ČLÁNOK


,

Paradigmatická zmena západnej hospodárskej politiky? (Zatiaľ) nie!
9. októbra 2001

Dejiny hospodárskej politiky sú históriou boja medzi ekonomickou politikou podpory buď dopytu alebo ponuky. V 60. a 70. rokoch mali jednoznačne navrch zástancovia opatrení v prospech štátnych opatrení na zvyšovanie dopytu. Keynesiánci mali pred očami v prvom rade o podanie pomocnej ruky spotrebiteľom. Dôvodili, že iba štátnymi výdavkami sa dajú vyrovnať konjunkturálne výkyvy: Keď budú mať počas spomalenia ekonomického rastu (alebo dokonca za hospodárskej recesie) spotrebitelia tučnejšie peňaženky, tak budú vydávať viac peňazí na konzum. Podniky potom budú v stave viac vyrábať, investovať do modernizácie jestvujúcich a výstavby nových prevádzok, prijímať nových pracovníkov. Naštartuje sa konjunkturálny motor, dynamicky sa bude zvyšovať hrubý domáci produkt, znižovať nezamestnanosť. V kocke: Východiskom makroekonomických úvah je jednoznačne celospoločenský dopyt, spotreba obyvateľstva, ktorej sa následne prispôsobuje ponuka, výrobné firemné kapacity.

Stúpenci keynesianizmu (teoreticky) argumentovali, že počas hospodárskeho boomu by mali politici ukladať prebytočné erárne peniaze bokom, aby ich mohli použiť v tvrdých časoch na štátne podporné programy, v prospech konzumentov. K tomuto vlastne nikdy nedošlo. Politici využívali na obzore sa vynárajúce prebytky štátneho rozpočtu na dodatočné tkanie sociálnej siete. A počas ekonomickej krízy si bral štát pôžičky, aby mohol financovať sociálne opatrenia, odklepnuté práve za výhodnej konjunkturálnej situácie. Výsledkom bol čím ďalej tým väčší deficit štátneho rozpočtu. Týmto sa obmedzovala mavévrovacia schopnosť poliitkov, pretože museli čoraz viac peňazí vydávať na splácanie úverov.

Navyše, keynesiánska politika štátnej podpory dopytu má jednoznačne za následok zvyšovanie miery inflácie. Ľudia kupujú viac výrobkov, lebo majú viac peňazí v hotovosti. Podniky využívajú tento stav na zvyšovanie cien výrobkov, ktoré sa premieta do celkového vzostupu miery inflácie.

Najmä neustále rastúca inflácia bola koncom 70. a začiatkom 80. rokov definitívnym úderom pre politiku keynesianizmu. Do popredia hospodársko-politických úvah sa za éry amerického prezidenta Ronalda Reagana pretlačil monetarizmus. Myšlienkové pochody zástancov politiky podpory agregovanej ponuky sú nasledujúce: Alfou a omegou je makroekonomická ponuka, schopnosť firiem vyrábať také produkty, ktoré sú spotrebitelia ochotní a schopní kupovať. Konzument vydá zarobené peniaze iba vtedy, keď sa naň v regáloch a výkladoch obchodov usmievajú atraktívne výrobky. Z tohto dôvodu treba predovšetkým zlepšovať podnikateľskú klímu. Od ponuky sa odvíja celý makroekonomický kolotoč: Ak konzument kupuje, potom firmy vyrábajú, investujú peniaze a prijímajú nových zamestnancov. Rozbieha sa konjunkturálny motor, zvyšuje sa HDP a klesá miera nezamestnanosti. Boj proti nadmernému rastu spotrebiteľských cien si berie za hlavnú úlohu ústredná banka. Koncept monetarizmu a podpory ponuky slávil svoju zlatú éru v 80. a 90. rokoch. Najmä v Spojených štátoch sa hospodárska politika zameriavala na zlepšovanie podnikateľského prostredia. Výsledkom bol jedinečný ekonomický boom, vznik „novej ekonomiky“, víťazné ťaženie internetu. Tento bol spárený s politikou centrálnej banky, majúcou za cieľ zabrániť nadmernej miere inflácie.

Od roku 1997 sme v Spojených štátoch boli dokonca svedkami prebytku štátneho rozpočtu: Washingtonskí politici stáli pred nezvyčajným problémom – čo robiť s prebytočnými finančnými prostriedkami. Sprvoti sa rozhodli pre znižovanie kumulovaného štátneho zadlženia. Po nástupe Georga Busha juniora sa presadila škola, favorizujúca posilnenie kúpyschopnosti obyvateľstva prostredníctvom podpory dopytu. Dôvodom bol prepad agregovaného dopytu, podmienený prasknutím „novoekonomickej bubliny“. V nijakom prípade však nešlo o „klasický“ keynesianizmus. Na rozdiel od pôvodných keynesiálnskych opatrení vsadila totiž nová americká administratíva na nepriamu podporu dopytu: žiadne štátne konjunkturálne programy na úver priamo subvencujúce dopyt, nijaký umelý erárny výdavkový ohňostroj podľa vzoru zo 60. a 70. rokov, ale uľahčenie daňového bremena spotrebiteľov napríklad v podobe poukážok obyvateľom, financovaných z prebytku štátneho rozpočtu. Po 11. septembri, po absolútnom zneistení spotrebiteľov v dôsledku teroristického útoku na World Trade Center a Pentagon, sa George Bush junior rozhodol pokračovať v politike podpory dopytu. Pridržiava sa pritom doterašej línie – nijaké nové štátne dlhy, ale nepriama podpora spotrebiteľov tým, že Amerika nebude (dočasne) splácať nahromadené štátne dlhy, ale časť prebytočných peňazí bude poukazovať občanom, bude predovšetkým uľahčovať ich daňové bremeno.

Vyhlásenia kľúčových washingtonských ekonomických činiteľov dosiaľ neposkytli podnet pre úvahy o zmene hospodársko-politickej paradigmy: Východiskovým bodom je naďalej zlepšovanie situácie na strane makroekonomickej ponuky. Súčasné miliardové programy na podporu dopytu sú mimoriadnym opatrením za výnimočnej situácie – pád „novej ekonomiky“ na pôdy tvrdej hospodárskej reality a teroristický útok na Ameriku sú veru dostatočnou príčinou pre opustenie slonovinovej veže „čistej“ hospodárskej politiky. V kocke: Bushova administratíva sa pokúša o zmiešaninu politiky podpory dopytu a ponuky.

Otázkou zostáva, či sa americkí politici vrátia po skončení terajších ekonomicko-politických turbulencií na chodník monetaristickej bezúhonnosti. Len v prípade dlhodobejšieho zablúdenia v keynesiánskom labyrinte by sa dalo hovoriť o ozajstnej zmene hospodárskej paradigmy a návratu k (modifikovanému) keynesianizmu.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

23. 7. 2024

USD 1,086 0,003
CZK 25,362 0,131
GBP 0,841 0,001
HUF 390,430 0,700
CAD 1,494 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS