ČLÁNOK




Sú na vine len Maďari?
4. júla 2003

Niekoľko desiatok rokov trvajúci spor o Tokaj medzi Slovenskom a Maďarskom sa mal definitívne skončiť k spokojnosti oboch strán do konca apríla tohto roku. Napriek viacnásobným rokovaniam na rôznych úrovniach – expertných, medzivládnych, európskych – sa tak dodnes nestalo. Riaditeľ odboru rastlinných komodít Ministerstva pôdohospodárstva SR Štefan Adam uviedol, že slovenská strana má na rokovania s južným susedom skompletizované už všetky materiály, ktorými chce dosiahnuť akceptáciu celej 908-hektárovej rozlohy slovenskej tokajskej vinohradníckej oblasti uvádzanej v platnej tuzemskej vinohradníckej legislatíve.

Podľa neho by sa po výmene korešpondencie medzi štátnymi tajomníkmi oboch ministerstiev mali finálne rokovania o Tokaji rozbehnúť začiatkom júna. Dohoda medzi oboma krajinami by mala byť hotová najneskôr do polovice budúceho roka, keď sa očakáva prijatie oboch štátov do Európskej únie.

Možno len privítať, že sa tento starý a zložitý spor konečne skončí, ale ak sa tak nestane, netreba sa tváriť prekvapene. V doterajších dvojstranných rokovaniach (a tých bolo od 50. rokov minulého storočia neúrekom) sa totiž absolútna väčšina rokovaní skončila neúspešne alebo uviazla na mŕtvom bode, čo je to isté. A z neúspechu rokovaní nemožno vždy viniť len druhú stranu sporu – Maďarov. Je prirodzené, že im vyhovovalo, keď sa obe strany nevedeli dohodnúť na obojstranne výhodnej dohode, veď išlo a ide o neobyčajne výhodný (a výnosný) obchod.

Kto si bez viny…

Menej sa už zo slovenskej strany hovorí o vlastnom diele viny na stroskotaní rokovaní. Celý spor sa dnes z našej strany prezentuje v podstate ako spor o hektáre tokajských viníc navyše. Maďarsko vychádzajúce zo staršej rakúsko-uhorskej legislatívy bolo zatiaľ ochotné – aj to len ústne – akceptovať Slovensku v rámci tokajskej vinohradníckej oblasti iba katastre troch obcí – Viničiek, Malej Tŕne a Slovenského Nového Mesta – s celkovou rozlohou 571 hektárov.

To je síce pravda, ale jadro sporu je ešte aj o niečom navyše – o kvalite. A tá z našej strany nebola vždy na požadovanej výške a nie vždy sa pri výrobe prihliadalo na prísne dodržiavanie predpísanej technológie. A nedeje sa to ani dnes pri celej produkcii slovenského tokajského vína. Je samozrejmé, že Maďari, presnejšie zahraničný kapitál, v rukách ktorého je väčšina maďarskej Tokajskej vinohradníckej oblasti, ktorý veľa investoval nielen do zveľadenia viníc, ale aj do najmodernejšej technológie, nie je ochotný akceptovať ako tokajské vína moky, ktoré nespĺňajú všetky prísne kritériá jeho výroby.

Slovensko rozšírilo svoju pôvodnú tokajskú vinohradnícku oblasť o 337 hektárov za bývalého režimu, keď sa všeobecne plánovalo zvýšenie produkcie vín na uspokojenie potrieb domáceho i zahraničného trhu. Rozhodujúce bolo plnenie objemových ukazovateľov, preto sa menej prihliadalo na kvalitu. Dnes, keď sa vidiny európskeho trhu ukazujú ako reálne, je prirodzené, že každý hektár viníc navyše znamená pre majiteľov zisk v tvrdej európskej mene. Preto taký boj o uznanie väčších hektárových plôch na jednej strane a snaha o zachovanie historickej (menšej) rozlohy slovenských tokajských viníc na druhej. V celom spore teda ide predovšetkým o obchod. Viacerým slovenským majiteľom tokajských viníc však aj o holú existenciu, lebo ak nebudú môcť exportovať svoje víno do únie pod značkou tokajské, pravdepodobne ako podnikatelia skončia. A, samozrejme, ide aj o uznanie kultúrneho dedičstva pretaveného do príjmov z cestovného ruchu, o ktoré sa nechce Maďarsko deliť. Slovensku sa v spore o Tokaj vypomstila vyčkávacia a defenzívna taktika vyjednávačov, ktorá sa pri maďarskej aktivite a rýchlosti konania ukázala ako neproduktívna. Táto taktika neuspela na viacerých frontoch vrátane zápisu Tokajskej vinohradníckej oblasti do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ktorá Maďarsku prešla, ale Slovensku nie.

Spoločný záujem

Nezáujem o riešenie tokajského problému má pravdepodobne korene ešte v začiatkoch sporu. Dokumentuje ho fakt, že hoci Československo získalo ešte v roku 1967 medzinárodnú registráciu označenia pôvodu tokajského vína, až do roku 1989 ho predávalo výhradne Maďarsku, ktoré s ním pod touto značkou obchodovalo na medzinárodnom trhu. Tým akoby vlastne uznávalo právo Maďarska na značku Tokajské víno. Aj preto treba byť v očakávaniach výsledkov sporu realisticky a držať sa pri zemi.

Väčšmi ako mávať historickými nárokmi, by sa zrejme oplatilo argumentovať výhodami, ktoré zväčšenie rozlohy viníc prinesie obom krajinám. Redukovať vinohrady, keď sa očakáva rastúci záujem o tokajské vína vo svete, by bolo krokom späť. Dohodnúť sa na garantovaní vysokej kvality by malo mať absolútnu prioritu v záujmoch oboch strán. Tokaj by sa mal stať najvyššou hodnotou a šperkom spoločného regiónu.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

21. 1. 2021

USD 1,216 0,006
CZK 26,094 0,031
GBP 0,886 0,001
HUF 357,380 0,000
CAD 1,535 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS