ČLÁNOK




NATO pred zmenami
29. novembra 2002

Pre tých, ktorí sledujú genézu Severoatlantickej aliancie – NATO, sa zrejme diskusia o rozdieloch vo vojenských schopnostiach jej členov a z nich vyplývajúcich dôsledkoch môže javiť ako ďalšia kapitola z nikdy sa nekončiaceho príbehu. Pražský samit mal do tejto „story“ priniesť niečo konkrétnejšie. Nielen v prekonávaní rozdielov, ale aj o zmysle a funkčnosti aliancie, ktoré v poslednom období utrpeli vážne trhliny. Ako situáciu pred pražským samitom komentoval Jeffrey Simon z washingtonského Ústavu pre národné strategické štúdie: „Mnohí Európania si myslia, že sú v bezpečí a riziká sa ich netýkajú. Utekajú od problémov, pretože nemajú nástroje k ich riešeniu. A USA zase príliš rýchlo vyťahujú zbrane.“ Obraz súčasnosti má však polstoročný pôvod.

Zbytočne vyššie náklady

Počas studenej vojny interoperabilita (schopnosť navzájom spolupracovať) a deľba nákladov boli obmedzené praktickými dôsledkami faktu, že transatlantická aliancia čelila tomu istému a jedinému nepriateľovi, a tak nemala inú možnosť, ako prijať tie isté strategické ciele a metódy.

V realite studenej vojny sa štruktúra vojsk aliancie formovala podľa všeobecne prijatého predpokladu, že hlavným bojiskom ideologických blokov sa stane Európa. Počas štyroch desaťročí západoeurópske krajiny budovali ťažkú obrnenú techniku, delostrelectvo a taktické letectvo pre priamy vzdušný boj.

Pre USA si však situácia vyžadovala úplne odlišný prístup. V očakávaní hlavného stretu na starom kontinente Američania museli usilovať o mobilitu, udržateľnosť a schopnosť ochrániť dislokované jednotky ďaleko od domova. USA horlivo budovali logistiku, komunikáciu, spracovanie informácií a dopravné možnosti.

Koniec studenej vojny devalvoval vojenské schopnosti Európy a, naopak, vyzdvihol americkú pripravenosť. Masívne, opancierované európske armády – pomalé a ťažko prepraviteľné – viac nepredstavovali kľúč k zabezpečeniu bezpečnosti. V súčasnosti pravdepodobnejšie ako jeden globálny stret sú lokálne konflikty roztrúsené po celom svete. Prudko vzrástli požiadavky na schopnosť rýchleho nasadenia v prípade neočakávaných udalostí kdekoľvek na svete. Pre USA to znamenalo budovať na stávajúcej platforme, pre Európu rýchle preorientovanie by znamenala finančnú pohromu.

Výzva stojaca pred západoeurópskymi krajinami pôsobí na nich ešte viac odstrašujúco pri pohľade na štruktúru vlastných armád a obranného priemyslu. Navzdory desaťročiam politickej a ekonomickej integrácie, obrana zostala v područí jednotlivých štátov. Výsledkom je, že vedľa seba existuje 15 pozemných, 14 vzdušných a 13 námorných armád, z ktorých každá má vlastnú štruktúru velenia, logistiku a výcvikovú základňu. V Európe existuje multiplikovaný obranný priemysel, často podporovaný skôr z dôvodov nezávislosti a prestíže, ako efektívnosti. Výsledkom je duplikácia úsilia, nedostatočná koordinácia výskumu a vývoja a celkovo vyššie náklady, než by v skutočnosti museli byť. Navyše európsky obranný priemysel je obmedzený reštrikciami týkajúcich sa priemyselnej kooperácie, či už na európskej, alebo transatlantickej úrovni.

Situáciu tiež zhoršuje neochota Európanov investovať do vlastnej bezpečnosti. Od pádu berlínskeho múru v roku 1989 západoeurópske krajiny skrátili svoje výdavky na obranu o 16 percent a v súčasnosti dosahujú priemerne dve percentá HDP. Od roku 1996 sa výdavky na nákup novej techniky v Európe znížili o 18 percent, Američania ich krátili len o osem percent. USA ročne vydajú na obranu o 85 percent viac ako všetci členovia NATO dokopy, investujú do výskumu a vývoja štvornásobne viac ako Európa a podobne vyznie ukazovateľ výdavkov na jedného člena armády.

Výsledok je zrejmý. Európania smerujú k potrebnej zmene pomaly a navyše rozdiel medzi USA a Európou sa neustále zväčšuje. Na praktickej úrovni to znamená, že v prípade nasadenia síl NATO pri riešení ťažkých a komplexných operácií, zaostávanie európskych technológií za americkými komplikuje ich vzájomnú spoluprácu. Na politickej úrovni je želanie spojencov spolupracovať priškrtené rastúcou náročnosťou takejto úlohy. Zo strategického pohľadu transatlantická rozdielnosť v schopnostiach môže predĺžiť nerovné praktiky pri zdieľaní nákladov a vyvolávať napätie pre odlišný rozsah vplyvu.

Európa zaostáva

Výsledkom týchto historických, štrukturálnych a finančných okolností je, že západoeurópske krajiny vstúpili do 21.storočia s významnými nedostatkami vo vojenskej oblasti (v porovnaní s USA): nedostatočná prepravná kapacita po vodných a vzdušných trasách, nedostatočné kapacity pre tankovanie lietadiel počas letu, nedostatok výzbroje a munície na presné údery, nedostatočné prieskumné a výzvedné možnosti na strategickej aj taktickej úrovni, nedostatočné schopnosti na potlačenie vzdušnej obrany protivníka a nedostatky v bezpečnej medzioperačnej komunikácii.

USA sa vzďaľujú od spojencov predovšetkým v oblasti komunikácie a spracovania dát. Pri komplexných operáciách, pri koordinácii rôznych typov síl sa práve komunikácia stáva kľúčovou záležitosťou. Realita je taká, že dnes majú vlastne len USA potenciál zvládnuť takéto operácie. Napríklad operáciu NATO v Kosove v roku 1999, ktorú z principiálneho hľadiska mali realizovať predovšetkým európski členovia aliancie, nakoniec museli riešiť USA. Boli to americké technológie presných úderov, výzvedný potenciál, pokrokové systémy riadenia a kontroly a letecké kapacity, ktoré vykonali kľúčové akcie.

Za uplynulé desaťročie sa dosah týchto nedostatkov prejavoval v čoraz väčšej miere. Technologická priepasť začala postupne vytvárať takú deľbu úloh a nákladov, ktorá je z politického hľadiska nepriateľná na oboch stranách Atlantiku. Hi-tec USA poskytuje logistiku, strategickú vzdušnú a námornú dopravu, vzdušné výzvedné a úderné sily, zatiaľ čo ostatní členovia NATO sa stávajú zodpovednými za úlohy náročné na ľudský kapitál.

Podľa Jamesa Appathuraia z divízie NATO pre politické záležitosti, ak sa takéto delenie stane veľmi zjavným, nastane situácia, v ktorej by mohlo dôjsť k ochromeniu funkčnosti aliancie. „Deľba práce vytvára odlišné vnímanie rizika, nákladov a možnosti úspechu, čím kladie enormné napätie na jednotu a súdržnosť aliancie,“ tvrdí J. Appathurai.

Rozdiel v schopnostiach má tiež dosah na rozdelenie nákladov. „Neschopnosť Európy prispieť do operácií vyžadujúcich pokrokové technológie, vytvára kritiku zo strany USA o neochote ich spojencov. Mnohí Európania navyše pociťujú, že svojou neúčasťou na operáciách strácajú vplyv a vážnosť vo svete,“ tvrdí J. Appathurai.

Iné stratégie

Stále sa pritvrdzujúci dialóg o znášaní nákladov medzi Európou a USA len posiľňuje neprimerané a rozdeľujúce tendencie. Podľa analytika Roberta Kagana z Carnegiho nadácie pre medzinárodný mier rozdiel v možnostiach následne vytvára rozdiely v stratégiách. „Každý má iný názor na to, čo treba spraviť, pretože každý môže spraviť niečo iné.“ Úsilie Severoatlantickej aliancie o zúženie medzery v schopnostiach a rozvoj interoperačných schopností sa datujú od jej prvých dní. Snaha v politickej a technickej oblasti priniesla určitý úspech. Väčšia časť úloh však zostáva otvorená. Na washingtonskom samite NATO v roku 1999 členovia schválili iniciatívu DCI (defence capabilities initiative – iniciatíva o obranných možnostiach), ktorá identifikovala 58 základných oblastí, ktoré by členovia NATO mali vytvoriť alebo viac rozvíjať. Iniciatíva DCI však doplatila na nejednoznačnosť cieľov a príspevkov od jednotlivých štátov. Neochota zaviesť iniciatívu do praxe však mala aj iný dôvod. Podľa Yvesa Boyera, zástupcu riaditeľa parížskej nadácie pre strategické štúdie, mali európski členovia Aliancie pod DCI v skutočnosti transformovať svoje vojenské štruktúry podľa predstáv USA. „NATO sa malo stať jednotnou zónou pod strategickým vedením Američanov. Vychádzalo sa totiž z koncepcie tzv. sieťovo-centrálneho vedenia boja (NCW, network-centric warfare), ktorá stelesňuje moderný americký prístup k vojenským operáciám. Podľa USA si mali Európania osvojiť rovnaký systém“, tvrdí Y. Boyer. Spolupráca medzi vojenskými koncernmi na oboch stranách Atlantiku by sa tým pádom prehĺbila a Európa by technologicky aj finančne profitovala. „Stratila by však politický vplyv. Jediný kľúč k „sieti sietí“ by totiž podľa NCW mali USA,“ dodáva Y. Boyer. Pražský samit sa mal zaoberať tiež prijatím novej iniciatívy, ktorá síce bude vychádzať z DCI, ale bude brať na zreteľ vôľu Európy stať sa rovnocenným partnerom pre USA. Iniciatívu, ktorú členovia Aliancie prijali, dostala názov Pražské záväzky schopností (Prague capabilities commitment). Podľa prvých komentárov na jej adresu, iniciatíva môže mať šancu na úspech, ak Európa dokáže určiť postupy ako dosiahne ciele iniciatívy a vyčlení dostatok prostriedkov na jej realizáciu.

Zo zdrojov NATO Review a SITA


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

18. 6. 2024

USD 1,072 0,000
CZK 24,767 0,068
GBP 0,845 0,000
HUF 395,130 1,120
CAD 1,473 0,001

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS