ČLÁNOK


,

Stagflácia? Nie, nanajvýš stagnácia!
2. júla 2001

Na začiatok trochu suchej teórie. O hospodárskej stagnácii hovoríme vtedy, keď nie sme svedkami nijakého ekonomického rastu – teda keď sa nezvyšuje hrubý domáci produkt, ktorý sa medzičasom stal najznámejším a najpopulárnejším makroekonomickým ukazovateľom na ozrejmenie hospodárskej situácie v príslušnej krajine. Pojem stagflácia zase označuje ekonomický stav, keď vládne stagnácia spojená so silnými inflačnými tlakmi. Ako stagnácia tak aj stagflácia majú spoločné, že sú sprevádzané pomerne vysokou nezamestnanosťou. Týmto sú obe hospodársko-politické situácie nočnou morou každého politika. Títo majú – samozrejme – väčší strach pred stagflačným čertom ako pred stagnačným Bezlebubom; keď už pre nič iného, tak potom pre zjavnú skutočnosť, že za stagflácie sa k dvom negatívnym hospodársko-politickým javom: k zastaveniu ekonomickej dynamiky a k veľkému počtu ľudí bez práce, pridružuje tretí nanajvýš nepriaznivý faktor: nadmerné zvyšovanie spotrebiteľských cien. V posledných týždňoch prebiehala v ekonomickej obci búrlivá debata o tom, či sú európske ekonomiky zmietané stagfláciou alebo „len“ stagnáciou. Ak sa národohospodárski experti nemýlia, môžu si politici vydýchnuť; na krku majú v tom najhoršom prípade „menšie zlo“ – čo však neznamená, že si môžu ruky spokojne zložiť do lona.

Dôvod pre strach európskych politikov pred stagfláciou je viac ako pochopiteľný. Veď s týmto pojmom sú v povedomí širokej verejnosti spojené nepríjemné spomienky na začiatok 70. rokov, keď na Západe panovala (v dôsledku ropnej krízy) vysoká inflácia spárená so zastavením ekonomického rastu a s neustále sa zväčšujúcimi radami na pracovných úradoch. Vtedy boli vlády na konci so svojou hospodársko-politickou násobilkou; dlhý čas nevedeli kam z konopí. Boli dezorientované a v spoločnosti vládna depresívna nálada.

Prvý, zbežný pohľad na dnešné základné ekonomické ukazovatele európskych ekonomík je pomerne znepokojujúci. V EÚ sa renomované výskumné ústavy, veľké bankové domy a medzinárodné investičné spoločnosti predbiehajú v okresávaní ekonomických prognóz o projektovanom ekonomickom raste na tento rok. Rekord sme zaznamenali pred niekoľkými dňami, keď mníchovský Ifo inštitút pre hospodársky výskum znížil očakávanie ohľadom zvyšovania nemeckého hrubého domáceho produktu hneď o polovicu. Zatiaľ čo v marci ešte rátal na tento rok s ekonomickou dynamikou vo výške 2,4%, koncom júna už počíta s rastom hrubého domáceho produtu o púhych 1,2%. Ekonomické prognózy sa teda nebezpečene blížia k nule, čiže k opravdivej ekonomickej stagnácii.

Na druhej strane klesla v posledných rokoch v dôsledku globalizačného procesu miera inflácie pod dvojpercentnú referenčnú hodnotu Európskej ústrednej banky. Toto už nenávratne patrí minulosti. Zvyšovanie spotrebiteľských cien nabralo najmä v Európskej únii na obrátkach. Napríklad v Nemecku prekročila v máji a júni inflácia v medziročnom porovnaní hranicu 3%, čo zvýšilo ostražitosť Európskej ústrednej banky ako strážkyne menovej (a tým aj inflačnej) stability. Dôkladnejšia analýza však čoraz zjavnejšie ukazuje, že terajší inflačný skok je dočasným úkazom, vyvolaným jednorazovými činiteľmi: nedávnou explóziou ceny benzínu na svetových trhoch a gigantickými štátnymi výdavkami na boj proti chorobe šialenstva kráv BSE, ako ako krívačke a slintačke – aby sme spomenuli len tie najvýznamnejšie inflačné faktory. Ak sa na budúci rok udržia na uzde nemeckí tarifní partneri a odbory nepresadia privysoký nárast tarifných miezd, potom by malo byť bezprostredné inflačné nebezpečenstvo do veľkej miery zažehnané. V globálnom meradle nehrozí takisto nadmerného zvyšovania cien. Efektívnou inflačnou brzdou je totiž zglobalizovaný konkurenčný boj, zabráňujúci podnikom prevalcovať vyššie výrobné náklady na spotrebiteľov. Výsledkom sú nižšie podnikové zisky a nie vyššie ceny konzumného tovaru.

Vysoká miera nezamestnanosti je v štátoch Európskej únie – až na niektoré výnimky, povedzme Veľkú Britániu – smutnou skutočnosťou už dlhé roky. Na rozdiel od Spojených štátov totiž absolútna väčšina euro-štátov nepokročila ďaleko v úsilí všeobecne liberalizovať hospodársky chod, napríklad odštátniť mnohé prirodzené monopoly, či odbúrať obruče, zvierajúce pracovný trh, alebo zreformovať a zracionálniť systém sociálneho zabezepčenia za súčasného zachovania vysokého sociálneho štandardu. Veľký počet ľudí bez práce nie je následkom externého šoku (povedzme dramatickej ropnje krízy), ale rezultátom nesprávnej hospodárskej politiky.

Takže: Ak sa európskym vládam nepodarí zvrátiť posledné nepriaznivé hospodárske trendy, potom budeme v EÚ svedkami stagnácie; nebezpečenstvo stagflácie zatiaľ bezprostredne nehrozí. Súčasný vzostup miery inflácie je totiž, ako sme naznačili, podľa všetkého dočasným úkazom, spôsobeným jednorázovými efektmi. Vysoká miera nezamestnanosti je do veľkej miery zavinená neschopnosťou väčšiny európskych vlád realizovať politiku, zameranú na zlepšenie podnikateľských a spotrebných podmienok. Od nej sa odvíja neustále sa scvrkávajúci ekonomický rast.

Jednou vetou: Ryba smrdí od hlavy – a ňou sú európski politici a ich neochota (alebo že by neschopnosť?) realizovať viac trhovo orientovanú hospodársku politiku.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

25. 9. 2020

USD 1,163 0,001
CZK 27,107 0,092
GBP 0,913 0,001
HUF 363,160 1,290
CAD 1,556 0,004

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS