Traduje sa, že Slovenky vraj patria k najlepšie oblečeným ženám na svete. Napriek tomu, že väčšina z nich stále nemá na drahé modely od renomovaných módnych návrhárov a pre mnohé sú neprístupné i šaty z butikov. Nič proti exkluzívnej móde a jej tvorcom. Aj vidiek, kde sú príjmy domácností v súčasnosti pomerne nízke, sa rád oblieka do módnych kostýmov a spoločenských šiat. Krajčírske remeslo má teda stále zlaté dno. Najmä, keď výsledkom je vkusný, moderný, na mieru ušitý a pritom cenovo prijateľný odev.

Aj Katarína Gachová sa živí módou. Podniká pritom mimo centier módneho biznisu, akým je na Slovensku predovšetkým Bratislava alebo Trenčín. Pôsobí v neveľkej dedine Dolná Maríková a treba hneď dodať, že úspešne. Natoľko, že začiatkom roka získala v súťaži vyhlásenej Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania ocenenie Najlepšia začínajúca podnikateľka Slovenskej republiky v roku 2001.

Musela sa prebíjať sama

Maturovala na Strednej priemyselnej škole odevnej v Trenčíne. V meste módy. Výtvarnú prípravu tu viedol akademický maliar. „Keby som si mala opäť vybrať, išla by som tam znovu,“ hovorí mladá žena, ktorá kedysi uvažovala o štúdiu archeológie a výpočet jej koníčkov je neuveriteľne dlhý. Okrem technických odborov zahŕňa vari všetko. Šport, hudbu, knihy, divadlo, dejiny.

Keď v polovici 90. rokov dokončila priemyslovku, začínalo byť v slovenskej spoločnosti jasné, že absolventi škôl sa budú musieť životom prebíjať sami. Nikto sa o nich nebude biť. Škola jej dala veľa, ale zďaleka nie všetko. Praktické skúsenosti v šití získavala v žilinskom Vzorodeve. Toto krajské mesto je však predsa len od ruky, navyše sa jej naskytla príležitosť absolvovať kurz, ktorý pre podnikateľov pripravila Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania. „Pripravili nás, ako zvládnuť množstvo administratívy, ktoré dnešné podnikanie vyžaduje. Ako zvládnuť vybavovanie v bankách, vypĺňať rôzne dotazníky a mnoho iných praktických vecí. Považujem administratívne zaťaženie za priveľmi vysoké, oberá podnikateľov o čas, ale tak to dnes chodí. Pre mňa bol kurz prínosom, pretože v tomto som sa nevyznala,“ oceňuje pomoc.

Krátko po skončení kurzu si s výdatnou pomocou rodiny založila módny salón Model Ka v dedine, kde vyrastala.

Najskôr s veritaskou

Je najmladšia z piatich súrodencov. „Nedám na rodinu dopustiť. Bez nich by som to nedokázala. Som im za to veľmi vďačná.“ Znie to ako ďakovačka pri udeľovaní filmových Oscarov. „Najstaršia sestra je môj „životabudič“, ona ma do všetkého tlačí. Mama je opatrnejšia. Otec? S priestormi na podnikanie nám pomohol obecný úrad a bola som si ich prezrieť práve s otcom. Čakala som, čo na ne povie. ´No je tu veľa roboty, ale dá sa to zvládnuť…´ Jednoducho, dokáže povzbudiť.“

Ibaže, keď upravili priestory, nezostali im žiadne peniaze. „Mama mi dala šijací stroj – starú veritasku, zo začiatku musela postačiť obyčajná žehlička. Naparovaciu som kúpila až neskôr. Otec mi urobil regály, paravan a podobné drobnosti. Až keď som si „vypodnikala“, pribudlo lepšie vybavenie,“ spomína na skromné začiatky, ktoré sú dnes, našťastie, minulosťou. Už môže povedať, že sa jej podarilo podnikanie rozbehnúť. I to, že pre ňu predstavuje slušný príjem, z ktorého sa dá vyžiť, hoci o veľkom zisku nemôže byť ani reči. „Znižujú ho vysoké náklady na šitie,“ prehodí, aby si niekto nemyslel, že nevie čo s peniazmi.

V neposlednom rade ide o prácu, ktorá človeka poriadne unaví. „Robíme od pol šiestej ráno. Vo firme zostávam do piatej popoludní, v stredu do pol siedmej večer. Ľudia nie sú v práci a treba sa im prispôsobiť. Pondelok som si vyčlenila na vybavovačky,“ približuje svoj týždenný rozvrh. Nie je definitívny. Keď je veľa roboty, treba potiahnuť ešte dlhšie.

Šťastná v rodisku

Prečo sa mladé dievča – pripravené na atraktívny odbor, akým módne návrhárstvo nesporne je – usadilo doma na dedine? Neľutuje, že nepôsobí vo väčšom meste, kde by mohla kreovať veľkolepejšie modely a po večeroch si zájsť, povedzme, na najnovší muzikál?

Hovorí, že je šťastná tam, kde je. Nie, nemá klapky na očiach, uvedomuje si aktuálne riziká života na vidieku.

„Problémom je slabá kúpna sila tunajších ľudí. Ak prepúšťa zamestnancov podnik v najbližšom meste, prví prídu na rad pracovníci, ktorí dochádzajú z dediny. Tých, čo bývajú v meste, totiž ľahšie zavolajú do roboty, ak treba. Stačí im zatelefonovať, sadnú na mestskú dopravu a v závode sú za chvíľku. Z Dolnej Maríkovej, ktorá je od mesta vzdialená 14 kilometrov, to trvá oveľa dlhšie,“ ozrejmuje. Napriek tomu je presvedčená, že hoci so zamestnaním v regiónoch Slovenska sú momentálne naozaj veľké problémy, ak ľudia chcú, aby sa ich obec rozvíjala, musia preto sami niečo urobiť. Nepomôže utekať pred problémami.

„Čím dlhšie podnikám, tým viac ma berú ako niekoho, kto sa snaží obec pozdvihnúť. Aspoň ja to tak vnímam. Náš starosta veľa nechváli, ale nedávno, keď sme mali v obci významnú návštevu, sa ušla pochvala aj mne. Nečakala som to. Priznávam, že ma to dosť potešilo.“

Nepremárniť príležitosť

„Neviem si predstaviť, že by som bola dlhší čas bez roboty. Jediný mesiac, keď som odišla zo Vzorodevu a zostala doma, mi stačil. Na dedine je vždy čo robiť, ale ozajstná práca, v ktorej by som sa realizovala, mi vtedy veľmi chýbala. Nie som typ, ktorý by dokázal vegetovať na podpore v nezamestnanosti,“ hovorí na tému dnešná mládež a práca. Samozrejme, zvyknúť sa dá na všeličo. Ak mladý človek stratil chuť hľadať si zamestnanie, môže sa dostať do štádia, keď mu život bez stáleho zamestnania a podpora začnú vyhovovať.

Ona potrebuje napredovať, hoci kým so svojimi plánmi oboznámi okolie, musí si veci mnohokrát premyslieť. Zvážiť všetky za a proti.

Kedysi ako začínajúca podnikateľka dostala ponuku vystavovať na veľtrhu Trenčín mesto módy. Nanešťastie ochorela. Nestihla už ušiť novú kolekciu a vystavovala teda staršie šaty, ale aj tak si získala odberateľku, s ktorou spolupracuje dodnes. Šije pre ňu na zákazku napríklad materské šaty.

„Veľmi som vďačná za príležitosť predstaviť sa v Trenčíne, len máloktorý malý podnikateľ si môže dovoliť investovať do výstavného stánku. Zaujímavé je, že s touto odberateľkou sme začali spolupracovať bez toho, že by sme sa osobne videli. Komunikovali sme cez telefón. Rozmýšľam, že v budúcnosti by som rozšírila činnosť o prevádzku na zákazkové šitie,“ naznačuje.

Reči podnikanie neoživia

Podnikanie si žiada celého človeka. Nestačí len vedieť šiť a vyznať sa v ekonomike, či zvládnuť administratívu. Treba byť aj psychológom. Musíte odhadnúť špecifikum povahy zákazníka, vcítiť sa do nálady, v akej k vám príde. Je to ako v každom inom obchode. Niekto má jasnú predstavu, čo chce. Iný si prinesie obrázok z časopisu. Niekomu treba poradiť. „Mne nepripadalo ťažké nájsť si priestory, prichystať sa na rozbehnutie činnosti, ba ani to, že musím veľa robiť a komunikovať s ľuďmi. To považujem za normálne. Sklamaná som bola vtedy, keď som potrebovala pomoc od štátu, a ten sa mi otočil chrbtom. Je veľmi veľa pekných rečí, ako pomôcť malým podnikateľom, ale v skutočnosti sa ich potreby len málo zohľadňujú,“ zosmutnie. Sama ešte nezískala žiadnu pôžičku, ani z programov, určených na podporu malých a stredných podnikateľov. Niekto by povedal: veď je to dobre, neprerobí na úrokoch. Väčší rozvoj podnikania sa však bez toho nedá dosiahnuť. Nie každému mladému človeku môže pomôcť jeho rodina, aby sa postavil na vlastné nohy.