ČLÁNOK




V krajine vresu a whisky
28. júla 2003

Škótsko má rozlohu 79-tisíc štvorcových kilometrov (rov-

nako ako ČR) a väčšinu územia zaberajú hory a vrchoviny. Menšie nížiny sú iba pri východnom pobreží. Od severu na juh meria síce len 440 km, ale dĺžka členitého pobrežia dosahuje takmer 10-tisíc km. Ku Škótsku patrí navyše viac ako 700 ostrovov. Hustota osídlenia je však s výnimkou niekoľkých veľkých miest veľmi nízka a za spoločnosťou musia „dedinčania“ často cestovať aj niekoľko desiatok kilometrov. V oblasti škótskej vysočiny žije v priemere len osem ľudí na štvorcový kilometer, sieť verejnej dopravy je veľmi riedka a auto je pre život takmer nenahraditeľné.

Väčšinu turistov, ktorí po prvý raz zavítajú do Škótska, prekvapia najmä dve veci: neuveriteľná krása a rozmanitosť krajiny a potom ochota, vľúdnosť a pohostinnosť tunajších ľudí, ktoré majú veľmi ďaleko k údajnej škótskej lakomosti. S čím, naopak, pri návšteve už dopredu rátajú, je prehliadka niektorej z chýrnych páleníc whisky.

Príroda v Škótsku je tajomná a romantická. Na neobyčajnej atmosfére má čiastočne „zásluhu“ aj vínová farba vresu (vresoviská tvoria 40 % pôdy), ktorý pokrýva obrovské plochy nížin i hôr a v kombinácii s tmavozelenými prasličkami, svetlým machom a hustým lesným porastom vytvára neobyčajné farebné kombinácie. Malebné pahorkatiny pri hraniciach s Anglickom tvoria pritom rovnako prirodzenú súčasť koloritu ako malebné jazerá a údolia akoby vystrihnuté z rozprávok i vyslovene nehostinné a vetrami neustále šľahané ostrovy na severe, ktoré siahajú pomaly až k polárnemu kruhu. Jednoducho, máte neobyčajný pocit, že všetko, čo v Škótsku vidíte, k tejto krajine patrí – a to vrátane veľmi nestáleho počasia. Aj preto si tunajšiu krajinu na prvý pohľad zamiluje každý vnímavý turista.

Mužská sukňa

Hneď na druhý pohľad si však pozorný návštevník všimne, že jej chýba les. Je to tak. V škótskej vysočine je les skutočnou raritou. Jeho posledné zvyšky chránia v lesných rezerváciách, ktoré domáci navštevujú ako prírodné skanzeny. Staré borovicové lesy už dávnejšie padli za obeť spotrebe dreva i hladu po poľnohospodárskej pôde. Poslednú ranu dostal kaledonský les v priebehu priemyselnej revolúcie. Dnes sa udržiavajú jeho posledné zvyšky iba na horských chrbtoch, vo výškach nad 1 000 m n. m., navyše v ťažko prístupných miestach. Náhody a šťastie zabránili tomu, že tento kúsok pôvodného lesa nestihol rovnaký osud ako 98 percent ostatných lesov v Škótsku.

Jednou z vecí, bez ktorej si nedokážeme obyvateľov tejto ostrovnej krajiny predstaviť, je časť odevu, u nás, ktovie prečo, nazvaná mužská sukňa, po domácky kilt. Pôvodný názov je však helande, neskôr sa tomuto kúsku odevu začalo hovoriť tartan. Najprv išlo o kus vlnenej, prakticky takmer nepremokavej látky, ktorý umožňoval škótskym horalom prežiť v nehostinnej krajine. Muži sa v noci do nej zabalili, aby mohli prespať v prírode a splynuli s farebnosťou krajiny. Látka im siahala od ramena až po koniec pása.

Je zaujímavé, že až do osemnásteho storočia sa v nížinných oblastiach prakticky nenosil. O jeho rozšírenie sa údajne najviac zaslúžil spisovateľ Walter Scott, ktorý vo svojich románoch ospevoval chrabrosť miestnych horalov pri bitkách o nezávislosť. Definitívne bol uznaný až britským kráľom Jurajom IV., ktorý si kilt v roku 1822 vzal na návštevu Škótska. To už však mal ten strih, ktorý sa zachoval do dnešných čias a vďaka rôznorodým vzorom tiež určoval príslušnosť mužov k jednotlivým škótskym klanom.

Príšera z jazera

Loch Ness je ďalším magnetom pre návštevníkov, ktorých sem chodí na tisíce. Ani tí najskeptickejší nedokážu odtrhnúť zrak od sčerenej hladiny, na ktorej sa údajne objavuje pozoruhodný tvor, ktorý má stavbou tela i mohutnosťou pripomínať vyhynuté praveké príšery. Fakt je, že niektoré z týchto legiend pretrvali storočia, ale dôkaz sa zatiaľ nepodarilo získať ani pri pátraní sonarom. Najbizarnejšie na celej historke však je, že tejto strašidelnej oblude dali také romantické a poetické meno: Nessie.

Miestni obyvatelia bývajúci v mestečku Drumendro-chet možno o tom vedia, ale mlčia a pri otázkach sa tajomne usmievajú. Na rozdiel od zväčša škrobených An-gličanov sú však srdeční a ochotní sa porozprávať. A ak ste im sympatickí, tak za vás zaplatia aj útratu v pube. Je síce pravda, že majú väčšiu úctu k peniazom ako väčšina Európanov (veď zarobiť si ich nie je v Škótsku ľahké), ale rozhodne ich nemožno nazvať lakomcami.

Ohováranie o lakomosti vzniklo v čase, keď vlády nad Veľkou Britániou sa ujal kráľ Jakub I. Stuart (1566 – 1625), pôvodom Škót. Z bezpečnostných dôvodov povolal na panovnícky dvor šľachticov zo svojho kraja a vypudil anglických dvoranov. Škótski šľachtici celkom pochopiteľne nemali taký majetok, aby si mohli dovoliť usporadúvať hostiny a slávnosti. Pairi a lordi, zúriaci, že museli ustúpiť z výslnia dvora do úzadia, potom začali roznášať po kráľovstve zlomyseľné ohovárania a vtipy o škótskej lakomosti. A to sa traduje dodnes.

Kto sa rozhodne zavítať do Škótska koncom septembra, môže mať šťastie na tzv. Open Doors Daily alebo Deň otvorených dverí. Jediný víkend v roku sú totiž širokej verejnosti otvorené všetky štátne i väčšina súkromných budov, ktoré sú inak z rôznych dôvodov neprístupné.

Najlepšie však je zavítať do oblasti pôvabnej a očarujúco čistej rieky Spey. V Speysaide totiž práve v rovnakom termíne býva veľký festival whisky. Jeho súčasťou sú – okrem ochutnávania ušľachtilého moku – aj rôzne súťaže zručnosti v netradičných športových odvetviach. Pochopiteľne, prevažujú tie silové. Divácky najatraktívnejší je asi hod bremenom, pri ktorom musí pretekár bežať určitý úsek s celým kmeňom stromu, aby ho na konci trasy čo najelegantnejšie a čo najďalej odhodil. Je to jednoducho veľký cirkus vo voľnej prírode s príslušnou zvukovou kulisou rozvášnených fanúšikov, do ktorej ešte zaznieva hra miestnych gajdošov, ktorí sa svojím umením udržiavajú náladu.

Ak ste už v tomto kraji, ktorý domáci bežne volajú malt whisky trial (whiskový trojuholník), čo sa kľukatí pozdĺž ciest a malých dediniek vyše 100 kilometrov, určite treba navštíviť pálenicu Glendfiddich. Netrafiť tam je doslova umením – prezrádza ju už vzduch okolo. Je príjemne „hutný“ a presýtený slabou, ale nezameniteľnou vôňou alkoholu, dokonca aj lístie okolitých stromov nasiaklo vôňou a prijalo tmavomedovú farbu whisky. Je to navyše jediná z páleníc, kde sa nevyberá vstupné, čo patrí k jej ďalším plusom.

S jeleňom v znaku

Pálenica je ľahko dostupná – leží v polovici cesty medzi mestami Aberdeen a Inverness. Otvorené majú od pondelka do piatku od začiatku januára až do polovice decembra. Od Veľkej noci do polovice októbra je navyše otvorené aj v sobotu a nedeľu. Prehliadka sa začína filmom v premietacej sále, ktorá približuje históriu a tradície pálenice, ktorú založil William Grant v roku 1886 a ktorá je stále vo vlastníctve tejto rodiny (už piatej generácie). Návštevníci si môžu pri prehliadke vybrať medzi sprievodcami hovoriacimi v rôznych svetových rečiach. Postupne sa oboznámia s výrobným procesom sladovej whisky Glendfiddich od sladovania jačmeňa až po plnenie do fliaš. Hostia sa môžu stať aktívnymi účastníkmi s možnosťou privoňať si a vychutnať pár dúškov whisky zadarmo. Kto je teda vášnivým vyznávačom sladovej whisky, môže si vychutnať dotyk histórie a využiť príležitosť dozvedieť sa niečo nové.

Glendfiddich by sa mal stať určite jedným z miest, ktoré by náš turista nemal vynechať počas návštevy prekrásnej škótskej vysočiny. A ešte jeden primát sa viaže ku Glendfiddichu. Whisky s jeleňom v znaku je dokonca najdrahšou predanou whisky v histórii. Jeden zberateľ za archívnu fľašu zaplatil na dobročinnej akcii v prepočte štyri milióny korún.

Pôvod whisky sa skrýva v dávnych dobách, dokonca ešte pred zrodom písma. Isté však je, že je úzko spätý s kultúrou a tradíciami Keltov. Veď sám názov whisky vychádza zo starého keltského výrazu uisge beatha, čo znamená voda života. Tento číry destilát starým Keltom skutočne na pohľad pripomínal čistú pramenitú vodu, zdroj života. Typickú medovozlatú farbu získava totiž dnešná whisky až počas dlhého dozrievania v drevených sudoch, a to v tých dávnych časoch starí Kelti ešte nepoznali.

Nie každá je pravá

Nie každý alkoholický nápoj, ktorý má označenie whisky, je naozaj tou pravou a rýdzou škótskou. Samozrejme, že pravá škótska musí pochádzať výhradne zo Škótska, ale rýdzosť whisky nezaručuje iba onen nadpis „destilované v Škótsku“ na etikete fľaše. Zárukou je len ďalšie označenie single malt, čo ozrejmuje spôsob, akým vznikla. Označenie single malt možno do slovenčiny preložiť ako jednosladová a znamená, že bola pripravená iba z jediného, čisto jačmenného sladu bez ďalších prímesí. Teda tak, ako svoju vodu života pripravovali už starí Kelti.

Dnešný trh však zväčša ovláda tzv. miešaná whisky, ktorá býva na etikete označovaná anglickým slovom blended (miešaná). Tento druh pálenky sa objavil v 19. storočí, keď niektorí výrobcovia začali používať destilát pripravený nie z jačmenného sladu, ale s použitím aj iných plodín, najmä kukurice. Vznikol tak celkom nový nápoj, ktorého chuťové vlastnosti doslova vytváral blender, teda ten, kto nápoj pripravoval. Najvydarenejšie zmesi sa postupne zapísali medzi konzumentmi svojou vlastnou značkou, z ktorých mnohé vídame v obchodoch dodnes. Miešaná whisky je lacnejšia, pretože jej možno vyrobiť viac a netreba čakať mnoho rokov, kým dozrie. Navyše je vraj „stráviteľnejšia“, predovšetkým pre začiatočníkov v tomto umení. Móda a vkus sa však menia a v posledných rokoch opäť narastá záujem aj o značky single malt, a to napriek ich vysokej cene. Ľudia znova objavujú a oceňujú čistotu a originalitu tejto perly medzi destilátmi.

Škótska metropola je jedným z najstarších trvalo osídlených miest v severnej Európe. Podľa archeologických nálezov sa na južnom brehu zátoky Firth of Forth usadili prví ľudia už tisíc rokov pred naším letopočtom. Dnes má Edinburgh, ktorého meno v škótskej gaelčine znie Dun Eideann, iba čosi vyše 450-tisíc obyvateľov a rozlohu 260 km2. Edinburgh je možno skomoleninou názvu Edwin’s Burgh, pripomínajúc kráľa Edwina, ktorý v 9. storočí rozšíril kráľovstvo Northumbria až k zátoke Firth of Forth.

Edinburčania považujú svoje mesto za perlu škótskej koruny. Má mnoho tvárí. Klasickú architektúru striedajú zalesnené údolia, široké rady gregoriánskych domov sú vedľa stredovekých uličiek, prekvapujúce výhľady na more zatieňujú pôvabné mosty klenúce sa nad roklinami. Je tu hrad, starší než mesto samo. Vypína sa na skale 135 metrov nad hladinou mora. Hrad je symbolom škótskeho kráľovstva a jeho moci. Aj dnes jeho mohutné stredoveké hradby chránia škótske korunovačné klenoty. Keď však na začiatku 16. storočia postavili Palace of Holyroodhouse, bol hrad ako kráľovská rezidencia využívaný čoraz redšie. Neskôr, keď škótsky kráľ Jakub VI. získal anglickú korunu a presťahoval svoj dvor do Londýna, význam hradu postupne upadal.

Naopak, Holyroodhouse, ku ktorému vedie od hradu „kráľovská míľa“, je dnes oficiálnym edinburským sídlom súčasnej kráľovnej Alžbety II. V ňom tiež slávnostne povyšuje do šľachtického stavu. Význam tejto časti mesta okolo rezidencie britskej panovníčky zvýšila aj nedávno dokončená nová budova škótskeho parlamentu, ktorý bol obnovený pred niekoľkými rokmi.

Atény severu

Z cimburia hradu je nielen prekrásny výhľad na celé mesto a jeho okolie vrátane červenej konštrukcie mosta vedúceho nad zátokou Firth of Forth, ale aj na ďalšiu dominantu škótskej metropoly – Calton Hill. Monument admirála Nelsona, ktorý v roku 1816, jedenásť rokov po víťaznej námornej bitke pri Trafalgare, navrhol architekt Robert Burn v tvare námorného ďalekohľadu, je nápadný už z veľkej diaľky. Neďaleko neho sa týči neobyčajná stavba – Národný pamätník venovaný padlým v napoleonských vojnách. So stavbou začali v dvadsiatych rokoch 19. storočia, ale pre nedostatok finančných prostriedkov zostal pamätník nedokončený. Architekt William H. Playfair tu chcel vybudovať akúsi kópiu starogréckeho aténskeho Partenónu. I ďalšie stavby v centre mesta sú postavené v neoklasicistickom štýle.

Nemožno sa preto čudovať, že škótsku metropolu občas nazývajú aj Aténami severu. Tento názov by si však zaslúžila aj z iného dôvodu, keďže je centrom škótskej vzdelanosti. Pýši sa tiež celým radom slávnych rodákov, napríklad spisovateľom Walterom Scottom, Robertom Louisom Stevensonom a Arthurom Conanom Doylom, zakladateľom modernej ekonomickej vedy Adamom Smithom, fyzikom Jamesom Clerkom Maxwellom alebo vynálezcom telefónu Alexandrom Grahamom Bellom. Zo súčasníkov vari najviac utkvel v pamäti slávny herec Sean Connery, prvý predstaviteľ filmového Jamesa Bonda.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

28. 9. 2020

USD 1,167 0,004
CZK 27,133 0,026
GBP 0,905 0,008
HUF 364,120 0,960
CAD 1,562 0,006

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS