Trhy v 20. storočí sa správajú akoby nečítali knihy. Zdá sa, že profesori najprestížnejších svetových univerzít iba vysvetľujú čo sa stalo. Nie je to celkom tak, pretože analýzy slúžia vládam i občanom, ovplyvňujú správanie, pomáhajú predvídať. Moderné ekonomické myslenie sa zúžilo na spor zástancov teórie Brita Johna Maynarda Keynesa (1883 – 1946) a Američana Miltona Friedmana.

Keynes predstavoval školu, ktorá glorifikovala zasahovanie štátu do hospodárstva, Friedman naopak angažovanie štátu zavrhol. Keynes vytvoril v prvej polovici 20. storočia prúd moderného ekonomického myslenia, stal sa legendou, odvolávali a odvolávajú sa naň politici i ekonómovia, vyvolal vlny nadšenia i polemiky, oslavovali ho i zatracovali. Podstata jeho práce ukrytá v tvrdení, že hospodárstvo založené výlučne na princípe súkromného vlastníctva nedokáže vytvoriť podmienky pre plnú zamestnanosť. Preto sú nevyhnutné vládne výdavky. Vyznavači keynesiánstva hovoria o vládnych programoch pre oživenie hospodárstva, a tiež o znižovaní daní, ktoré má podnietiť spotrebu.

Opakom je Milton Friedman. Úradníci celého sveta ho nemajú radi, pretože už desaťročia šíri skepsu o ich užitočnosti a už veľa razy sa potvrdilo, že má pravdu. Byrokratov ohrozuje najmä Friedmanov slovník. Hovorí zrozumiteľne. Základ jeho teórie tvorí jednoduchá myšlienka: „Čím menej priestoru necháte vláde, aby ovplyvňovala vaše životy, a čím viac zodpovednosti vezmete do vlastných rúk, tým bohatší a slobodnejší budete.“

Friedman a Keynes sa nikdy nestretli, polemizovali len na diaľku a dokonca s istým časovým posunom. „Zasadzujem sa za rozšírenie pôsobnosti vlády preto, že je to praktický prostriedok ako zabrániť krachu existujúcich reálnych podnikov, ale aj preto, že je to podmienka úspešného uplatnenia individuálnej iniciatívy…pretože pri nedostatku efektívneho dopytu sa mrhanie zdrojmi stáva verejným škandálom, kým jednotlivý podnikateľ snažiaci sa uviesť tieto zdroje do pohybu je v pozícii, keď okolnosti mieria proti nemu…“ napísal Keynes. Traduje sa aj obľúbené tvrdenie o tom, že niekedy treba odložiť zásady a urobiť čo je nevyhnutné.

Keynesova teória sa na výslnie dostala najmä v šesťdesiatych rokoch, keď americkí prezidenti Kennedy a Johnson znížili dane z príjmov a podnikania. Hovorí sa, že motívom pre toto rozhodnutie bola viac voľná úvaha ako analýza, ale zrejme žiadna iná hospodárska politika nezaznamenala dovtedy také prenikavé výsledky. Americké hospodárstvo vytvorilo tisícky nových pracovných miest, ľudia viac zarábali a viac míňali. Idyla však trval iba krátko, v sedemdesiatych rokoch sa znova objavili problémy.

Friedman vtedy zopakoval tézu Adama Smitha (britský obchodník a ekonóm, ktorý ako prvý v 18. storočí popísal základy fungovania trhovej ekonomiky) o tom, že vláda má iba tri úlohy. Má sa starať o ochranu obyvateľov pred nepriateľmi, ktorí chcú násilne obmedzovať ich slobodu. Vláda má ďalej vytvárať všeobecné pravidlá a starať sa o ich dodržiavanie.

Všetko, čo vláda robí nad tento rámec, by podľa Friedmana trh urobil lepšie a lacnejšie. Milton Friedman tento názor rád dokumentuje príkladom o míňaní peňazí. Človek môže utrácať peniaze vlastné alebo cudzie. Keď rozhoduje o nákupe za vlastné, rozmýšľa, zvažuje, chce vedieť za čo platí, rozhoduje sa najefektívnejšie a najlepšie. Kupuje najlepšiu kvalitu za primeranú cenu. Keď kupuje darček pre blízkeho či milovaného človeka, vyberá tiež to najlepšie, ale na peniazoch mu záleží trocha menej. Ťažkosti začínajú vtedy, keď utráca cudzie peniaze, čo je prípad obvyklý pre vlády. Politikov zvádza pokušenie maximalizovať vlastný úžitok tým, že si z cudzieho nakúpia pre seba čo najviac a najlepšie. Nákup drahých limuzín odôvodňujú bezpečnosťou, drahé recepcie sa konajú v záujme racionálnej výživy po namáhavých výkonoch. Celkom najhorším prípadom je míňanie cudzích peňazí (vlády inými nedisponujú) na nákupy pre niekoho iného. Pri používaní rozpočtových peňazí sa celkom prirodzene prejaví neefektívnosť, pretože nezáleží ani na množstve výdavkov, ani na kvalite nakupovaného tovaru a služieb.

Milton Friedman je skeptický k akejkoľvek regulácii, čo zvádza k podozreniu, že je rojko, ktorý sa spolieha na dobro ľudí. Friedman si však myslí, že stačí, keď bude platiť jasné pravidlo, že podvod je zlodejina a musí sa trestať ako zlodejina, bez ohľadu na to, či existuje akýkoľvek regulačný úrad. Táto Friedmanová téza jen pravdepodobne najviac zneužívaná. Friedmana totiž odporcovia regulácie nepočúvali nikdy do konca, keď hovoril o tom, že krádež je krádež a musí byť potrestaná.

Analytici sa radi a vedome vyhýbajú poznaniu, že trhový mechanizmus sa mieša so zákonodarstvom, a že parlamenty nikde na svete nie sú imúnne voči príjmaniu hlúpych a neracionálnych zákonov. Tak akosi sa aj George Stigler (1911 – 1991) dostal k otázkam regulácie.

Dokázal, že o regulácii hovoria najmä zasvetení radšej zjednodušene a radi idealizujú. Zvyčajne tvrdia, že reguláciu robí nestranný štát v prospech občana. Naivitu vlád si samozrejme pochvaľujú výrobcovia všetkého, čoho ceny sa regulujú. Takzvané sociálne cítenie im dovoľuje plytvať, stavať megalomanské projekty bez obáv, že im ktosi vytkne neracionálne náklady. Všetko napokon, skôr alebo neskôr zaplatia občania.

G. Stigler obohatil poznanie o teóriu ovládnuteho strážcu. Dokázal, že regulované odvetvie môže mať z regulácie prospech ak ovládne regulátora, teda osobu či nštitúciu, ktorá reguláciu vykonáva. Dôsledky sú rovnaké, len príčiny sú často rôzne. Neraz je to politický vplyv. Regulátor sa dostáva do vleku regulovaného niekedy aj preto, že nemá kvalifikovaných odborníkov, takže ľudia z regulovaného odvetvia necítia rešpekt a situáciu vedome či podvedome zneužívajú. Rovnako nebezpečné a škodlivé sú aj personálne rošády, ktoré spočívajú v tom, že ľudia z regulovaného odvetvia sa stanú šéfmi regulujúceho úradu, alebo naopak regulátori si vytvárajú pozície, aby mohli neskôr šéfovať vo firmách, ktoré regulujú.

Regulácia najmä prorodzených monopolov je problém celého sveta nie preto, že by neexistovali zákony ako ju robiť, ale skôr preto, že z tieto normy neberú vážne ani regulovaní ani regulujúci. Paralela so slovenskými pomermi teda nie je výnimočná ani náhodná. O potrebe a zbytočnosti najmä štátnej regulácie sa vedú spory, doteraz neexistuje univerzálna odpoveď na otázku prečo sa štát angažuje v usmerňovaní niktorých cien, ba nie je ani jasné či motívy pre ochranu časti spotrebiteľov a výrobcov sú naozaj také ušľachtilé ako o nich štáty presviedčajú. Stále viac sa ako pravdivý ukazuje bonmot: postaraj sa o to, aby štát urobil to, čo nedokážeš sám.

Veľkú časť života venoval G. Stigler ekonómii informácií. V prednáške, ktorú predniesol pri preberaní Nobelovej ceny spomenul G. Stigler, že nápad pracovať na teórii informácií bol jeden z mála, ktoré aj vedecká obec prijala bez oponentúry ako mimoriadne sľubnú tému. Trocha žartom tiež povedal, že teória informácií bola možno jediná myšlienka pochádzajúca z chicagskej univerzity, ktorá nepodráždila ani socialistov. G. Stigler sa neobmedzil len na jednoduché obstarávanie a využívanie informácií na trhu, hľadal širšie súvislosti. Vytvoril mosty medzi vedou a reálnou praxou. Niektoré myšlienky teórie informácií rozrušili pokoj plánovačov, pretože G. Stigler dokázal existenciu oneskorovania informácií a teda odmietol fatálne prenášanie dnešnej skúsenosti do predvídania budúceho vývoja. Znamená to, že ak dnes pôsobia na trhu odvetvia, ktoré vykazujú vysoké zisky, o rok, o dva to nemusí byť pravda a včera perspektívny sektor sa môže stať odumierajúcim. Nie všetko, čo sa dnes tvári ako informácia ňou ostane aj zajtra.

Keby to tak bolo nestali by sa Ázia či Argentína rukojemníkmi krízy. Paul Krugman, profesor eknómie na Massachusets Institute of Technolgy radí naštartovať ekonomický rast pod ochranou kontroly devízových trhov a obmedzením kapitálových tokov. Rada od svetovo uznávanej autority prekvapila, lebo jej autora nik neupodozrieva, že by bol prívržencom zásahov štátu do hospodárstva. Na druhej strane P. Krugman o potrebe systému sociálnej ochrany hovorí dlho, pričom odmieta akékoľvek podsúvanie socializmu do tejto myšlienky. „Niet času pre ideológie, je čas radikálnych rozhodnutí,“ napísal P. Krugman pre americký magazín Forbes.

Ľudia z Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky profesora počúvajú a neprejavujú nadšenie. Napriek tomu cítiť posun v úvahách. P. Krugman pripomína, že korene kríz sú v zle regulovano bankovom systéme, ktorý často kalkuluje za hranicou morálneho hazardu, teda spolieha sa na to, že štát ho nenechá padnúť. Svet postupne príjma poznanie v bankovníctve nefuguje klasický laissez faire systém, teda voľný, ničím neobmedzovaný trh.

P. Krugmana považujú za liberálneho ekonóma. O to paradoxnejšie vyznieva, že navrhuje používať postupy nápadne pripomínajúce teóriu Johna Maynarda Keynesa, z prvej polovice tohto storočia, ktorý presadzoval štátne intervencie. Slovo kontrola vyznieva z úsť liberála naozaj zvláštne. P. Krugman však pripomína, že krízy sú natoľko zničujúce, že bežnými nástrojmi sa nedajú zvládnuť.

P. Krugman pripomína historickú skúsenosť 30.-tych rokov, keď svet vyšiel z krízy masívnymi vkladmi kapitálu. Vtedy sa to dialo v záujme zbrojárskej lobby. „Dnes to musí byť v službách mieru,“ hovorí a zdá sa, že ekonomická veda má o problém viac.