ČLÁNOK


,

Potrebujeme slovenskú kinematografiu?
4. októbra 2002

Film Dážď padá na naše duše režiséra Vlada Balca, o ktorého produkciu sa postarala spoločnosť Trigon Production, bol v tomto roku doteraz jediným slovenským hraným filmom uvedeným v distribúcii. Keďže išlo o osamelú lastovičku v slovenskej kinematografii, verejnosť aj odborníci doň vkladali veľké nádeje a jeho premiéra sa netrpezlivo očakávala. Treba povedať, že film bol obrovským sklamaním a zaslúžene zaznamenal len mizivý záujem divákov. Akoby symbolizoval agóniu našej filmovej tvorby a poukázal na jeden z hlavných problémov – aj keď sa na Slovensku horko-ťažko nájdu zdroje na vznik filmu, akoby neexistovali autori schopní napísať aspoň priemerný scenár.

Martin Šmatlák, ktorý pôsobil ako generálny riaditeľ Sekcie pre médiá a audiovíziu na

ministerstve kultúry, nesúhlasí s názorom, že u nás niet kvalitných scenáristov: „Pokiaľ som mal možnosť prezrieť si scenáre či už na škole, alebo v komisii na MK SR, neboli až takej zlej kvality. Ale filmy sú doslova vydreté. Ak je na začiatku nejaký tvorivý zámer v scenári, ale producent nenájde potrebné zdroje, vstupuje do tvorivého procesu a scenár zjednodušuje a skresáva až na kosť. Ak si vezmeme napríklad Vadí nevadí, tak to bol v scenáristickej podobe celkom milý príbeh, z ktorého mohol vzniknúť celkom dobrý film. Akurát nevznikol. Kvalita filmov je veľmi rozkolísaná a celková situácia v slovenskej kinematografii sa v nich zákonite odráža.“

Ako je to v Prahe

Filmová verejnosť však nehovorí o priemernej alebo podpriemernej kvalite – tento film jednoducho dokumentuje stav súčasnej slovenskej kinematografie. Prečo náš film tak hlboko klesol?

Ak sa pozrieme na situáciu v Česku, tento rok bude uvedených okolo 20 pôvodných hraných filmov, v rebríčku najnavštevovanejších filmov v kinách za rok 2001 figurujú v prvej päťke hneď štyri pôvodné hrané filmy a na najnavštevovanejší film Tmavomodrý svět bolo zvedavých viac ako milión českých divákov.

„V ČR je väčšie podnikateľské a investorské zázemie na to, aby do filmového priemyslu vstupovali aj súkromné investície. ČT je najväčším producentom českých filmov za posledných desať rokov – za ten čas produkovala alebo koprodukovala sto celovečerných hraných filmov. Tretím nezanedbateľným faktorom je, že v ČR je návštevnosť pôvodných filmov v kinách v prepočte na celkový počet divákov jednou z najvyšších v Európe. Fenomén českého filmu u divákov stále funguje a český film si na seba dokáže zarobiť aj na domácom teritóriu. A ďalšou vecou je, že v ČR fungujú technológie na výrobu filmov v štúdiách na Barrandove a v Zlíne, ale na Slovensku nemáte kde vyvolávať a spracovať 35-milimetrové filmy. To sú faktory, ktoré SR a ČR od seba veľmi vzďaľujú,“ hovorí M. Šmatlák.

Podľa producenta Rudolfa Biermanna je príčin odlišného stavu kinematografie v ČR a na Slovensku niekoľko: „Hlavná príčina je v slabom autorskom a scenáristickom zázemí, ako aj v malej tradícii nakrúcania filmov na Slovensku. Druhou je nesystémový ‚systém‘ financovania z verejných zdrojov, navyše nedostatočných a vo finančne poddimenzovane nastavenej Slovenskej televízii, ktorá sa vzhľadom na obmedzené prostriedky zúčastňuje na filmových koprodukciách čoraz menej. V ČR všetko spomenuté existuje, teda chodí sa do kina, existuje fond, silná verejnoprávna televízia investuje do filmov, je tam silnejšia ekonomika, väčší trh a širšie autorské a scenáristické zázemie. Na Slovensku treba prijať čo najrýchlejšie kinematografický zákon, zákon o daňových úľavách pre komerčné subjekty investujúce do filmu a umožniť ráznu a radikálnu zmenu v STV.“

Stále bez neštátneho fondu

Na poslednej schôdzi minulého parlamentu neprešiel návrh zákona o Slovenskom audiovizuálnom fonde. Znamená to, že bude potrebné pripraviť nový návrh zákona, ktorý bude musieť opätovne prejsť celým legislatívnym procesom a jeho schválenie sa teda v najlepšom prípade odloží minimálne na rok. Filmári sa o vytvorenie audiovizuálneho fondu, ktorý by bol nezávislý od štátnych dotácií, usilovali už desať rokov, a napriek tomu sa nedokázali zhodnúť na jeho všeobecne akceptovateľnom znení. V počiatočných fázach sa niektorí predstavitelia rezortu ministerstva kultúry snažili v audiovízii presadzovať výlučne trhové mechanizmy. Tie sa vzhľadom na finančnú náročnosť výroby filmov a malý slovenský trh nedali uplatňovať. Aj počet divákov v kinách klesal – zatiaľ čo v roku 1990 navštívilo kiná takmer 14 miliónov divákov, o desať rokov neskôr ich počet nedosiahol ani tri milióny. Pri pokusoch o zriadenie podporného neštátneho fondu, ktorý by sa financoval z rôznych audiovizuálnych aktivít, sa však ukázala nejednotnosť audiovizuálnej obce.

Najprv sa proti prijatiu takého zákona postavili filmoví distributéri a prevádzkovatelia kín, ktorí nesúhlasili s výškou povinných odvodov do fondu. V kuloároch argumentovali tým, že podobnými odvodmi by sa vlastne na ich účet obohacovala úzka skupina filmových producentov. Potom sa s ich nesúhlasom stotožnili súkromní vysielatelia a komerčné elektronické médiá a v záverečnej fáze schvaľovania aj Slovenský filmový ústav. Ani po desiatich rokoch sa teda medzi zúčastnenými nenašla prijateľná cesta, ako financovať slovenské filmy. „Ukázala sa nejednotnosť celej audiovizuálnej obce, roztrieštenosť ich záujmov – partikulárne záujmy prevažujú nad záujmami celku. Zákon o audiovizuálnom fonde mal byť prvý zo stabilizačných prvkov a po ňom mali nasledovať ďalšie opatrenia ako zvýhodnenie investícií do filmovej produkcie a najmä do technológií a reštrukturalizácia, a tým aj stabilizácia verejnoprávnej televízie,“ hovorí M. Šmatlák.

Sponzoring len doplnkom

V okolitých krajinách si už financovanie domácej filmovej tvorby dávno vyriešili. V ČR funguje Štátny fond na podporu a rozvoj českej kinematografie ako stabilný zdroj, ktorý nie je závislý od príspevkov zo štátneho rozpočtu, a teda ani od politických rozhodnutí. Doň idú financie z príplatku 1 Kč ku každej filmovej vstupenke a z predaja práv na využitie českých filmov vyrobených po roku 1964. Každoročne sa doň vyzbiera 70 až 80 miliónov Kč.

Keďže u nás doteraz neexistuje nezávislý fond, z ktorého by bola sčasti filmová tvorba financovaná, naša kinematografia je závislá od zdrojov ministerstva kultúry, štátneho rozpočtu a STV.

„Slovenská kinematografia funguje viac-menej náhodne, takmer výlučne z financií zo štátneho rozpočtu, takže závisí od vôle politikov na MK SR a od uváženia ministra, ako tieto zdroje rozdeľovať. Ročne sa do filmovej produkcie rozdelilo za posledné štyri roky zhruba 50 miliónov korún zo štátneho rozpočtu, približne rovnaký objem investovala STV v podobe finančného a vecného plnenia, ale stále je to málo. Ak si vezmete priemerné náklady na celovečerný hraný film, ktoré sú dnes vo výške 25 až 30 miliónov korún, a na zachovanie kontinuity filmovej produkcie je v takej malej krajine potrebné ročne nakrútiť minimálne päť až sedem celovečerných filmov, vychádza z toho potrebná suma 200 miliónov korún ročne. Ten objem nemôžeme hľadať vo zvyšovaní účasti STV ani v štátnom rozpočte, ale treba ho hľadať inde. Sponzoring môže byť len doplnkovým riešením, kinematografia ani žiadna kultúrna aktivita nemôže byť založená na sponzoroch, pretože nie sú stabilným zdrojom. Treba zohnať všetky voľné zdroje z celého audiovizuálneho prostredia, ktoré by putovali do neštátneho fondu,“ hovorí M. Šmatlák.

Nechceme svoju kinematografiu?

„Podľa štatistických prieskumov 47 percent Slovákov nechce mať slovenský film. V celej spoločnosti – od predsedu vlády, cez riaditeľa STV až po robotníka v Slovnafte – prevláda názor, že slovenský film je zbytočný prepych, ktorý netreba podporovať. Nenakrúcame také filmy, ktoré by chcelo naše publikum vidieť. Tvorcovia sa teda postupne sťahujú tam, kde môžu realizovať svoje projekty a kde je o nich záujem. Spomeniem mená ako Jakubisko, Štrba, Gábor, Sebechlebský, Diosi alebo Bena. Paradoxne, za pomoci Českej televízie vznikajú filmy, ktoré sa zaoberajú našou problematikou a získavajú ceny na festivaloch, ako napríklad Jakubiskova Nejasná správa o konci sveta alebo Kerekesove Ladomírske morytáty a legendy,“ hovorí režisér Martin Šulík. Podľa neho na zmenu situácie nestačí len niekoľko konkrétnych krokov: „Musí sa zmeniť vzťah Slovákov k vlastnej kultúre. Napríklad, aby na koncerte ku dňu Ústavy nesedelo v prázdnom hľadisku filharmómie len niekoľko zahraničných diplomatov. Väčšina Slovákov vníma kultúru ako príťaž. V prvom rade sa musí obnoviť dôvera medzi divákmi a tvorcami, musí vzniknúť potreba vidieť slovenskú realitu v slovenskom filme. Kinematografia sa nedá zachrániť len zákonom.“

Výsledkom nesystémového prostredia v našom filmovom biznise sú filmy podpriemernej kvality, ktoré sa dajú ľahko spočítať na prstoch. Tam, kde nie sú presné pravidlá rozdeľovania financií, vzniká veľký priestor pre lobistov. Producenti hovoria o nedostatku financií, tvorcovia o nedostatku možností a kritici o nedostatku talentov. Výsledkom je zaslúžený nezáujem divákov. „Naši producenti sa nenaučili fungovať v novom prostredí. V iných krajinách využívajú možnosti investovať do filmu vlastné peniaze, alebo ísť do rizika a vziať si úvery, ale u nás stále pretrváva závislosť od štátneho rozpočtu, ktorá sa prenáša do zotrvačnosti v myslení. Náš producent považuje za prirodzené, že štát mu musí financie dať. Ak nedá, nič nevyprodukuje. Nemá skúsenosti a nie je schopný dať dokopy súčasný námet a scenár, s ktorým by mohol ísť do medzinárodnej koprodukcie,“ hovorí M. Šmatlák.

„Naša produkcia v posledných troch rokoch okrem Krajinky neznesie ani veľmi tolerantné priemerné európske kritériá, pravda, v roku 2002 nás čakajú ešte tri slovenské filmy, tak sa to možno zmení,“ uzatvára R. Biermann.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

14. 6. 2024

USD 1,069 0,010
CZK 24,736 0,037
GBP 0,842 0,003
HUF 398,000 1,520
CAD 1,470 0,012

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS