Narastajúca konkurencia na slovenskom bankovom trhu priniesla okrem nových produktov aj uplatnovanie modernej firemnej kultúry. Zmenil sa vztah ku klientovi. Bankové domy sa správajú v súlade s právnymi predpismi štátu a etickými princípmi. Takýto model správania zastrešuje anglický výraz „compliance“. Ide o snahu integrovat pracovníkov bánk a zvýšit mieru ich zodpovednosti pri narábaní s dôvernými informáciami s cielom udržat dobré meno banky. Práve meno je najdôležitejším aktívom serióznej banky. Stací sa obzriet dozadu a uvidíme, že akákolvek nepodložená dezinformácia pri dobre zabezpecenej logistickej sieti dokáže docasne poškodit povest banky.

Compliance sa stáva súcastou firemnej kultúry bánk. Väcšina univerzálnych penažných ústavov totiž v posledných rokoch zistila, že nielen firemní, ale aj malí klienti sú pre nich zaujímaví. Drvivá väcšina bánk kladie zvýšený dôraz na obsadenie a udržanie retailových zákazníkov. Jemne ladené ovplyvnujúce techniky predaja a vysoko osobný prístup zdôraznujúci jedinecnost klienta nie sú už len základnou crtou privátnych bankárov. Správanie pracovníkov prvého kontaktu si vyžaduje pozmenit doposial uplatnovaný pasívny prístup ku klientele. Zmena v správaní bankového úradníka môže byt vdaka dynamickému bankovému prostrediu velmi rýchla. V mnohých prípadoch deklarované dokumenty firemnej kultúry strácajú vypovedaciu hodnotu a slúžia len ako historická spomienka.

Práve compliance si vdaka svojej univerzálnosti získava štatút oporného bodu. Klúcovými sa stávajú otázky prístupu k dôverným informáciám a legalizácia príjmov z trestnej cinnosti.

Slovenský právny poriadok pozná pojem zneužitie dôverných informácií, ale praktická vymáhatelnost v tejto oblasti je slabá. Našu ekonomiku, žial, charakterizuje vysoká miera preferovania urcitých záujmových skupín, rozšírená siet ekonomických bratstiev a podvedomé akceptovanie korupcie. Z tohto dôvodu sa dodržiavanie zásad dôverného prístupu k bankovým informáciám opiera iba o vysoký stupen morálky držitela bankového tajomstva. Do popredia sa dostáva fakt, že oddanost firemnej znacke ma ovela väcšiu hodnotu ako písomne deklarované sankcie definované v trestnom zákonníku.

Mlcat je zlato

Ovela závažnejšou skutocnostou sa stáva ochrana banky pred legalizáciou príjmov z trestnej cinnosti. Vzrastajúci trend ekonomickej organizovanej cinnosti vytvára z bankových inštitúcií miesto vhodné na legalizáciu príjmov. Na druhej strane základná úloha banky spocíva v zvyšovaní a zhodnocovaní primárnych vkladov. Dôvera bankovej klientely sa takto odvodzuje od dôsledného dodržiavania bankového tajomstva. A práve v tomto momente môžeme identifikovat navzájom protichodné poslania štátnych orgánov a bankových inštitúcií. Hladanie optimálneho pomeru medzi bankovým tajomstvom a tlakmi štátnych orgánov je vo svete už niekolko rokov horúcou otázkou. Európska únia rieši dôsledne dodržiavané tajomstvo v niektorých štátoch (Rakúsko, Belgicko, Luxembursko) smernicou o automatickom poskytovaní informácií alebo zavedením zdanovania úrokov z kapitálových výnosov.

Bankové tajomstvo predstavuje skôr znak firemnej kultúry, než výslovne zaznamenaný legislatívny zvrat v zákone, prípadne obchodných podmienkach bánk. Ide o stav vnútornej disciplíny a integrity zamestnanca a banky, zdôraznujúci mlcanlivostou lojalitu voci banke a tým nepriamo aj voci klientom. Niektoré štáty, národy ci mestské centrá dosiahli vdaka vysokému stupnu dodržiavania tajomstva (napriek príchuti morálnej skazenosti) konkurencnú výhodu, ktorá ich vyniesla do sfér medzinárodnej prosperity. Typickým príkladom je Švajciarsko, Lichtenštajnsko, v 60. a 70. rokoch blízkovýchodný Bejrút, ci známe centrá offshore podnikania (podnikanie uskutocnované v jednej krajine týkajúce sa podnikatelov alebo majetku v inej krajine; úrady v takejto krajine na podnikanie z rôznych dôvodov neuvalujú danovú povinnost ani ho inak nezatažujú), ako napr. Bahamy, Kajmanské ostrovy. Nielen vedomie tajomstva, ale hlavne tvrdé tresty a rýchla vymáhatelnost bankového práva motivuje v týchto krajinách k prísnej mlcanlivosti.

Príliš vela informovaných

Slovenská legislatíva jasne definuje tresty odnatia slobody za vyzradenie bankového tajomstva. Zachovávat ho musia všetky penažné ústavy. Informácie o klientoch, o ich majetkových a hospodárskych pomeroch nesmú preniknút na verejnost.

Informácie a doklady o záležitostiach chránených bankovým tajomstvom môžu banky poskytnút tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom klienta alebo na jeho písomný pokyn. Zázracná formulka „ak tento zákon neustanovuje inak“ je aj súcastou Zákona c. 483/2001 Z.z. o bankách. Urcuje tak velký pocet osôb oprávnených získat bankovú informáciu. Napríklad banka, resp. pobocka zahranicnej banky je povinná podat správu o všetkých náležitostiach, ktoré sú predmetom bankového tajomstva osobám povereným výkonom bankového dohladu, audítorom pri cinnosti ustanovenej zákonom. Bez súhlasu klienta poskytne na písomné vyžiadanie správu o záležitostiach týkajúcich sa klienta aj dalším subjektom – súdu, danovým a colným orgánom až po ministerstvo (pozri rámcek). Zároven poskytne informáciu aj obci, ktorá je správcom dane.

Rozsiahly výpocet osôb, oprávnených dožadovat sa bankových informácií v zmysle zákona o bankách, devalvuje hodnotu bankového tajomstva. Snaha štátov je pochopitelná. Cielom je ochránit zákonné právo slušných obcanov na ochranu dôverných informácií a zároven identifikovat kriminálne živly, zabavit ich ilegálne nadobudnutý majetok a dohnat pred súd. Zákonodarca chce zabezpecit vymožitelnost pohladávok veritelmi. Na druhej strane spôsobuje stratu výsostného postavenia bankového tajomstva. Banka totiž „zrádza“ dôveru klienta tým, že o nom informuje tretie strany. Každá minca má dve strany. Podávanie informácií, ktoré pomôžu pri predchádzaní, odhalovaní alebo postihovaní páchatelov trestných cinov, je na mieste. Z pohladu na náš zákon sa ale zdá, že sa banky stávajú sprostredkovatelom pri vymáhaní pohladávok. Mali by však byt strážcami penazí svojich klientov.

Slovenský bankový trh ovláda súkromný zahranicný kapitál. Boj o zákazníka sa zintenzívnil a dôvera sa dostáva na prvé miesto. Diskrétnost pridáva na vážnosti a dôveryhodnosti banky. Bankoví hráci, ktorí poskytnú bezpecné útocisko pre súkromné financné zdroje, sa postavia do úlohy dlhodobo uznávaných a rešpektovaných pilierov financnej stability. Z histórie bankovníctva je totiž zrejmé, že silné bankové domy boli vždy protiváhou voci štátnym inštitúciám. Skrytý, neustály zápas pod rúškom verejne vyhlasovanej zhody bude pretrvávat aj nadalej. Význam a rozsah bankového tajomstva však v konflikte zaujme popredné miesto.