Rozširovanie Európskej únie (EÚ) smerom na východ sa vždy chápalo ako politický projekt, ktorého cieľom je podporiť demokraciu a voľný trh a vytvoriť tak zónu stability na východe EÚ. Faktom však ostáva, že dôsledky rozšírenia dnes nie sú známe. Priznáva to aj Romano Prodi, šéf Európskej komisie v Bruseli, ktorý je v súčasnosti považovaný za hlavného vodcu úsilia o rozšírenie: „Je to podobné ako invázia spojencov v Normandii – idete dopredu a dúfate, že to vyjde.“

Príležitosti a hrozby

Prvé pádne dôkazy, že Brusel dokáže aj niečo viac, ako len poskytovať nekonečné podpory poľnohospodárom, sa ukázali v roku 1992. Vtedy krajiny západnej Európy vytvorili jednotný trh a zaviedli spoločný európsky pas. O desať rokov neskôr dali do obehu spoločnú európsku menu euro.

Menová únia je však podľa paneurópskych vizionárov len prvým dejstvom. Ďalším má byť rozšírenie EÚ o sedem krajín bývalého sovietskeho bloku (Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Slovensko), Slovinsko, Maltu a Cyprus. Štáty od Estónska na severe až po ostrovnú Maltu na juhu budú v nasledujúcich dvoch rokov prizvané na záverečné kolá rokovaní o vstupe.

Akt zjednotenia, najväčší od čias Karola Veľkého spred 1200 rokov, rozšíri územie EÚ o 23 percent a k populácií pribudne ďalších 75 miliónov ľudí. Nová „mega“ Európa bude mať 450 miliónov obyvateľov a jej hrubý domáci produkt dosiahne 9,3 bilióna dolárov (na porovnanie USA pri populácii 280 miliónov dosahujú HDP okolo 10,1 bilióna dolárov.

Stav neurčitosti však pretrváva vo viacerých oblastiach. Dnes sa ešte napríklad celkom presne nevie, ako prijmú obyvatelia EÚ desať nových členov a aké nálady dnes prevládajú. Jednotný trh, mena, spoločné občianstvo boli oblasti, o ktorých obyvatelia EÚ dostali množstvo informácií. O dôsledkoch rozšírenia však vedia málo. A ak, sú to neveľmi povzbudivé správy o tom, čo budú musieť obetovať. V rozpätí rokov 2004 až 2006 sa presunie do krajín strednej a východnej Európy vo forme dotácií a grantov 40 miliárd dolárov z celkového rozpočtu EÚ 97 miliárd dolárov. Podľa Julesa Maartena, holandského člena Európskeho parlamentu, je cena za rozšírenie značná. „Nemyslím si, že môžeme postupovať v štýle big-bangu (hromadné rozšírenie),“ uviedol.

Napriek tomu obe strany v sebe živia očakávania. Západoeurópania dúfajú, že im noví susedia poskytnú nový priestor na expanziu, rast a prosperitu. To je možné, sotva však možno očakávať zázraky. Podľa R. Prodiho ekonomika EÚ porastie v dôsledku rozšírenia o 0,2 percenta a desať nových členov pridá k celkovej ekonomike EÚ 8,8 percenta. „Expanzia je dôležitá pre firmy, nie je však nevyhnutná pre západnú ekonomiku ako celok,“ tvrdí Robin Marshall, ekonóm z londýnskej J. P. Morgan Chase & Co.

Noví členovia očakávajú prílev investícií podobne ako v 90. rokoch minulého storočia. Ich výhodou sú predovšetkým nízke mzdové náklady. Produktivita Východoeurópanov však dosť zaostáva (nemecký robotník – najdrahší na svete – pracujúci za 55 eur na hodinu zastúpi štyroch Poliakov). Podnikanie v kandidátskych krajinách je však často spojené s liberalizáciou trhového prostredia v rozsahu presahujúcom aj najvyspelejších členov EÚ.

Podľa Alaina Pillouxa, riaditeľa obchodnej skupiny Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) pre krajiny strednej a východnej Európy (SVE), novoprichádzajúci členovia musia pritiahnuť novú vlnu priamych zahraničných investícií. „Rozsiahle investície pôsobia ako katalyzátor na vytváranie malého a stredného podnikania. Práve taký typ podnikania tento región potrebuje.“

Predpokladá sa, že pripojením k EÚ sa kandidátske krajiny stanú atraktívnejšími pre investorov, pretože ich začlenenie potvrdí stabilitu demokracie a fungovanie trhového mechanizmu. Či však kandidátske krajiny dokážu absorbovať dostatok investícií v rozsahu potrebnom na zaplátanie deficitov bežných účtov a udržať pri tom hospodársky rast, je stále otvorenou otázkou. Ani privatizácia už nedokáže udržať tempo s potrebou kapitálu. „Väčšina hodnotných aktív sa už predala,“ tvrdí A. Pilloux.

Existuje nebezpečenstvo, že rozšírenie posilní štrukturálnu slabosť, ktorá spôsobila vysokú nezamestnanosť a nevýrazný rast v EÚ. V ideálnom prípade by v EÚ prebehli potrebné zmeny ešte pred rozšírením – zreformoval by sa strnulý trh práce, uvolnili penzijné schémy a znížilo daňové zaťaženie. Nestalo sa tak a ako hovorí bývalý šéf Volkswagenu Karl H. Hahn, „EÚ nanešťastie prinesie do kandidátskych krajín príliš veľa byrokracie“. Bývalý český premiér Václav Klaus označil európsku sociálnu politiku za „tragickú chybu“ s tým, že „nie je dostatok síl na jej zmenu“.

S V. Klausom mnohí súhlasia. Eurobyrokrati však nepoľavujú. „Príležitosť je teraz a musí sa využiť. Akýkoľvek odklad je nebezpečný,“ tvrdí Günther Verheugen, európsky komisár pre rozšírenie. EÚ pripravovala rozšírenie od pádu berlínskeho múru v roku 1989. Kvalifikáciu o členstvo, ktorá pozostávala z privatizácie štátnych aktív, trhovej deregulácie a reštrukturalizácie priemyslu sprevádzalo začlenenie 80-tisíc strán tzv. acquis communautaire z legislatívy EÚ do právnych poriadkov kandidátskych krajín.

Minulosť sa nezopakuje

Pre väčšinu Východoeurópanov sú Írsko a Španielsko príkladmi toho, čo sa dá dosiahnuť členstvom v EÚ. Keď Írska republika vstúpila do európskeho spoločenstva v roku 1973 HDP na obyvateľa bol nižší ako 70 percent západoeurópskeho priemeru a nezamestnanosť dosahovala 17 percent. Teraz má krajina nedostatok pracovných síl a životné podmienky sú nadštandardné. Podobne je to aj v Španielku, kde sa z kedysi zaostalého regiónu, stala jedna z najdynamickejších oblastí EÚ.

Počas 90. rokov, keď už bolo jasnejšie, že kandidátske krajiny dosiahnú členstvo v EÚ, západoeurópske spoločnosti investovali do týchto oblastí okolo 80 mld. USD. Výsledkom nielen týchto investícií bol hospodársky rast, ktorý od roku 1995 priemerne dosahoval štyri až päť percent, pričom produktivita práce mala rastúcu tendenciu. Obchod s EÚ dnes v týchto krajinách vytvára približne 60 percent HDP.

Potenciálni členovia sa hospodárskou výkonnosťou začali postupne približovať EÚ. Ide však o pomalý proces. Podľa Deutsche Bank najvyspelejšej z kandidátskych krajín – Slovinsku – zaberie desať rokov vyrovnať sa európskemu priemeru v HDP na obyvateľa. Ekonomická priepasť medzi kandidátskymi krajinami a EÚ je však podstatne väčšia, ako to bolo pri Španielsku a Írsku. Najhoršie je na tom v súčasnosti Poľsko, ktorému podľa Willema H. Buitera z EBOR môže trvať až 40 rokov, kým dosiahne priemer EÚ.

Ďalším problém je, že noví členovia môžu očakávať podstatne menšie príspevky z Bruselu ako ich predchodcovia. Vzhľadom na spomalenie ekonomík EÚ nie je možné očakávať z ich strany priveľkú štedrosť. Poľnohospodári väčšinou dostanú len 25 percent z dotácií poskytovaných farmárom v EÚ a úplné vyrovnanie prebehne až v roku 2013. Dovtedy sa podpory pre farmárov v reálnych mierach znížia o 20 percent. Iná pomoc bude obmedzená do 4 percent HDP, čo je len polovica z toho, čo dostávali svojho času Španielsko a Írsko. Komisári EÚ tvrdia, že kandidátske krajiny aj tak nie sú v stave absorbovať viac. Rozdiely v dotáciách zrejme nevytvoria pozitívnu atmosféru.

Voľný pohyb pracovných síl nebude pre nových členov povolený pred rokom 2007 Prílev lacnejšej pracovnej sily z východu na západ však existoval a naďalej pretrváva. To čiastočne vysvetľuje nárast xenofóbnych nálad (nenávisť voči cudzincom) v krajinách EÚ. Na druhej strane však vytvára možnosť držať mzdy v oblastiach so značnými cenovými tlakmi, ako je napr. stavebníctvo a v niektorých odvetviach zmierňuje nedostatok pracovných síl, najčastejšie v hi-tec.

Problémy, sťažnosti a obavy s približovaním sa k dátumu rozšírenia pravdepodobne budú narastať. Z Bruselu však naďalej znie presvedčenie, že čas aj miesto sú tými pravými.

Zo zdrojov Business Week, The World Factbook a Eurostat