O tom ako funguje verejný sektor na Slovensku rozhodujú skupiny ľudí a nie jedinci. Vždy sa nájde štruktúra, ktorá má na starosti ten, ktorý segment spoločnosti. Stačí si spomenúť na Bankovú radu Národnej banky Slovenska, Radu sociálnej a hospodárskej dohody, Radu pre televízne a rozhlasové vysielanie a iné rady, Správna rada Sociálnej poisťovne, či porada ekonomických ministrov. Nie nezaujímavé je to, že slovo rada sa prekladá do ruského jazyka ako soviet.

Momentálne sa na Slovensku presadila filozofia, podľa ktorej sa za stav určitej časti spoločnosti nezodpovedá konkrétny človek, ale skupina. To skôr znamená, že všetci a súčasne nikto. Tento systém má jednu výhodu. Ak sa niečo nepodarí, tak sú zodpovední všetci a nikto.

Orgány kolektívneho vedenia si väčšinou budujú inštitúcie, ktorá riadia verejný sektor. Inštitúcie postupne rašia, rastú a neskôr prekvitajú. Na ich prevádzku netreba nič iné ako peniaze. Nie sú to peniaze od nikoho iného ako od občanov.

Na tieto finančné prostriedky sa určitá časť politického spektra pozerá ako príjmy. Iné ako na výdavky, ktoré musí občan zaplatiť.

Momentálne sa diskutuje o daniach. Hovorí sa najmä o tom aké dane. Menej počuť o tom čo za ne. Prax posledných rokov ukazuje, že čím väčšie sú príjmy štátu, tým viac je schopný utratiť. Je to ako s výplatou. Čím ju má človek väčšiu, tým viac míňa.

Pri zostavovaní štátneho rozpočtu nie je určite vhodné riadiť sa tým, koľko treba vybrať kvôli určitým výdavkom. Lepšie je uvažovať o výdavkoch podľa toho koľko sa vôbec bude dať vybrať. Diskusia o výške daní je aj diskusiou o tom, či je občan schopný rozdeliť si voľné finančné zdroje na to čo potrebuje v súčasnosti, či bude potrebovať v budúcnosti, alebo na to potrebuje štátne inštitúcie.

Jeden z amerických mysliteľov, tuším Thoreau, povedal, že najlepší štát je žiaden štát. Voliči si môžu už dnes vybrať, či chcú žiť v krajine draho platených sovietov, alebo niekde inde.