného zákulisného boja marketingových straníckych expertov, ktorí naočkovali politikov víziami o „politickom strede“, o priemernom občanovi, ktorý by najradšej nechal všetko po starom, zápecnícky užíval dosiahnutého blahobytu. Ako Schröder tak aj Stoiber sa usilujú nenahnevať nikoho a vyhovieť každému – tým, že hovoria absolútne nekonkrétne, aby im občania nemohli nič vyčítať po voľbách.

Edmund Stoiber je pritom v lepšej situácii. Nenesie zodpovednosť za neradostné ekonomické údaje, najmä za masovú nezamestnanosť. Môže si dovoliť naplno kritizovať hospodársko-politické prešľapy červeno-zelenej koalície (čo je napokon aj jeho „svätá vyzývateľská povinnosť“!). Tiež jeho návrhy na zlepšenie nemeckej ekonomickej situácie sú viac trhovo orientované ako Schröderove.

Hlavní politici matadori teda vypustili „klasickú“ predvolebnú verbálnu hmlu. Rozplynie sa až po 22. septembri – potom, ako sa lístky ocitnú vo volebných urnách.