ČLÁNOK




Trhový fundamentalizmus neznamená podporu návratu k socializmu
20. júna 2001

Je pre mňa potešením, že môžem byť tu pri tejto príležitosti. Je to v porovnaní s minulosťou dosť veľká zmena oproti tomu keď som pred štyrmi rokmi navštívil Ekonomickú univerzitu. Podujatie, na ktorom som bol bolo plné nadšenia. Možno že po štyroch rokoch je Bratislave menej eufórie ako pred štyrmi rokmi. Dovoľte aby som Vám z môjho hľadiska povedal, že tie zmeny ku ktorým došlo sú veľmi vítané a veľmi pôsobivé. Chcel by som niečo povedať o koncepcii globálnej otvorenej spoločnosti. Zatiaľ som tu bol menej ako 24 hodín a kým som si uvedomil, že niektoré moje myšlienky nebudú pochopené, som rád že mám príležitosť, aby som ich mohol jasne vyjadriť.

Pomerne kriticky sa vyjadrujem voči globálnemu kapitalistickému svetu a veľmi kriticky sa vyjadrujem aj o nadmernej závislosti na trhovom mechanizme, čo nazývam trhový fundamentalizmus. myslím si, že niektorí ľudia to nesprávne pochopili. Mysleli si, že určitým spôsobom podporujem návrat k socializmu. Snažím sa vysvetliť, že to nie je otázka kapitalizmu a socializmu, že niet alternatívy voči inému ako trhovému systému. Alternatíva, ktorá sa vyskúšala, jednoznačne zlyhala. Ide to o to, že existujú dva spôsoby nazerania na svet. Jedným spôsobom je to čo spájam s konceptom otvorenej spoločnosti. Ten tvrdí, že žiaden systém nie je dokonalý a dokonalosť sa nedá dosiahnuť. Snaha dosiahnuť dokonalosť vedie k excesom nadmernosti. Iným spôsobom nazerania na veci je ten, že budeme sa snažiť hľadať konečné riešenia a zbavíme sa systému, ktorý nie je dokonalý a budeme sa snažiť o opozitum. Práve takýmto spôsobom po prvej svetovej vojne sa niektoré štáty zbavili kapitalizmu a nastolili režim socializmu. Snaha dosiahnuť spoločné vlastníctvo v systéme plánovania skutočne nefugovali. Skutočne sú tu neblahé snahy kontroly zo strany vlády. Viedlo to k tendencii v opačnom smere, teda odmietnutiu akéhokoľvek druhu kontroly zo strany vlády, pretože to nie je dokonalé a úplne sa spoliehať ho na trhový mechanizmus. Môj argument je v súčasnosti taký, že v súčasnosti je veľká hrozba pre otvorenú spoločnosť keď socializmus a komunizmus padol. Socializmus skutočne zlyhal, zatiaľ čo trhový fundamentalizmus je úplne na špičke. V súčasnosti je dominantným krédom vo svete, predovšetkým v USA a Veľkej Británii. Snažím sa poukázať, že tento systém má aj určité nedostatky a nemal by byť tým, že sa chcem akýmsi spôsobom vrátiť do minulosti, teda do socializmu. Nemyslím si, že dichotómia medzi socializmom a kapitalizmom je dichotómiou pre súčasný svet. Vo Veľkej Británii máme novú lauboristickú vládu, ktorá je v opozícii v predchádzajúcej lauboristickej vláde tak ako aj k teacherizmu. Dochádza k snahe a hľadaniu takzvanej tretej cesty – ľudia ako Blair, Schröeder, Prodi… Zúčastnili sa dokonca rokovania s prezidentom Clitonom, ktorý o tom hovoril.

Nemám rád tento pojem, pretože ak hovoríme o naplnení súkromných potrieb, neexistuje žiadna alternatíva voči trhu. Trh nemôže naplniť všetky potreby spoločnosti. Trhy sú naozaj veľmi vhodné a nevyhnutné pri naplňaní potrieb jednotlivca, ale nie sú potrebné tak, aby zabezpečili naplnenie potrieb spoločnosti, verejnosti. Na to potrebujeme iné inštitúcie. Je to prirodzené a často na to zabúdajú tí, ktorí sa nazývajú trhovými fundamentalistami.

Dovoľte mi, aby som sa vrátil ku koncepcii otvorenej spoločnosti, ktorú po prvý raz navrhol Alby Baxtnom v jeho knihe Dva zdroje morálky a náboženstva. Jeho argument bola taký, že existujú dva zdroje. Jeden kmeňový, ktorý vedie k uzavretej spoločnosti a druhý, univerzálny, ktorý vedie k otvorenej spoločnosti. Neskôr Carl Popper poukázal na to, že existujú univerzálne ideológie, ktoré môžu ohroziť spoločnosť. Spomenul nacizmus, fašizmus a komunizmus. Dal ich do jedného hrnca a povedal, že sa snažia nájsť konečné utopistické riešenie a tvrdia, že majú konečnú pravdu. Konečná pravda sa nedá dosiahnuť, toto krédo sa dá dosiahnuť len silou. Vyžaduje si to len nátlak a útlak, preto aby sa toto krédo stalo dominantné.

Za protiklad považujem koncepciu otvorenej spoločnosti. Dokonalosť v nej nie je dosiahnuteľná a musíme sa uspokojiť s tým najlepším. Spoločnosť nie je dokonalá, ale otvorená voči zlepšeniu. Dá sa definovať ľuďmi danej spoločnosti. Podľa mňa a pre mňa táto definícia bolo veľmi povzbudzujúce, veľmi osvetľujúce keď som zohľadňoval tento koncept v živote. Prežil som vojnu ako Žid v Maďarsku. Ušiel som odtiaľ len vďaka tomu, že môj otec mal dosť rozumu na to, aby získal pre nás falošný identifikačný preukaz. Podarilo sa nám ujsť pred komunizmom, ktorý sa nám nepáčil. V roku 1947 som odišiel do Londýna. Tam som sa zoznámil s knihami Karla Poppera. Skutočne to bolo veľmi vplyvné a veľmi mocné presvedčenie. Zapôsobila na mňa jeho filozofia vedy a argument prečo nie je možné dokonalé pochopenie. V tom bol práve konceptuálny rámec, ktorý som akceptoval. Dokonca sa mi podarilo napredovať v podnikaní nad rámec mojich očakávaní. Podarilo sa mi urobiť skutočne niečo hodnotné s peniazmi keď som v roku 1979 založil nadáciu Open Society Foundation. Potom som pokračoval v tejto činnosti a venoval som sa dichotómii medzi uzavretou a otvorenou spoločnosťou, teóriou omylov, refelexivity a histórie, ktoré som v rozvinul. To bol konceptuálny rámec, ktorý ma viedol k reakcii na historickú príležitosť, ktorú nám dal pád sovietskeho režimu. Potom som objavil to, že táto dichotómia skutočne nefunguje. Pád uzavretého systému ako je komunizmus automaticky nevedie k otvorenej spoločnosti. Naozaj je tu určitá hrozba nedostatkov v spoločnosti a pri vládnutí. Dovtedy sa považovala sloboda ohrozená len totalitnými režimami. Myslím si, že je ohrozená aj nedostatkami pri vládnutí. Timohty Wholes, vedec, ktorý sa zaoberá ústavami napísal článok Slabé štáty. Slabý štát ohrozuje slobodu. To si myslím vyjadruje môj objav. Existuje niečo také ako nedostatky v spoločnosti a nedostatky pri vládnutí. To tiež môže byť hrozbou slobody. Keď sa študoval a zaoberal sa globálnymi finančnými systémami, zistil som, že podobný problém existuje v globálnej spoločnosti: Sú to globálne trhy. Sú užitočné z hľadiska a sú motorom vytvárania súkromného bohatstva jednotlivcov, ale aj preto, lebo poskytujú slobodu. Keď máme možnosť pohybovať sa vo svete a keď myšlienky voľne cirkulujú, skutočne to zabezpečuje veľkú mieru slobody viac ako akýkoľvek štát. Som zástancom globalizácie a nie som oponentom, odporcom globalizácie. Musíme si však uvedomiť, že systém existujúci v súčasnej podobe má určité závažné nedostatky. Jedným z nich je to, že je inherentne nestabilný. Tu sa dostávam do konfliktu s ekonómami. Ekonómia ako veda vychádza z koncepcie rovnováhy. Tvrdím, že v skutočnosti finančný svet neiklinuje k rovnováhe. Rovnováhu môžete zabezpečiť keď obchodujete so známymi veličinami. Na finančných trhoch sa obchoduje s neznámymi veličinami. Musíte sa tu snažiť očakávať budúcnosť. Tá nie je v súčasnosti žiadnym spôsobom daná. Je ovplyvnená tým, ako ju očakávajú finančné trhy. Myslím si, že je tu určitý neurčitý vzťah, ktorý sa môže uberať rôznym spôsobom. Rovnováha nie je tou správnou, náležitou koncepciou, ktorú by sme tu mali chápať. To ma priviedlo k mnohým problémom s ekonómami. Myslím si, že je to čoraz vo väčšej miere akceptované to, že rovnováha je potrebná ak chceme vytvoriť hypotetickú teoretickú štruktúru, ale jej vzťah k reálnemu svetu je špecifický.

Nestabilita finančných trhov si vyžaduje inštitúcie, ktoré by zabezpečovali a udržiavali stabilitu. Práve tieto inštitúcie sa historicky vyvinuli a rozvinuli ako centrálne banky, finanční regulátori. Vyvinuli sa v jednotlivých štátoch. V čase keď sú trhy globálne nemáme adekvátne inštitúcie. Na tie ktoré máme, teda predovšetkým Medzinárodný menový fond, sa útoční kvôli nedávnym finančným krízam, pretože ich nedokázali udržať pod kontrolou. Je tu určitá tendencia redukovať kapacitu trh a obmedziť jeho fungovanie a jeho funkcie. Považujem to za nešťastný a nebezpečný vývoj.

Okrem toho existuje ďalší problém, ktorý sa až tak neuznáva. Je to tvrdenie, že systém je nevyrovnaný. Znamená to, že uprednostňuje tie štáty a organizácie, ktoré majú na starosti systém a zodpovedajú zaň. Znamená to, že nemáme vyrovnané pozície. Štáty v strede sú bohaté a tie čo sú na periférii sú zvyčajne chudobnejšie. Navyše tá skutočnosť, že Medzinárodný menový fond je v skutočnosti závislý od ministerstva financií USA a Federálny rezervný systém má na starosti menovú politiku, dáva to veľkú výhodu USA. Ak nestabilita ohrozí USA, tieto inštitúcie sú na to, aby ich chránili. Keď sa nestabilita týka tých štátov, ktoré sú na periférii, či na okraji, nejde tu o rovnakú mieru angažovania sa do toho, aby sa proti nej bojovalo. Myslím si, že je to veľmi jasné ak vychádzam z misie týchto inštitúcií, ale má to nešťastný účinok v tom, že na periférii je viac narušení stability a v centre je jej viac. Keď pozrieme na nedávnu hostóriu a nedávne dejiny, pretože globalizácia finančných trhov sa rozvinula len v priebehu posledných dvadsiatich, či tridsiatich rokov. Deväťdesiate roky boli tým obdobím keď boli finančné trhy široko akceptované. Bol tu celý rad kríz. Banková kríza za začala v roku 1982 a pokračovala až do deväťdesiatych rokov, potom prišla kríza v Mexiku v roku 1994, ktorá ovplyvnila Latinskú Ameriku. Potom to bola pomerne globálna kríza novovznikajúcich finančných trhov, ktorá sa začala v roku 1997 a skončila sa v roku 1999. Všetky tieto krízy majú devastujúci dopad na niektoré štáty. Keď ohrozili centrum, prijalo sa náležité opatrenie na to, aby sa kríza obmedzila. Zhodou okolností som urobil veľkú chybu keď som v svojej poslednej knihe tvrdil, že systém je na pokraji zrútenia. V roku 1998 tu bola taká hrozba, ale potom sa prijali náležité opatrenia. Máme tu nevyrovnané ihrisko. Tvrdím, že proti tomu sa treba postaviť a vytvoriť inštitucionálnu podporu pre rozvojové štáty.

Tretím veľkým problémom je to, že systém je vytvorený tak, že maximalizuje vytváranie súkromných statkov a opomína (zabúda) (na) vytváranie verejných statkov. Keď hovorím o verejných statkoch, mám na mysli také veci ako životné prostredie, pracovné podmienky, ochranu ľudských práv, zachovanie mieru a dobrá vláda. Jedným z najväčších zdrojov chudoby je zlá vláda. Je potrebné vytvoriť medzinárodné inštitúcie, aby sa posilnilo poskytovanie verejných statkov. Je tu jeden veľký problém. Všetky pokusy poskytovať medzinárodnú pomoc boli nejednotné. Keď som bol zástancom takého Marshallovho plánu pre krajiny bývalého sovietskeho bloku, vtedy to ešte nebol bývalý, ale bol rozpadajúci sovietsky blok, v podstate ma vysmiali na konferencii, pretože myšlienka zahraničnej pomoci je neúspešná. Tvrdil som, že to bude úspešnejšie a že vskutku potrebujete zreformovať mechanizmy poskytovania podpory.

Tu sa snažím zovšeobecniť moje vlastné skúsenosti, pretože určitým spôsobom som bol vtiahnutý do procesu poskytovania pomoci v posledných desaťročiach. Toto úsilie bolo v podstate úspešné. Zoberme si Slovensko. V podstate som veľmi spokojný s tým ako sa vynaložili prostriedky, ktoré boli poskytnutú tunajšej Nadácii pre otvorenú spoločnosť. Myslím si, že 20 miliónov dolárov sa veľmi dobre použilo. Podobné skúsenosti máme aj z iných krajín. Bol to veľmi náročný proces. Urobilo sa mnoho chýb ako napríklad v Rusku. Tam som svoje aktivity začal v roku 1987 čo je pomerne skoro. Bolo to vtedy keď Michail Gorbačov požiadal Dmitrija Sacharova, aby sa vrátil do Moskvy. (V tom čase bol vo vyhnanstve v meste Gorkij). založil som tu nadáciu a myslel som si, že budem pri transformácii a že ju budem určitým spôsobom viesť. Ukázalo sa, že nadácia sa dostala do takého istého chaosu a nepokoja ako celá spoločnosť. Len za posledných pár rokov sa podarilo dať nadáciu dokopy. Pred pár týždňami som bol v Rusku a skutočne na mňa veľmi zapôsobilo to čo už táto nadácia dosiahla. Ak by som to zhrnul snažia sa poskytovať horizontálne prepojenia, vytvorili určitú protiváhu vertikálnej integrácii štátu, teda určitej rekonštrukcii štátu, teda tomu čo sa bude po reštaurácii podobať v niečom sovietskemu štátu. Tým sa, že sa vytvárajú napríklad horizontálne prepojenia, napríklad združenie rektorov, alebo združenie primátorov malých miest. Bude tu určitá protiváha k tendencii vrátiť sa k striktne vertikálnemu systému konštrukcie hierarchie. Na základe tejto skúsenosti si myslím, že by bolo možné zorganizovať veci lepšie.

Sú to tri základné princípy, ktoré som navrhol. Prvým je to, že podpora by mala byť zameraná na požiadavky príjemcu a nie potreby a požiadavky darcu. Keď sa pozriete na rôzne inštitúcie, skôr sa zameriavajú na zámery darcov a priraďujú im väčšiu váhu ako záujmom príjemcov. Keby sa nám to podarilo zlepšiť bolo by to zásadné zlepšenie. Druhá vec je to, že si musíme uvedomiť ako ťažké je angažovať sa v niečom, čomu hovorím sociálne podnikanie, teda pomoc transformujúcim sa krajinám. Je to oveľa ťažšie ako riadenie podniku, pretože ak máte podnik, máte určitý zisk, viete či ho máte, alebo nie snažíte sa ho zlepšiť. Existujú rôzni ľudia a rôzne zámery, ktoré ho ovplyvňujú. Niektoré zmeny sú pozitívne, niektoré negatívne. Je to omnoho náročnejšia úloha a riziko zlyhania je oveľa vyššie. Napriek tomu sa to snažím robiť nebyrokraticky, aby sme sa vyhli čomukoľvek za čo by nás mohli obviniť. Nedá sa to urobiť bez akéhokoľvek rizika. Treba si uvedomiť, že sú tu riziká s tým spojené. Niektoré úsilie bude úspešné a niektoré nie. Nechceme zastaviť úsilie len preto, lebo jeden konkrétny pokus zlyhal. Tretím princípom je koordinácia podpory. Ak máte veľa darcov, každý ide svojim smerom a veľmi často môže dôjsť k určitému konfliktu, alebo prekrývaniu týchto aktivít. Preto je koordinácia ďalším veľmi dôležitým princípom. Tu by som mohlo určite pokračovať, lebo úsilie musí zahŕňať občiansku spoločnosť, nielen vládu. Väčšina medzinárodných organizácií sú organizácie vládne, teda organizácie vytvorené medzi vládami a myslím si, že je veľmi nebezpečné. Pretože časť podpory, ktorú poskytuje Svetová banka, ide na posilnenie určitej represívnej , alebo nedemokratickej vlády. Je to zdroj, ktorý sa používa na posilnenie vlády. Je preto dôležité, aby pomoc nebola obmedzená a nasmerovaná len na vládu. Mohol by som veľmi dlho hovoriť, ale myslím si, že bude lepšie keď otvoríme priestor pre otázky. Je zaujímavejšie diskutovať.

Ešte by som mal povedať niečo o mojich dojmoch zo Slovenska. Som tu menej ako 24 hodín, ale zaujímavé je že na mňa zapôsobilo, že ten starý problém, toho staromódneho štátu a jeho kontroly nad hospodárstvom je na Slovensku stále dominantným problémom. Udialo sa niekoľko reformných krokov, ale ešte stále je potrebných niekoľko reforiem ako napríklad administratíva reforma, teda verejnej správy, aby sa stanovili kompetencie jednotlivých orgánov. Je tu väčší priestor pre samospráva, ale nie preto aby sa vytvorili ďalšie orgány, s ktorými sa musia jednotlivci a podnikatelia kontaktovať. Ironickým dôsledkom mojej návštevy na Slovensku je to, že som sa stal ešte väčším trhovým fundamentalistom, ako skôr než som sem priešiel. Znamená to, že viac zdôrazňujem závislosť na trhu, pretože inovujete, rozvíjate a oživujte podnikateľskú energiu, ktorá tu existuje. Nemyslím si, že Slovensko je konkurencieschopné vo svete. Má svoje miesto na trhu. Pokiaľ v spoločnom trhu existuje ťažká konkurencia štátu, ktorá potláča podnikateľskú iniciatívu, tak si nemyslím že Slovensko môže byť úspešné. V mojej knihe som spomínal, že v Nemecku sa LaFontaine sa snažil o návrat k sociálne orientovanému zdravotníctvu a nefungovalo to a musel sa vzdať toho, aby sa vrátil k starým všeliekom. Musel rezignovať, lebo sa mu to nepodarilo. Treba reformovať zdravotníctvo a sociálne zabezpečenie. Reforma ich pripraví na svet globálneho kapitalizmu. Nemôžte sa tomu vyhnúť, musíte k tomu patriť. Vystupujem ako zástanca primeraných opatrení, ale systém spoliehania sa na štát už nefunguje.

Zaznamenal Vladimír Bačišin


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

18. 9. 2020

USD 1,183 0,004
CZK 26,727 0,020
GBP 0,913 0,002
HUF 360,780 0,380
CAD 1,560 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS