ČLÁNOK




Štrajk sem, štrajk tam
15. februára 2003

Štrajk je reliktom raného kapitalizmu. Napriek tomu žije, počíta s ním aj slovenská Ústava. Ktovie prečo sa štrajk považuje za základné ľudské právo. Ešte šťastie, že je len právom, a nie povinnosťou. Prerušenie práce je nástrojom zamestnancov na vynútenie si práv. Samozrejme, vlastných. Medzinárodné dokumenty považujú za legitímne príčiny na konanie štrajku požiadavky pracovné (zaručenie alebo zlepšenie pracovných alebo životných podmienok), odborové (zaručenie alebo rozvoj práv odborov a ich predstaviteľov) a politické.

Železničiarsky štrajk zo začiatku februára nebol politický. Tvrdia to odborárski bossovia a politici, ktorým bol sympatický. Nebol ani odborársky, lebo na odborové práva nik nesiahol. Nebol ani o pracovných podmienkach, lebo bol protestom proti zrušeniu dopravy na niekoľkých regionálnych tratiach. Štrajk nemal ani jednu z legálnych príčin, a predsa sa konal.

Odborári sa postavili ako predvoj občanov obcí, ktorých sa zrušenie dopravy týka. Nepracovali a bránili v práci mnohým ďalším.

Vynútili si solidaritu, ktorá má hodnotu asi ako smrť v objatí.

Železničiari si uľavili

Aj pri železničiarskom štrajku sa ukázalo, že sila sa častejšie zneužíva ako používa. Nevedno prečo sa proti rušeniu regionálnej dopravy nepostavil napríklad odborový zväz pracovníkov vo verejnej správe, hoci mohol. Odborári si pravdepodobne spočítali, že keby nepracovali úradníci, škody by boli minimálne. Zastaviť vlaky v celej krajine mohli železničiari s vedomím, že len oni ich vedia „šoférovať“. Dispečeri na niekoľkých amerických letiskách si mysleli to isté až do chvíle, kým na ich miesta nenastúpili vojaci. Je obyčajným násilím, ak akákoľvek záujmová skupina prinúti „bojovať“ všetkých a vo svojom mene. Odborári to robia bežne a cítia sa na to povolaní.

Začiatky odborového hnutia sú vraj vo vystúpení textilných robotníkov, ktorí sa cítili ohrození strojmi, a tak ich rozmlátili. Uľavili si a nič viac. Škody sú zabudnuté. Aj slovenskí železničiari si uľavili. Škody sú veľké. Tiež sa zabudnú. Len železničiari sa budú musieť pohrať so slovom efektívnosť.

Nezmyselnosť štrajku je aj v tom, že takmer vždy má iné príčiny, ako tvrdia organizátori. Dojímavou starostlivosťou o lokálky sa železničiarski odborári snažia zakryť strach z toho, že vyjde najavo pravda o prezamestnanosti. Sociálne cítenie velí starať sa o to, aby doprava bola lacnejšia, taká lacná, aby si aj občania z najzapadnutejšej viesky vychutnali cestu vláčikom. Ak príčinou štrajku naozaj bol záujem regiónov, potom sa vlastne ani nemusel konať, lebo vlaky tam už aj tak nechodia. Ešte lepšie by bolo, keby železniční odborári lokálky vypravili za svoje peniaze. Lenže to by zasa museli pracovať, takže by neštrajkovali.

Štrajk je právom, ale asi nie všetci si ho uvedomujú. Právo na štrajk by podľa odborárskej interpretácie mali mať aj všetci neželezničiari, ktorým sa nepáči, že štát poskytuje železnici dotácie a štátne záruky na úvery. Neželezničiari sa nevedia zorganizovať, hoci na gazdovanie železničiarov doplácajú viac, ako železničiari stratia zrušením lokálnych tratí. Pritom štrajk by bol rovnako legitímny ako ten odborársky.

Odborári sa rozhodli protestovať aj proti zmenám v Zákonníku práce. Je dobre, že môžu. Iba postihnutie jazykovým malomocenstvom dovolí zmieriť sa s tým, ako môžu. Denník Sme zaznamenal situáciu spred Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR: „Musíme voliť aj takéto formy protestu. Myslím si, že je to jediný nástroj, ako presvedčiť túto slepú, hluchú a nemú vládu, ako…“ z davu sa ozvalo „sprostú“ a Ivan Saktor pokračoval, „aj sprostú vládu, pokojne môžeme povedať. Keď nebude možnosť presviedčať, tak aj búchať po hlavách. Nechcem opakovať slová jedného slovenského politika, ale búchať po hlavách. Nie ľudí, ale politikov, aby sa konečne spamätali.“

Čím hru hrajú

Ivan Saktor nie je nevzdelaný bezdomovec. Prezident Konfederácie odborových zväzov hovorí, ako cíti, ako vie. Rád tvrdí, že zastupuje ľudí práce. Asi už nevládze, lebo sa rozhodol, že to bude robiť aj za cenu poškodenia slovenskej ekonomiky. Čím viac nezamestnaných, tým menej starostí v odborovej centrále. Lenže keď budeveľa odborárov nezamestnaných, príde o prácu aj odborový predák. Nezamestnaný prezident nie je veľký honor, možno však užitočnejší ako vulgárny.

Štrajk je najhlúpejšia cesta ku kompromisu a zmysel má iba vtedy, ak zmierom a ústupkami skončiť nechce. Jediný taký bol protest v roku 1989. Štrajkujúci chceli zmenu režimu, ktorý už vedel, že nevydrží. Aj keby sa bol vzpínal, padol by, kompromis ani neexistoval. Odborári boli vtedy revoluční, zmenu chceli. Potom boli niekoľkokrát voľby a vládli tu presne také vlády, aké si krajina zaslúžila. Ľudia sú spokojní aj nespokojní, veselí aj smutní, nazlostení i ľahostajní… môžu mať názor a povedať ho. Môžu voliť, ba aj meniť veci, ak chcú. Ak každý ďalší štrajk nemá v úmysle zmeniť režim, nemusí ani byť. Všetko ostatné sa dá vybaviť inak. Dokážu to aj odborári, ak spozornejú a spoznajú, čiu hru hrajú.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

18. 9. 2020

USD 1,183 0,004
CZK 26,727 0,020
GBP 0,913 0,002
HUF 360,780 0,380
CAD 1,560 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS