Takmer všetky dôležité ekonomické ukazovatele sú v Nemecku obrátené naruby: nezamestnanosť stúpa, hospodársky rast klesá, deficit štátneho rozpočtu sa zväčšuje, domáca spotreba a investície sa zmenšujú. Nemecko sa nachádza v ťažkej konjunkturálnej a štruktúrnej kríze. Ako napísal britský týždenník The Economist, je „chorým mužom Európy“.

Národohospodárski odborníci podčiarkujú nutnosť radikálnych trhovo orientovaných reforiem, koalícia sociálnych demokratov a zelených si len pomaly uvedomuje, že pokračovať v štátnopaternalistickom kurze je nemožné.

Ekonomické údaje nepustia

Nemecký hrubý domáci produkt už druhý rok prakticky nerastie, vlani sa ekonomika zvýšila o 0,2 percenta, čo je len ružovejšie označenie ekonomickej stagnácie. Počet ľudí bez práce sa nezadržateľne zvyšuje. V roku 2002 preskočil v priemere magickú úroveň štyri milióny, tento rok sa na základe odhadov odborníkov zvýši na 4,2 milióna. Deficit štátneho rozpočtu dosiahol vlani 3,75 percenta, čo je výrazné prekročenie deficitného kritéria európskeho Paktu stability.

Tento rok prognózoval spolkový minister Hans Eichel ešte v druhej polovici januára mínus v štátnej pokladnici na 2,75 percenta. Absolútna väčšina expertov však tento predpoklad jednoznačne označovala za makulatúru, lebo sa zakladala na projektovanom raste hrubého domáceho produktu vo výške 1,5 percenta, ktoré jednoznačne patrilo do ríše snov.

Jedinou spásou nemeckej ekonomiky je export, ktorý bol aj v minulom roku vysoko plusový. Keby vývoz nebol dynamický, klesol by nemecký HDP o vyše 1 percento. Domáca spotreba a investície sa totiž nachádzajú hlboko v údolí sĺz. Medzisúčet: podľa nezávislých prepočtov musí byť zvyšovanie HDP väčšie ako 2 percentá, aby sa ekonomická dynamika premietla do poklesu miery nezamestnanosti. A to sa dá docieliť iba uvoľnením trhových síl z húževnatého byrokratického objatia.

Sociálne bonbóniky

Ak sa totiž zníži počet ľudí bez práce, automaticky sa zlepší situácia v deficitnom sociálnom zabezpečení. Štát nebude musieť prelievať miliardové sumy do fondu nezamestnanosti, do štátnych zdravotných poisťovní a do štátneho dôchodkového fondu. Alfou a omegou berlínskej hospodárskej politiky je teda poskytnúť dostatok priestoru trhovému mechanizmu pri súčasnom zachovaní, resp. zefektívnení sociálnosti nemeckého národného hospodárstva.

Na tomto poli jestvuje dostatok rozličných návrhov naslovzatých odborníkov predovšetkým o zameraní štátnych podporných programov na spoluobčanov v skutočnej núdzi. Poukazujú na neodškriepiteľný fakt, že na systémy sociálneho zabezpečenia „nabalili“ politici pri rozdávaní voličských sociálnych bonbónikov rôzne subvencie, ktoré nemajú nijaké ekonomické opodstatnenie – len výsostne politicko-predvolebné. Týmto sa zvyšujú sociálne náklady, rastú odvody pracovníkov a zamestnávateľov, ktorí majú explóziu pracovných nákladov, čiže celkových výrobných nákladov. V konečnom dôsledku sa neoplatí v Nemecku vyrábať – pracovná sila je jednoducho pridrahá.

Pokiaľ ide o dôchodkový fond, tu už červeno-zelený kabinet vykročil správnym smerom. Legislatívne umožnil vznik a prevádzkovanie fondov súkromného pripoistenia. Teraz sa musí prebojovať k uvážlivému prispôsobeniu výšky penzií reálnej ekonomickej situácii. Čo sa týka zdravotných poisťovní, vláda pod taktovkou sociálnodemokratického kancelára Gerharda Schrödera iniciovala založenie komisie odborníkov. Predsedom je renomovaný ekonóm, profesor Berd Rürup, ktorý má ešte tento rok predložiť vláde vedecky podložený a politicky presaditeľný plán reformy celého systému zdravotného poistenia.

Opatrne správnym smerom

Pri podpore v nezamestnanosti sme takisto svedkami prvého opatrného polovičného kroku, a to správnym smerom. Reformná vládna komisia pod vedením člena Predstavenstva Volkswagenu Petra Hartza predložila ešte pred septembrovými voľbami reformný náčrt racionalizácie aktivít pracovných úradov a lepšieho sprostredkovania ľudí v tom čase bez práce.

Mnohé návrhy Hartzovej komisie teraz prechádzajú parlamentnou mašinériou, najtrhovejší zvyšok sa „podarilo“ ľavicovej parlamentnej frakcii SPD úspešne storpédovať. A to úlohou Hartzovej komisie bolo „iba“ zefektívniť činnosť pracovných úradov a zlepšiť sprostredkovanie jestvujúcej práce terajším nezamestnaným. Kameňom úrazu v Nemecku sú však dokázateľne nepriaznivé podmienky na vznik nových pracovných príležitostí – a k tejto sizyfovskej úlohe sa, pravda, červeno-zelená koalícia dosiaľ približovala len veľmi obozretne. Podľa vládneho náhľadu ide v tejto súvislosti v prvom rade o odbúranie sociálnych výdobytkov.

Východonemecké bremeno

Aj tento rok bude celonemecká ekonomika stagnovať. Po prvý raz v povojnovej histórii budeme teda svedkami situácie, keď hrubý domáci produkt tri roky po sebe buď stúpal menej ako o jedno percento, alebo sa nezvyšoval vôbec. Európska komisia a ďalší experti v tejto súvislosti poukázali na to, že tento stav do veľkej miery zapríčinila nedostatočná hospodárska dynamika na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky (NDR). Transformačný proces totiž od začiatku trpí pre železnú vôľu politikov bezhlavo preniesť západonemecké byrokratické pomery aj do bývalej NDR. V ďalšom ochorel a doteraz trpí pod koncentrovanou akciou západonemeckých odborárov a zamestnávateľov zdvihnúť východonemecké zárobky čo najskôr na úroveň bývalej NSR – bez ohľadu na produktivitu práce bývalých socialistických podnikov a novovzniknutých súkromných firiem. Toto malo za následok explóziu pracovných a celkových výrobných nákladov a následne masovú nezamestnanosť vo východnom Nemecku, ktorá pretrváva dodnes.

A do tretice, hospodárstvo v bývalej NDR sa dusí pod priveľmi štedrými subvenciami ústredných štátnych orgánov, ktoré smerujú zväčša do sociálnej oblasti, následkom čoho nie sú peniaze na podporu investícií, teda pracovných miest v budúcnosti. Spolkový minister hospodárstva a práce Wolfgang Clement vypustil nedávno pokusný balónik. Navrhol, aby sa v bývalej NDR jednoducho odstránili mnohé byrokratické predpisy – s cieľom urýchliť investičné a podnikateľské predsavzatia.

Či sa z tohto návrhu stane realita v podobe zákona o byrokratických výnimkách vo východnom Nemecku, je stále vo hviezdach. Jasné je pritom jedno, západonemeckí politici, najmä kancelári Helmut Kohl a Gerhard Schröder, mali a majú v rukách hlavné politické a ekonomické mocenské páky, ktorými sú schopní prehodiť výhybky správnym, trhovejším smerom. Dosiaľ k tomu nedošlo.

Európsky stabilizačný korzet

Koaliční politici viac-menej otvorene označujú za hlavnú príčinu súčasnej neradostnej konjunkturálnej situácie údajne príliš striktné kritériá európskeho Paktu stability a rastu, najmä ustanovenie o najvyššej možnej výške deficitu štátneho rozpočtu. Diera v štátnej pokladnici môže obnášať nanajvýš 3 percentá z hrubého domáceho produktu.

Ľavicová koalícia zaznamenala vlani rozpočtové mínus vo výške 3,75 percenta, čo jej prinieslo „stabilizačné napomenutie“ Európskej komisie. Ak berlínsky kabinet nesplní odporúčania EK, ak nebude schopný okresať deficit štátneho rozpočtu pod 3 percentá HDP a ak dlhodobo neodstráni štruktúrne mínus v spoločnej kase, potom musí rátať nielen s verbálnymi nótami z Bruselu, ale aj – ako stojí v Pakte stability – s citeľnými finančnými pokutami.

Gerhard Schröder, snívajúci „o flexibilnejšom výklade Paktu stability“, a ďalší nemeckí vládni predstavitelia však pri argumentácii akosi „zabúdajú“ na hlavný zmysel deficitného kritéria – má doviesť politikov k tomu, aby počas ekonomického rozmachu uvážlivo okresali štátne výdavky a v konečnom dôsledku odbúrali celý rozpočtový deficit. Len potom môžu v časoch zatemnenia konjunkturálneho neba siahnuť do naplnenej štátnej pokladnice – alebo cielene (dočasne!) podporovať ekonomické aktivity štátnymi podpornými programami. A síce bez toho, aby začas prekročili deficitnú hranicu Paktu stability.

Najlepším príkladom sú Spojené štáty americké. Administrácia Georgea W. Busha napumpovala vlani a tento rok do americkej ekonomiky gigantické miliardové sumy (a zamýšľa v tom v prípade potreby pokračovať). Len takto mohla zabrániť kolapsu americkej ekonomiky v dôsledku spľasnutia novoekonomickej burzovej bubliny, 11. septembra a následného, dodnes trvajúceho boja proti medzinárodnej teroristickej hydre. Mimochodom, ani po najnovšom Bushovom konjunkturálnom stimulačnom balíčku neprekročí washingtonský deficit štátneho rozpočtu

3 percentá HDP.

Trhové východisko z núdze

Spojené štáty dosiahli niekoľko rokov po sebe prebytok štátneho rozpočtu. Tento bol výsledkom dôslednej dlhodobej trhovo orientovanej politiky troch amerických prezidentov po sebe: republikánov Ronalda Reagana, Georgea Busha (otca dnešného prezidenta) a demokrata Billa Clintona. Nemecko si však nemusí brať absolútne doslovný príklad z Ameriky, kde predsa len vládnu trochu iné civilizačné pomery.

Všetkým berlínskym vládnym aj opozičným politikom by stačilo, keby sa zamysleli nad príčinami nemeckého ekonomického zázraku a dlhoročného úspechu sociálneho trhového hospodárstva v 50. a 60. rokoch. Vtedajší minister hospodárstva, legendárny Ludwig Erhard, mal totiž dve hlavné heslá: „Sociálna politika sa nezakladá na delení vyrobeného, ale na násobení HDP“, a najmä „Toľko trhu, koľko je len možné, toľko štátu, koľko je nanajvýš potrebné“. Nemeckí politici nemusia vymýšľať nové ekonomické pravdy, stačí, keď si zoberú k srdcu osvedčené, stále platné recepty na hospodársku prosperitu z vlastnej dielne.