ČLÁNOK


,

Rébus Alana Greenspana
8. januára 2002

Alan Greenspan
Minulý rok sa začal prekvapujúcim ťahom centrálnej banky Spojených štátov. Už v januári znížila úrokové sadzby – a to hneď dvakrát. Potom sme už boli po celý vlaňajšok svedkami jedinečného úrokového ohňostroja. Washingtonskí ústrední bankári znížili úroky dovedna jedenásťkrát; dominantná sadzba pre krátkodobé medzibankové obchody sa prepadla z pôvodnej hodnoty 6,5% na decembrovú úroveň 1,75%. Išlo o dejinne unikátnu znižovaciu sériu, akú hneď tak ľahko nezažijeme v nasledujúcich rokoch a desaťročiach.

Až koncom roka si finanční analytikovia uvedomili, že na začiatku tejto menovo-politickej kaskády stála fenomenálna schopnosť Alana Greenspana predvídať ekonomický vývin. V decembri totiž sa totiž ozrejmilo, že americké národné hospodárstvo spadlo do ekonomickej recesie na jar; Greenspan, známy nekonečným hltaním štatistických údajov a hĺbaním na ich významom a výpovednou hodnotou, už v januári očividne správne odhadol, že Spojené štáty onedlho spadnú do recesnej diery. Súc si vedomý skutočnosti, že na menové opatrenia (v našom konkrétnom prípade zníženie úrokov) reaguje reálna ekonomika s časovým oneskorením 6 až 9 mesiacov, ihneď nasadil túto peňažno-politickú páku, aby zabránil tomu najhoršiemu. To sa mu do veľkej miery aj podarilo: Už pred 11. septembrom totiž zaplavil americké hospodárstvo „lacnými peniazmi“ (teda poskytol podnikom a občanom získať nižšie zúročiteľnú investičné a spotrebiteľské úvery). Pokles úrokov po teroristickom úroku na Svetové obchodné centrum a Pentagon už stáli v znamení mimoriadnych hospodársko-politických opatrení s cieľom zabrániť všeobecnému kolapsu americkej ekonomiky.

Hĺbavejší finanční analytikovia si však lámu hlavu nad nasledujúcim rébusom: Vlaňajšia hospodárska recesia je prvým prepadom hrubého domáceho produktu po druhej svetovej vojne, ktorý nesúvisí s dopytovou stránkou základnej národohospodárskej makroekonomickej rovnice. (Poslednú „ponukovú recesiu“ sme zažili v roku 1929, počas Veľkej hospodárskej krízy.) Všetkých desať amerických hospodárskych recesií po roku 1945 mali svoj východiskový bod jednoznačne v drastickom znížení makroekonomického dopytu, konkrétne v prepade spotreby amerických domácností. Na toto je „klasickým“ (a účinným!) liekom zníženie úrokových sadzieb, pretože poskytuje konzumentom možnosť získať menej zúročiteľné úvery na kúpu predmetov dlhodobej spotreby, na získanie bytu či domu do privátneho vlastníctva. Týmto sa opäť naštartuje súkromná spotreba, dôležitá súčasť agregovaného dopytu, Achillovej päty hospodárskej recesie spôsobenej prepadom dopytu.

Zníženie hrubého domáceho produktu v roku 2001 však nemal na svedomí pokles celoamerického dopytu, ale spľasnutie gigantickej bubliny na ponukovej strane základnej makroekonomickej rovnice. Inak povedané: Súčasnú recesiu „spôsobili“ spoločnosti (predovšetkým z oblasti „novej ekonomiky“), ktoré následkom klesajúcej výroby a zníženej vyťaženosti produkčných kapacít trpeli pod prepadom zisku, čím zase nemohli naštartovať podnikové aktivity na dostatočne vysokú úroveň. Výsledok? Rázne okresávanie výroby a prepúšťanie zamestnancov – čiže z makrokekonomického pohľadu znižovanie hrubého domáceho produktu a vzrast miery nezamestnanosti. Aby sa tieto podniky dostali znovu do „normálnej“ situácie, aby znovu začali na plné obrátky vyrábať moderné produkty, museli najskôr odbúrať kolosálne nadbytočné kapacity. Ide najmä firmy v technologickej sfére, ktoré boli alfou a omegou nedávneho „novoekonomického“ boomu. Podobne sa musia dostať do akého-takého balansu aj ďalšie gigantické štruktúrne nerovnováhy v ekonomike Spojených štátov, povedzme nadmerná spotreba domácností, minimálny sklon k privátnym úsporám, ako aj priveľká zadlženosť amerických obyvateľov.

Hlavolamom Alana Greenspana je, pravda, neodškriepteľná skutočnosť, že proti recesii, ktorej ohniskom je ponuková strana ekonomiky, sa dá znižovaním úrokových sadzbieb bojovať iba veľmi obmedzene – ak vôbec. Otvorením menových vzdúvadiel, čiže zlacnením úverov pre podnikové investície, sa dá dosiahnuť veľmi málo. Veď firmy majú starosti so odbúravaním nadbytočných kapacít; v takýchto obdobiach veru myslia len extrémne výnimočne na rozvojové alebo modernizačné investície.

Prečo teda prezident washingtonskej ústrednej banky znižuje ostošesť úroky, keď predsa musí vedieť, že nárast likvidity za ponukovej recesie má len minimálny účinok na znovunaštartovanie konjunkturálneho motora?

Že by Alan Greenspan bral do úvahy psychologickú stránku aktérov na americkej ekonomickej scéne? Že by ich chcel dejinne jedinečným menovo-politickým ohňostrojom doslova do písmena prinútiť investovať do nových prevádzok a modernizácie jestvujúcich? Takpovediac pod tlakom verejnej mienky?

Alebo má Alan Greenspan v rukáve žolíka, o ktorom nemáme ani potuchy?


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

21. 6. 2024

USD 1,069 0,003
CZK 24,949 0,051
GBP 0,845 0,000
HUF 396,930 0,460
CAD 1,463 0,006

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS