V pravidelných intervaloch sme svedkami rituálnych otázok zvedavých novinárov a finančných analytikov na adresu špičkových predstaviteľov ústredných bánk: Ktorým smerom sa vyberie konjunkturálna lokomotíva? Ako rýchlo sa bude pohybovať? Nepôjde prirýchlo alebo pripomaly? Nebude treba podať pomocnú ruku na jej zrýchlenie alebo spomalenie?

Ak centrálni bankári vyhlásia, že podľa ich náhľadu sa ekonomika pohybuje správnym smerom a náležitou rýchlosťou (teda predovšetkým, že miera inflácie zodpovedá očakávaniam a predstavám strážcov peňažnej stability), potom je všetko v poriadku. Aktéri na parkete sa môžu začať sústreďovať na ďalšie dôležité hospodárske činitele, majúce zásadný vplyv na výšku kurzov. V prvom rade na základný mikroekonomický faktor: na podnikový zisk, ktorý je najlepším zrkadlom úspešného firemného hospodárenia – kvality manažmentu, pracovitosti zamestnancov a predajnosti produktov.

Ak, pravda, ústrední bankári dospejú k presvedčeniu, že národné hospodárstvo je v nerovnovážnom stave, že – povedzme – na obzore sa vynára hrozba galopujúcej inflácie alebo hospodárskej recesie, potom začínajú burzoví augurovia uvažovať nad dôsledkami prípadných menových opatrení, teda zvýšenia alebo zníženia úrokovej miery. V kocke: Ak centrálna banka zdvihne úrokovú mieru, klesne príťažlivosť investovania do účastín a zvýši sa záujem o štátne dlhopisy. Výsledkom je zníženie akciových kurzov. A naopak: Ak klesne úroková miera, stúpne atraktivita vkladania peňazí do akcií a klesne dopyt do štátnych obligáciách. Následne sa zvýši hodnota účastín.

Čo sa však skrýva za týmto burziánskym uvažovaním, ktoré ekonomické súvislosti majú pred očami? Osvetlime si ich na príklade zníženia úrokovej miery. V tejto súvislosti je najdôležitejšou úrokovou mierou „fed funds“, teda krátkodobá úroková miera, za ktorú si banky môžu medzi sebou požičiavať peniaze.

Tento monetárny krok má dopad ako na bankovú a podnikovú sféru, tak aj na spotrebiteľov. Pokles úrokovej miery znamená, že banky môžu lacnejšie refinancovať svoje kredity na krátkodobé účely. Týmto môžu zase svojim zákazníkom ponúkať lacnejšie úvery, teda kredity za nižšie úroky. Výsledkom je oživenie ekonomických aktivít a rast hrubého domáceho produktu. Spotrebitelia môžu totiž získať v banke úver na kúpu auta s nižšími úrokmi (teda splátkami) alebo kredit na byt v osobnom vlastníctve takisto s menším úverovým (t.j. splátkovým) zaťažením. Podniky zase rozvíjajú investičné aktivity: Môžu realizovať modernizačné investície alebo kupovať drahé zariadenia na úver s nižšími splátkami, úrokmi. Navyše, ak – napríklad – americká ústredná banka zníži úrokovú mieru, potom aj zlacnie výmenný kurz dolára k euru alebo jenu. Dôvod je jednoduchý: Medzinárodní finančníci vkladajú peniaze radšej do meny v tom štáte, kde vládne vyššia úroková miera, pretože majú pred očami vyššie zúročenie peňazí, s ktorými disponujú. Devalvácia meny je, pravda, vítanou správou pre exportne orientované podniky. Aby sme zostali pri našom príklade: Pokles výmennej hodnoty dolára voči euro alebo jenu znamená, že americké výrobky sú v Európe alebo Japonsku relatívne lacnejšie, ako konkurenčné výrobky z nedolárovej oblasti. Takže, devalvácia ako výsledok zníženia úrokovej miery je – v tomto kontexte – tiež popudom pre naštartovanie konjunkturálneho motora.

Druhou stranou tohto uvažovania je skutočnosť, že účinkuje s pomerne veľkým časovým oneskorením. Podľa väčšiny národohospodárskych odborníkov sa tento krok centrálnej banky odráža v makroekonomických štatistikách približne rok po jeho realizácii. Tento sklz sťažuje rozhodovanie ústredných bankárov, pretože nikto nemôže zodpovedne vyhlásiť, ako bude vyzerať ekonomická situácia o 12 mesiacov. Ďalší príklad: Terajšie zníženie úrokovej miery americkou centrálnou bankou sa podľa všetkého prejaví až o rok. Vtedy však už môže vládnuť v Spojených štátoch diametrálne odlišná situácia ako v súčasnosti. Ak dovtedy naskočí americký konjunkturálny motor, potom môže mať dnešný pokles úrokovej miery negatívny dopad: Nedá sa vylúčiť, že tak zosilní konjunkturálny rozmach, až sa tento zmení na ekonomický boom a na hospodárskom horizonte sa zjaví nebezpečenstvo prehriatia ekonomiky a tým hrozba priveľkej inflácie. Proti nej ale bojuje ústredná banka zdvihnutím úrokovej miery, ktorá je popudom pre utlmenie ekonomických aktivít.

Centrálni bankári väčšinou dôvodia, že ich cieľom je zachovať menovú stabilitu, aby sa ekonomické subjekty – podniky a spotrebitelia – mohli pri investičných a konzumných zámeroch spoľahnúť na ustálenosť rámcových makroekonomických podmienok. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebná uvážlivá, pokojná a predvídateľná monetárna politika.

Kto ako prvý dokáže na burzovom parkete prognózovať menové kroky, ten môže ešte pred ostatnými predisponovať jednotlivé položky svojho akciového portfólia, kúpiť pred konkurentmi účastiny, poskytujúce najlepšie vyhliadky do budúcnosti či predať tie, ktorým hrozí kurzový prepad. Alebo sa dočasne úplne preorientovať na obchodovanie so štátnymi dlhopismi.

Hlavná príčina spomínaných rituálnych otázok zvedavých novinárov a finančných analytikov na adresu špičkových predstaviteľov ústredných bánk je teda zrejmá: Snaha dosiahnuť na burze čo najväčší zisk. Predstihnúť zvyšných aktérov na parkete. Aj z tohto dôvodu sa nie nadarmo vraví, že burza je najefektívnejším a najrýchlejšie pracujúcim trhovým mechanizmom.