ČLÁNOK




Nemecká vláda chce byť vzorom pri formulovaní nových regulačných pravidiel finančného trhu EÚ
15. februára 2001

Ešte v decembri roku 1999 oznámil nemecký vládny kabinet radikálne zmeny v daniach z príjmov fyzických osôb a v daniach zo zisku nemeckých firiem a spoločností. Tieto návrhy schválil nemecký parlament počas minulého leta.

Úplnou novinkou sú najaktuálnejšie iniciatívy, ktoré sa týkajú dozoru nad finančným trhom, ako aj modernizácie veľmi vplyvnej Bundesbanky.

Hovorí sa o „novom entuziazme spolkovej vlády“, ktorá sa chce štylizovať do polohy vodcu v rámci trhovej regulácie Európskej únie. Je to podložené viacerými konkrétnymi opatreniami. V prvom rade sa majú zlúčiť doteraz fungujúce tri agentúry dohľadu nad bankami, poisťovňami a trhom s cennými papiermi do jedného celku. Vláda chce tiež reorganizovať a modernizovať (a takisto aj zefektívniť) veľmi uznávanú Spolkovú banku tým, že jej výkonná rada sa má zoštíhliť a počet jej členov znížiť na šesť predstaviteľov, ktorí však nebudú zastupovať nemecké spolkové krajiny, či presnejšie Landeszentralbanken.

Bundesbank sa má stať menej decentralizovanou v čase, kedy podstatné funkcie pri definovaní a kontrole menového vývoja v eurozóne (teda aj v Nemecku), vykonáva ECB.

Podľa denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung tieto nové návrhy zvýrazňujú nemecké ambície byť „dynamickým centrom“ európskeho finančného sveta, byť akýmsi lídrom v aréne, v ktorej sa prehlbuje úloha euromeny a čoraz viac sa zjednocujúce trhy vytvárajú tlak na formulovanie spoločných štandardov pri ich regulácii. Načasovanie týchto iniciatív pritom nebolo náhodné.

Korelujú totiž so závermi spoločného výboru pod vedením Alexandre Lamfalussyho (bývalého predstaviteľa Belgickej centrálnej banky), ktorý pripravoval záverečné doporučenia smerujúce k zlepšeniu regulačného rámca pre finančné trhy v Európskej únii.

Záverečná správa tohto výboru sa má publikovať do konca tohto týždňa, no Nemecko do určitej miery predbehlo vývoj. Tvrdí totiž, že návrhy spolkovej vlády môžu slúžiť ako návod pre budúcu „regulačnú“ legislatívu EÚ, v rámci ktorej chce byť Schröder a jeho kabinet koordinátorom celého procesu „väčšej integrácie Európskej únie a pri definovaní zákonného kompetenčného rámca pre centrálne orgány v Bruseli, národné vlády, regionálne a miestne inštitúcie“.

Jedným z prvých krokov má byť práve zefektívnenie chodu Bundesbanky, no nepochybnou prioritou je reforma regulačných nástrojov a inštitúcií. Túto snahu podporujú v prvom rade nemecké komerčné bankové domy, ktoré podporujú jednotný dohľad nad finančným trhom, vykonávaný z jediného centra, a nie z diverzifikovaných a vzájomne neprepojených úradov.

Zdá sa však, že táto kľúčová reforma bude rovnako politicky náročná, ako v prípade zásadných modifikácií daňového systému, ktoré sa legislatívne uskutočnili počas minulého roka. Vtedy musel kancelár Schröder a jeho vláda prekonať tvrdý odpor opozičných politických subjektov na pôde Bundestagu i Bundesratu.

Schröder v tomto prípade zvíťazil, najmä vďaka koaličnej súdržnosti v dolnej komore parlamentu a šikovnými, ba možno rafinovanými manévrami v hornej komore (Bundesrate).

Reforma regulačných inštitúcií však podlieha širšiemu spektru názorov, politických pohľadov, inštitucionálnych záujmov a nátlakových skupín.

Rôzne varianty návrhov regulačnej reformy sú inšpirované podobným procesom vo Veľkej Británii, ktorý vyvrcholil v roku 1997 v podobe Úradu pre finančné služby (FSA). Jeho kreovanie vyvolalo nepriamu kritiku nielen zo strany Bundesbanky, ale následne aj v radoch ECB. Terajšie argumenty centristicko-ľavicovej vlády Gerharda Schrödera však majú zmenené časové i vecné relácie. V ich rámci vyvstáva konštatovanie, že banky, poisťovacie spoločnosti a obchodníci s cennými papiermi sa čoraz viac dostávajú do sfér podobných, ba identických obchodných záujmov. Ponúkajú totiž produkty, ktoré prelínajú tradične oddelené konkurenčné sféry a vlastne súťažia o priazeň rovnakej klientely, pričom využívajú spoločné distribučné kanály.

Moderná regulačná agentúra musí vziať do úvahy práve tieto trendy, z čoho prioritne vychádza nemecká vláda. Jedným z príkladov je Deutsche Bank a Allianz, najväčšia nemecká banka a poisťovňa, ktoré budujú čoraz bližšie väzby pri vytváraní vzťahov ku spoločnej klientele.

Konzistentný regulačný dozor (úrad, agentúra) má skrátka vychádzať z toho, že finančný trh sa integruje, a teda má mať spoločné dozorové piliere, ktoré reflektujú podobné riziká, ako aj účasť podnikateľsky kompatibilných subjektov. Európska centrálna banka i Spolková banka tvrdia, že dozor nad finančnými trhmi sa bez ich účasti nemôže vykonávať adekvátnym spôsobom.

Pre prezidenta ECB Wima Duisenberga ide o „veľmi dôležitú záležitosť“ a podľa člena rady Bundesbanky Edgara Meistera sa „len v úzkej spolupráci medzi centrálnou bankou a bankovým dohľadom môžu limitovať riziká pri dozorovaní finančného trhu…“

Aká je však doterajšia celková konštelácia väzieb dozorujúcich orgánov a centrálnych bánk v Európe? Mimo eurozóny Dánsko, Švédsko a Veľká Británia vylúčili bankový dohľad zo sféry pôsobnosti svojich centrálnych bánk.

Vo vnútri eurozóny centrálne banky v Belgicku, Fínsku a Luxembursku do tejto oblasti nezasahujú, zatiaľ čo Írsko, Holandsko a Nemecko chcú funkcie centrálnej banky a bankového dohľadu separovať.

V rámci modernizácie Bundesbanky je však logické, že dochádza k nepriamemu útoku na štatút spolkových krajín, ktoré by mali stratiť zastúpenie v bankovej rade. Takýto návrh vyvolal v ich radoch značné a v podstate predvídateľné rozhorčenie.

Bundesbanka má totiž nielen päťdesiatročnú tradíciu, ale aj dlhodobú vážnosť v očiach obyvateľov Nemecka. Vláda chce preto šikovne spojiť modernizáciu (reformu) Bundesbanky s radikálnymi úpravami dozoru nad finančným trhom. Ak sa jej to podarí, pri určitých kompromisoch, potom sú legislatívne vyhliadky na úspešný záver tohto procesu už na konci roka 2001, celkom reálne.

Kľúčovou osobou je v tomto kontexte prezident Bundesbanky Ernst Welteke, ktorý podporuje podiel centrálnej banky pri dozore nad finančným trhom, no obáva sa centralizovanejšej kontroly a obmedzenia autonómnosti Bundesbanky. Minister financií Hans Eichel preto potichu navrhuje Weltekemu istý druh „obchodu“ – zostanú mu právomoci nad deviatimi prezidentami spolkových centrálnych bánk – Landeszentralbanken.

Vo výkonnej rade Bundesbanky, ktorá bude zložená z prezidenta, viceprezidenta a ďalších štyroch členov, si zachová Welteke značnú mieru vplyvu. Eichel však očakáva „na výmenu“ pokles Weltekeho opozície voči nezávislému orgánu regulácie finančného trhu.

Niektorí prezidenti Landeszentralbanken však protestujú a hovoria, že proti týmto plánom stojí kordón, ktorý sa začína v Hamburgu a končí v Mníchove.

Nemecký minister financií Hans Eichel však má čo ponúknuť aj spolkovým centrálnym bankám – ich 600 zamestnancov by mohlo zostať v pozícii managerov Nemeckého úradu pre bankový dohľad a podieľať sa na dozore bankového systému spoločne s Bundesbankou.

Nič teda nemá nasvedčovať tomu, že by nemecká centrálna banka stratila svoje kompetencie.

Hoci agentúra pre bankový dohľad bude súčasťou globálneho regulačného orgánu, zostane jej sídlo v Bonne. Eichel je pripravený aj na ďalší kompromis – nebude nástojčivo trvať na šesťčlennej výkonnej rade Bundesbanky, ale umožní jej prípadné rozšírenie na osem až deväť členov, čo znamená, že v nej budú môcť figurovať aj niektorí prezidenti Landeszentralbanken.

Táto cena za kompromisy má však byť nižšia v porovnaní s hodnotou ambíciami vytvoriť jednotný orgán regulácie finančného trhu.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

21. 1. 2021

USD 1,216 0,006
CZK 26,094 0,031
GBP 0,886 0,001
HUF 357,380 0,000
CAD 1,535 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS