Podľa najnovšieho prieskumu, ktorý uskutočnil PaineWebber a Gallup, si dôvera amerických investorov zachováva stále vysoké hodnoty. Tento stav vyplýva predovšetkým z presvedčenia, že daňová a rozpočtová politika novej vlády prezidenta Busha sa uberá správnym smerom. Opatrnosť vyvoláva historicky nízky index spotrebiteľskej dôvery, obavy o ďalší vývoj zamestnanosti a pochopiteľne aj neistota z budúcich hodnôt tempa rastu americkej ekonomiky.

Napriek kombinácii týchto faktorov(priaznivých i menej priaznivých) až 64% amerických investorov tvrdí, že na investičné aktivity stále existujú dobré predpoklady.

Relatívne vysoká spokojnosť so zámermi federálnej vlády pri koncipovaní nových zásad rozpočtovej a daňovej politiky však neznamená, že v modelových prognózach sa nevyskytujú aj vážnejšie úskalia.

Týkajú sa hlavne daňovej reformy, ktorá predbežne predpokladá zníženie daní o 1,6 bilióna dolárov v priebehu budúcich desiatich rokov.

Nijaký projekt znižovania daňového bremena však nebude mať zmysel, ak paralelne s ním nedôjde k stimulácii úspor amerických domácností.

Úspory totiž vždy súvisia s investíciami, ktoré sú zdrojom rastu, čo je dané tým, že k produkcii nových hodnôt je nevyhnutné, aby časť zdrojov akoby „zostávala bokom…“

V ostatných rokoch, osobitne v dekáde super, ba hyper-rastu americkej ekonomiky v ére Billa Clintona, jeho vláda zvýšila podiel amerických úspor. Neboli to však úspory amerických domácností. Tento problém je v USA dlhodobým javom. V posledných rokoch však minimálne úspory amerických občanov v dramatickom objeme kompenzovali iné zdroje – zisky nadmieru prosperujúcich amerických firiem, enormný prílev investícií zo zahraničia a rozpočtové prebytky vlády.

V tejto situácii sa George W. Bush rozhodol znížiť dane zhruba o 1,5% z objemu hrubého domáceho produktu.

Nesmie však zabudnúť na jedno vážne varovanie amerických i zahraničných ekonómov – zníženie daní bez motivovania úspor môže vážne ohroziť hospodársky rast v budúcnosti.

Počas vlády Billa Clintona, v čase dlhodobého ekonomického boomu, vznikla „paradoxná“(no v zásade logická) situácia, ktorá sa pripisuje najmä expanzívnej sile novej ekonomiky a jej silne prorastových dimenzií. Úspory občanov a domácností boli minimálne, čo však vyplývalo z toho, že Američania zhodnocovali svoj majetok individuálnym investovaním, prípadne prostredníctvom investičných fondov, do výsostne prosperujúcich firiem a spoločností. Tieto výnosy sa výhodnejšie zdaňujú, no podstatný je najmä ďalší faktor – napriek veľmi miernym osobným úsporám, celkové bohatstvo Spojených štátov prudko vzrástli.

V celkovom úhrne teda USA vôbec nemali ani najmenšie problémy s úsporami, a teda ani s investičnými zdrojmi.

Tieto zdroje dosiahli neuveriteľnú hodnotu

19% z HDP, čo sa naposledy zaznamenalo v polovici osemdesiatych rokov. Úspory vlády dosiahli najvyššiu hodnotu za ostatných 40 rokov a predstavovali 5% z HDP. Zahraničné investície boli na historickom maxime a dosiahli 4% z HDP, no privátne úspory občanov a firiem, hoci predstavujú 10% z hrubého domáceho produktu, sa nachádzajú na historickom minime.

Niekdajší obrat v americkej rozpočtovej politike, od jeho deficitného štádia k prebytkovému, prišlo vo veľmi akútnom čase.

Vládne úspory sa totiž pohybovali pod hranicou 2,5%, no na konci „Clintonovej dekády“ sa ustálili na už spomínaných piatich percentách z hrubého domáceho produktu, pričom celkové investície sa zvýšili takisto o 2,5% z HDP a rast ekonomiky sa z troch percent v prvej polovici deväťdesiatych rokov ustálil na 4-5% v priebehu roka 2000! Rozpočtové prebytky síce nemusia byť zdrojom rastu, ale určite pomáhajú tomu, aby takýto rast bol možný. Totiž bez obratu od deficitu k prebytku sa dlhodobé úrokové miery zvyšujú a ohrozujú aj investície, aj hospodársky rast.

Na druhej strane akýkoľvek krok, ktorý

zredukuje príjmy vlády, respektíve zvýši výdavkovú časť štátneho rozpočtu, v sebe takisto skrýva potenciál nárastu úrokových sadzieb, obmedzenie investičných aktivít, a teda z dlhodobého hľadiska posúva perspektívy ekonomického rastu do rizikovej zóny.

Ako teda bude Bushova vláda a O´Neillovo ministerstvo financií reagovať na projekciu, podľa ktorej sa vládny dlh zníži na plánovanú nulovú hodnotu za obdobie jednej necelej dekády?!

Dodajme, že Treasury bude z logických dôvodov radšej akumulovať aktíva ako prehlbovať vládny dlh, no toto všetko je zrejme iba dočasný fenomén.

Dôvod je zrejmý – v priebehu budúcich dvadsiatich rokov sa v amerických fondoch sociálneho zabezpečenia skumulujú úročené aktíva, ktoré o 20 rokov dosiahnu hodnotu 6 000 miliárd USD.

Tieto aktíva však predstavujú „účtovnú fikciu“ a ministerstvo financií USA bude musieť tieto dávky dôchodcom vyplatiť, pričom má dve možnosti. Prvou je presun vládneho dlhu na finančné trhy(skupovať privátne cenné papiere?) alebo vytvoriť rozpočtový prebytok na základe rozšíreného výberu daní…

Tento scenár by znamenal, že v priebehu budúcich dvoch dekád bude mať americký konsolidovaný rozpočet zrejmý, ale iba zdanlivý prebytok – bude totiž vlastne reprezentovať budúce záväzky voči fondom sociálneho zabezpečenia, teda pasíva.

V rámci tohto scenára je iba veľmi komplikované predpovedať, či pri záväzkoch vlády bude možné anulovať vládny dlh, a to aj vtedy, ak by k nijakému zníženiu daní nedošlo.

Prezident Bush v každom prípade musí úporne zvažovať svoju daňovú reformu v širšom kontexte budúcich požiadaviek na príjmovú a výdavkovú časť štátneho rozpočtu.

Zmeny v daňovej politike by sa totiž mohli primárne orientovať v prvej polohe na odvrátenie recesie v krátkodobom časovom horizonte a v druhej polohe, ale až sekundárne, na zabezpečenie vyššieho rastu ekonomiky a paralelného procesu zdynamizovania investícií.

Povedané ešte jednoduchšie – zníženie daňového bremena, ktoré prezentuje prezident Bush, by síce znamenalo vyššie príjmy amerických domácností, očistené od všetkých dávok vrátane daní, no tieto úspory by sa s najväčšou pravdepodobnosťou premietli do rozsiahlejšieho nákupu spotrebného tovaru(čo by síce oživilo ekonomiku), no neboli by tým „želateľným“ a dostupným zdrojom investícií v budúcnosti, ktoré sú nevyhnutné pre perspektívny ekonomický rast.

Dosiahnuť takúto motiváciu občanov v aktívnom veku i dôchodcov v rámci modelovania novej daňovej reformy vôbec nie je jednoduché nikde na svete a výnimkou nie sú ani USA, s čím však prezident Bush a jeho ekonomický tím určite musia rátať. Východiská na túto reformu sú však v terajšej americkej ekonomike skutočne excelentné.