ČLÁNOK


,

Plat trénera – veľké tabu
14. decembra 2002

V slovenskom športe sa už tak úzkostlivo netaja informácie súvisiace s peniazmi. Zväzy a kluby pravidelne zverejňujú svoje ročné rozpočty. Stáva sa, že svetlo sveta uzrú prestupové sumy za hráčov a hráčky. Začína sa opatrne hovoriť aj o príjmoch hráčov, aj keď tu sa ľady lámu pomaly. Utajené však ostávajú príjmy trénerov a športových funkcionárov. Keď sme chceli zistiť, ako si žijú ľudia na jednom z najrizikovejších športových postov – na trénerskom – narazili sme na obrovskú mlčanlivosť. Od opatrných slov niektorých trénerov o tom, že na Slovensku ešte na túto tému nedozrel čas, a preto nepovedia ani slovo, až po jednoduché odvolanie sa na zmluvu. V nich sú totiž klauzuly o tom, že zverejnenie platových pomerov by bolo hrubým porušením podpísanej dohody. Plat je tabu.

V Slovane príjem podľa kvality

„Dobre platiť treba aj hráča, aj trénera,“ mieni Maroš Krajči, viceprezident a generálny manažér slovenského hokejového majstra Slovana Bratislava. Trochu inak povedané, „špičkový tréner by mal mať príjmy na úrovni špičkového hokejistu“, a s hrdosťou doplnil, „že v poslednom čase má Slovan najlepšie platených trénerov na Slovensku“. A to na všetkých úrovniach, lebo aj naše mládežnícke tímy sa držia na popredných miestach vo svojich súťažiach.

O výške platu trénera sa nedalo hovoriť ani s M. Krajčim. „Je to vnútorná záležitosť klubu a trénera.“ Poodhalil však, ako zmluvy s trénermi vznikajú. „Sú tréneri, ktorí o plat bojujú, a sú takí, pre ktorých je prestíž pracovať pre popredný klub a plat je druhoradou záležitosťou.“ Každý tréner dostane podľa toho, akú hodnotu majú jeho kvality. V Slovane nie je teda vyčlenená suma, ktorú každý nový tréner dostane. „Slovan mal a má veľkých trénerov, ktorí zarábali toľko, koľko si naozaj zaslúžili.“

M. Krajči tvrdí, že platy v hokeji určite neklesajú. „Záleží na tom, koľko si kto vybojuje, ale aj my chápeme, že s rastom cien musia korešpondovať aj príjmy.“

Urban nevie, koľko berú hráči

Aj tréner slovenskej basketbalovej reprezentácie Ľubomír Urban zaobalil debatu o peniazoch do všeobecnej roviny. „Pokiaľ má niekto byť vedúcim pracovníkom úspešného tímu, nemal by patriť medzi tých, ktorí sú platovo zaradení k priemeru, ale k tým špičkovejším.“

Ľ. Urban si pri podpisovaní zmluvy stráži vlastné ekonomické záujmy. „Pozerám sa na hodnotu mojej osobnosti a mojej práce, málokedy som sa porovnával s tým, koľko majú hráči a koľko mali moji predchodcovia. Sem-tam sa človek čosi dozvie, ale viete, ak to nevidíte na papieri…“

Ako vraví Ľ. Urban, tréner sa má starať o káder, kvalitnú prípravu, taktiku na zápasy. „Ostatné ma nezaujíma. Mnohí kolegovia sa starajú do všetkého, aj do kompetencií manažérov a odvádzajú sa od odborného rastu.“ Tvrdí, že ani nepotrebuje vedieť, koľko má ktorý hráč na výplatnej páske. „Tréner pri motivácii hráča nesmie brať ekonomické hľadisko ako prvé, to je zradné. Môže sa stať, že ekonomické parametre v klube nebudú fungovať, nebude na výplaty a družstvo môže skolabovať. Pozitívny výsledok je úspech. Veľké osobnosti sa vedia dostať aj nad hranicu ekonomických cieľov a zmysel práce nevidia v peniazoch. Ak by platy boli rozhodujúce, v majstrovskom Pezinku by to nefungovalo už v minulej sezóne. V tom bola veľkosť basketbalistov, že mali inú motiváciu a peniaze neboli prvoradé. A hierarchia hráčov v tíme je daná, ale brať ju podľa príjmov je zavádzajúce.“

Ak nemá tréner v klube najvyšší plat alebo plat porovnateľný s najlepšími hráčmi, trpí jeho autorita? „Hráči si nájdu chodníčky, ako zistiť, koľko berie tréner. Vezmite si príklad z futbalového svetového šampionátu, keď slovinská legionárska hviezda Zahovič v konflikte s trénerom Katancom vyslovil aj to, aby sa oňho tréner nestaral, veď on si ho môže aj kúpiť. Zahoviča z tímu vyhodili. Tréner v reprezentácii nemôže za to, v akých podmienkach pracuje, a hráči primitívnejšieho ducha k nemu môžu takto pristúpiť. Špičkový odborník by mal byť špičkovo ohodnotený, ale o tom, ako si vybudovať autoritu, rozhodujú celkom iné faktory.“

Ľ. Urban sa v slovenskej basketbalovej lige pohybuje roky a vie porovnávať, kde koľko trénerovi dávajú. Napočudovanie, pôsobenie v donedávna najbohatšom klube, ktorý mal pred finančným kolapsom ešte v minulej sezóne rozpočet 40 miliónov korún, nebolo finančne najlukratívnejšie. „V niektorých kluboch som mal omnoho lepšie ekonomické podmienky, Pezinok by som dokonca zaradil do stredu tabuľky. Ide o pohľad vedenia klubu – o výsledku rozhodujú hráči, tréner je len postava na utvorenie kohéznej atmosféry.“

Najdeprimujúcejšie, k čomu Ľ. Urban dospel, je poznanie, že „si slovenský tréner, doma, v slovenskom klube, a buď rád. Nemáš nárok na odmenu, akú by dostali tréneri iných krajín. Poznám platové pomery kolegov z tímov v Saportovom pohári, ktorý sme hrali, a bol som najslabšie odmeňovaný. Až na hranici jednej štvrtiny platu bežného klubu a jednej desatiny oproti trénerom v kluboch najlepších. V špičke európskeho basketbalu býva pravidlo, že tréner berie špičkový plat, ale najlepší hráči stúpajú príjmovo do takých závratných súm, kam až tréner nemôže.“ Najlepším príkladom je americká NBA, platy Jordana a spol., na ktoré tréneri nedosiahnu, ani keď si dupnú.“

Platový vývoj od roku 1993, teda od vzniku samostatného Slovenska, išiel v dvoch krivkách. Prvých päť rokov mala stúpajúcu, druhých päť klesajúcu tendenciu. „Platovo som tam, kde som bol na začiatku,“ zasmial sa Ľ. Urban. „Keď je v športe menej peňazí, je logické, že menej dostávajú aj tréneri. Nedá sa stavať na zadné. Niektoré príjmy, nielen v basketbale a na Slovensku, boli a sú neúnosné, celá Európa sa s týmto vývojom musí vyrovnať. Raz to musí padnúť a vyčistiť sa. Viem si predstaviť aj situáciu, že šport bude na pokraji záujmu, prejdeme na amatérsku bázu, na vysokoškolský basketbal. Pretože peniaze hráčov i trénerov rozmaznali. Rozmýšľali, v ktorom klube sa koľko berie, a nie o tom, ako sa presadiť, zlepšiť, motivovať k vyšším cieľom. Mám pocit, že dnešní mladí hráči už majú konečne vznešenejšie, športové ciele.“

Volejbal nie je dobrý biznis

Tréner volejbalového majstra Matadoru Púchov Ivan Štefko si myslí, že post, ktorý zastáva, by mal byť ohodnotený na úrovni najlepšieho hráča. Na druhej strane tvrdí, že nevie, koľko zarábajú jeho zverenci. „Základné platy sú v troch kategóriách podľa výkonu, skúseností a štartov v reprezentácii. Viem, kto je v ktorej kategórii, ale konkrétny plat je vecou dohody hráča a manažéra.“ V Púchove však základné platy tvoria možno polovicu príjmu hráča. „Platy sú nižšie, aby existovala motivačná zložka. O tej už rozhodujem ja z pozície trénera. Moja vlastná prémia je určená percentami – dostanem toľko ako najlepší hráč v zápase.“

I. Štefko predpokladá, že vo väčšine slovenských volejbalových klubov majú tréneri približne rovnaké príjmy, hovorilo sa len o tom, že v minulých sezónach akurát Dubová výrazne preplatila bývalého reprezentačného trénera Petra Kalného. A takmer všade má tréner vyšší príjem ako hráči. „Podobnú skúsenosť mám aj z Dubaja, kde som pôsobil. Pravda, tam som netušil, koľko zarábajú hráči, čo nepokladám za dobré. Tréner by mal vedieť, ako klub platí hráča, aby podľa toho na neho mohol klásť nároky.“

Vedia volejbalisti, koľko zarába ich tréner? Má príjem vplyv na autoritu a vzťah tréner – hráč? „U nás by to len vyvolávalo zbytočné konflikty. Závisť je závisť. A tréner tiež nebude vykrikovať slová typu – za tých dvadsaťtisíc by si mal hrať inak.“

V Púchove tiež pociťujú, že príjmy majú klesajúcu tendenciu. „Najviac sme to zbadali tento rok. Základné platy sa nemenili, sú vecou zmluvy, ale balík na prémie sa výrazne zmenšil. Prémie navyše nie sú zakotvené v zmluvách, takže ak by hráči z tohto balíka nedostali ani korunu, nevzniká dôvod na výpoveď. Mňa len môže tešiť, že sa to zatiaľ neodzrkadlilo na výkonnosti hráčov, lebo nikomu nie je príjemné, ak mu za tú istú prácu znížia odmenu.“

I. Štefko o vlastnom plate nepovedal nič. „Som viazaný mlčanlivosťou.“ Na otázku, či ide o lukratívny biznis, odvetil: „Nevyrábame hodnoty, ale zábavu a možnosť reklamy – a myslím si, že nie sme drahá reklama. A biznis? O ňom môžeme hovoriť tak maximálne v spojení s futbalom a hokejom, ale určite nie s volejbalom. Riziko trénerskej práce, celé dni od rodiny, víkendy na cestách, to všetko asi v našich platoch nie je zohľadnené tak, ako by malo.“

D. Radolský: Peniaze nie sú všetko

„O ekonomickej stránke hovoriť nemôžem, to by bolo z mojej strany nedodržanie zmluvy,“ zastaví nás Dušan Radolský, tréner futbalistov Slovana Bratislava, keď sa priamo pýtame, či je ochotný prezradiť, koľko zarába. Ale ako človek, ktorý pochodil viacero klubov na Slovensku i v Česku, môže aspoň porovnávať. „Vonku je na tom tréner lepšie. Nielen ekonomicky, ale aj z pohľadu úlohy a postavenia v klube, tam má tréner oveľa väčšie slovo.“

Plat je aj záležitosť šikovnosti trénera. „Nie každý sa môže porovnávať s podmienkami, aké si môže stanoviť Jarabinský či Uhrin, ale keďže podpisujeme zmluvy, buď akceptujeme dané podmienky, alebo si povieme vlastné požiadavky a je na klube, do akej miery ich akceptuje.“ Na druhej strane D. Radolský zdôrazňuje, že peniaze nie sú všetko: „Chceme robiť a uplatniť sa čo najvyššie. V reprezentácii som zarábal menej ako v klube, ale bol som tréner národného tímu. Keď som svojho času dostal ponuku z Dunajskej Stredy, zobral som ju, aj keď za nižší plat ako v národnej lige, lebo som mal ambíciu pôsobiť v najvyššej, federálnej súťaži.“

Kormidelník bratislavského Slovana rázne odmieta teóriu, že tréneri zmenami klubov špekulujú a chcú na tom čo najviac zarobiť. „My nemeníme, menia nás. Málokedy sa stane, že nejaký tréner, ako bol napríklad Bubenko v Interi, dostane dôveru a pracuje s tímom viac rokov. Ľah-šie sa v klube vymení jeden tréner ako dvadsať hráčov. Často odchádzame a sme tí najhlúpejší. Ale keď som voľný, chcem robiť. Sme závislí od toho, či príde ponuka. Mňa dokonca dvakrát evidovali na úrade práce. Mienka, že my meníme miesta pre peniaze, je scestná.“

Na otázku, či tréneri zarábajú dobre, D. Radolský len prehodí: „Záleží na tom, s kým sa porovnávame. Nie sú to žiadne astronomické sumy, ako si ľudia myslia, a možno už nastal čas, aby kluby naše príjmy zverejnili. Bežní tréneri zarábajú bežne. Ale na Slovensku je len desať prvoligových klubov, desať prvoligových trénerov, je predpoklad, že sú to tí najlepší, tak by mali byť podľa toho zaplatení. Ak sa budem porovnávať s trénerom nemeckej Bundesligy, tak možno to, čo ja mám v korunách, má on jedna k jednej v eurách.“

D. Radolský vie, koľko zarábajú jeho zverenci. „Viem to aj preto, že okrem prémií, ktoré prideľujem, môžem udeliť aj tresty a zobrať hráčovi až dvadsať percent jeho základného platu.“ Keďže vie porovnať, má a má mať tréner viac ako hráči? „V minulosti sme boli platení slabšie, teraz máme možno o niečo lepšie platy. V zahraničí, kde sú veľké futbalové hviezdy, je to trochu iné. Tréneri majú určite menej ako špičkoví hráči. Aj taký tréner ako Ferguson v Manchesteri United musel pritlačiť na klub, aby mu pridali. Nie je logické, že keď sú peniaze na vysoké platy hráčov, nenájde sa aj na slušný plat jedného trénera. Nemyslím si, že platové pomery hráčov a trénera ovplyvňujú vzájomné vzťahy. Akúkoľvek disproporciu alebo náznak toho, že hráč dá najavo, že je vďaka platu viac ako tréner, si ten kouč, ktorý robí serióznu robotu, veľmi ľahko ustráži.“

Bratislavský Slovan je v súčasnosti asi najbohatší slovenský futbalový klub. Cíti to D. Radolský na plate? „Neviem, či je Slovan bohatý. Sadli sme si s vedením, povedali si podmienky na prácu. Slovan mi dal ponuku a ani som v nej veľké zásahy nerobil.“


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

12. 6. 2024

USD 1,077 0,004
CZK 24,686 0,020
GBP 0,844 0,002
HUF 395,280 0,650
CAD 1,480 0,001

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS