ČLÁNOK




Mena a rozvoj
10. januára 2001

Choroba meny – chorobou ekonomiky

Len primitívne, nerozvinuté hospodárstvo sa môže zaobísť bez peňazí, čiže univerzálneho prostriedku, za ktorý sa kupujú a predávajú rozmanité statky, meradla, v ktorom sa vyjadruje ich cena (preto je stabilita meny zároveň stabilitou cien), a aj prostriedku na prechovávanie hodnôt. Preto je takou veľkou hrozbou pre vyspelú ekonomiku peňažná katastrofa – hyperinflácia, pri ktorej v dôsledku prudkého vzrastu množstva peňazí ceny rastú o niekoľko tisíc percent ročne, ba aj viac. Poslednou fázou hyperinflácie je odmietnutie znehodnotenej meny, čo vedie ku katastrofe komplexnej ekonomiky a k jej návratu do štádia primitívnej výmeny tovaru za tovar. Ak sa už z nejakých dôvodov krajina ocitla na ceste špirálovitej inflácie, tak ako Poľsko po auguste 1989, potom nemožno čakať so zahájením rozhodného boja proti nej. Ale taká radikálna stabilizácia je nákladná – obyčajne vedie k poklesu výroby a k nárastu nezamestnanosti. Je to však cena, ktorú treba zaplatiť za to, že ekonomika bola predtým dovedená do hyperinflačnej horúčky. Tolerovať ju by viedlo k neporovnateľne väčším stratám.

Hyperinflácia je extrémnou podobou choroby, na ktorú môže ochorieť mena 20. storočia. Množstvo peňazí určuje – v podstatnej miere – menová politika štátu. Hyperinflácia svedčí teda o tom, čoho je za istých okolností a personálnych konfigurácií schopný štát, ak nepodlieha silným obmedzeniam. Kedysi, až do začiatku nášho storočia, sa rozvinuté monetárne systémy opierali hlavne o zlato. Hranice expanzie meny teda určovala príroda, čo obmedzovalo možnosti jej znehodnocovania človekom. Substitútom týchto obmedzení je v niektorých súčasných západných krajinách, takých ako Nemecko, Spojené štáty, Švajčiarsko, odovzdanie menovej politiky do správy autonómnej ústrednej banke.

Úlohy menovej politiky

Základnou úlohou súčasných monetárnych inštitúcií je teda viesť takú menovú politiku, aby množstvo peňazí prudko nerástlo, pretože by to viedlo k radikálnemu zrýchleniu inflácie a hrozbe hyperinflácie – katastrofy, ktorej zastavenie a odvrátenie je pre spoločnosť veľmi nákladné. Okrem toho nemožno pripustiť prudký pokles množstva peňazí prúdiacich do ekonomiky, pretože to zase znamená hrozbu ekonomickej depresie. Podľa niektorých ekonómov, medzi nimi aj Miltona Friedmana, veľkú depresiu roku 1929 v Spojených štátoch vyvolala práve takáto porucha v menovej politike Banky federálnych rezerv.

S takýmito minimálnymi požiadavkami sa však prirodzene nikto nemôže uspokojiť. Peniaze sú totiž popri zákonoch najdôležitejším nástrojom vplyvu štátu na ekonomiku. Obidva tieto nástroje vstupujú do života celej spoločnosti i každého človeka.

Základnou otázkou je, akú roľu môže a má zohrať menová politika v dlhodobom hospodárskom rozvoji. Konkrétnejšie: môže expanzívna politika, ktorá síce vedie k vyššej inflácii, na druhej strane priniesť rýchlejší rozvoj ako politika orientovaná na stabilitu meny a cien? Alebo – inými slovami – môžeme si za cenu vyššej inflácie „kúpiť“ rýchlejší dlhodobý hospodársky rozvoj?

Moderná ekonomická teória aj praktické skúsenosti odpovedajú na tieto otázky jednoznačne negatívne. Neexistuje konflikt medzi tempom dlhodobého rozvoja hospodárstva a stabilitou meny a cien. Naopak, expanzívna menová politika urýchľuje infláciu, čo následne destabilizuje očakávania účastníkov ekonomického života, prináša neistotu do ekonomických procesov a nakoniec sťažuje a obmedzuje prijímanie rozhodnutí, najmä investičných, na ktorých sa zakladá rozvoj. Pričom „expanzívna“ menová politika znamená pre západné krajiny takú reguláciu množstva peňazí, pri ktorej by inflácia prekročila niekoľko percent ročne. Politika stabilnej meny znamená teda v súčasnom kapitalistickom hospodárstve politiku, pri ktorej ročná inflácia neprekračuje niekoľko percent ročne, a najlepšie – ak sa blíži k nule. Je charakteristické, že v sedemdesiatych rokoch, keď tempo rastu cien v niektorých západných krajinách (napríklad vo Veľkej Británii, v Spojených štátoch, v Taliansku) dosiahlo viac ako desať percent, neváhali tieto štáty zaplatiť vysokú cenu v podobe recesie a rastu nezamestnanosti, aby ju obmedzili na niekoľko percent. Náklady na znovuzískavanie menovej stability, rovnako ako význam stabilnej meny pre dlhodobý rozvoj (a takisto pre kvalitu života ľudí) spôsobujú, že nikto seriózny a zodpovedný nestavia pred menovou politikou súčasných krajín s trhovou ekonomikou úlohu zabezpečiť rýchly dlhodobý ekonomický rozvoj pumpovaním prudko rastúceho množstva peňazí do ekonomiky. Takýto rozvoj sa dosahuje vďaka celému súhrnu faktorov, ku ktorým patria: inštitúcie, ktoré vytvárajú silné stimuly a možnosti pre ľudskú iniciatívu, sporenie a investovanie, ale aj pre poriadnu, dobre organizovanú prácu; otvorenosť na vonkajší svet; spoločnosť, ktorá je zodpovedajúco vzdelaná a nie je zmietaná konfliktmi, a pod. Stabilná mena je nevyhnutnou súčasťou tohto súhrnu. Stabilita meny však vyžaduje disciplinovanú, neexpanzívnu menovú politiku. Peniaze musia byť vždy vzácnou hodnotou. Rozvoj nie je možné vybudovať na nestálom a neistom základe. Nestála a neistá mena je pre ekonomický život rovnako škodlivá, ako nestále a neisté zákony.

Čo v súvislosti s tým treba očakávať od menovej politiky centrálnej banky? Predovšetkým musí byť zrejmé, akým cieľom by mala byť jej menová politika podriadená. Teória a skúsenosti svedčia o tom, že by mala slúžiť výlučne alebo hlavne jednému cieľu, a síce stabilite domácej meny. Pokusy ústrednej banky realizovať súčasne niekoľko cieľov, napríklad stimulovať rast, utvárať štruktúru výroby a pod., hrozí zanedbávaním toho, čo od nej v najväčšej miere závisí – aj keď nie výlučne – a čo je z titulu svojej funkcie najväčšmi povinná robiť – dbať o hodnotu meny. Aby to mohla robiť, je potrebná jej inštitucionálna nezávislosť.

Nejestvuje však taká menová politika, ktorá by úplne dokázala neutralizovať následky zlej mzdovej a zlej fiškálnej politiky. Predstavme si nádrž s vodou, ktorá má na istej výške dva otvory. Na jednom je nápis „inflácia“ a na druhom „nezamestnanosť“. Tlak požiadaviek na mzdy sa prejaví tendenciu k rýchlemu stúpaniu hladiny vody. Tento tlak môže mať svoj pôvod v neprimeraných inštitucionálnych štruktúrach trhu práce, napríklad veľa agresívnych odborových organizácií, ale aj špecifická politická situácia, v ktorej pracovníci a ich organizácie pripustia, že sa rast miezd dá presadzovať nezávisle na raste produktivity práce. Ak teda niečo také nastane, potom sa voda vylieva jedným alebo druhým otvorom. Ak ústredná banka uskutočňuje tvrdú menovú politiku, to znamená, že do istej miery zapcháva otvor s nápisom inflácia, tak vtedy sa voda vylieva druhým otvorom, otvorom „nezamestnanosť“. Ak sa však ústredná banka obáva rastu nezamestnanosti a vo svojej činnosti podlieha tlaku mzdových požiadaviek (accommodating policy), potom prispieva k rastu inflácie a následne aj k rastu nezamestnanosti. Ústredná banka by preto mala uskutočňovať jednotnú tvrdú politiku, aj keď tým nie je schopná zabrániť dôsledkom nadmerného tlaku mzdových požiadaviek.

Druhým problémom je fiškálna politika (rozpočtová). Ak sa z politických príčin prejavuje nechuť obmedziť rozpočtový deficit pod istú hranicu (tým skôr, ak je financovaný do veľkej miery inflačným spôsobom), potom neexistuje nijaká menová politika, ktorá by dokázala neutralizovať zlé výsledky takejto fiškálnej politiky. Veľký deficit financovaný pôžičkami vyvoláva tzv. efekt vytláčania, čo znamená, že pri danom objeme úveru zostáva menej pre podnikový sektor. Vedie to k vysokým úrokovým mieram a k vystupňovaniu istých iných závislostí.1

Preto je potrebná silná, nezávislá ústredná banka, ktorá by mala viesť politiku podriadenú jednému hlavnému cieľu: stabilite meny. Makroekonomická politika si vyžaduje okrem toho aj rozvážne utváranie inštitúcií, ktoré riadia trh práce, ale vedú aj zodpovedajúcu, disciplinovanú fiškálnu politiku.

Nedorozumenia v otázke peňazí

Značná časť verejnej mienky je zrejme zaťažená názorom, ktorý sa utvoril v predchádzajúcom systéme, a podľa ktorého nedostatok peňazí môže byť brzdou produkcie. Je to v podstate požiadavka na financovanie ľubovoľnej výroby. Ak sa však financuje všetko, tak sa nevyhnutne zjavujú – ležiaky.

Inou pseudoteóriou je koncepcia „vyschnutej špongie“ – objav niektorých našich ekonómov a politikov.2 Táto koncepcia sa odvoláva, nazdávam sa, na podvedomú analógiu s púšťou. S púšťou ktorá je vyschnutá: keď sa k nej však dovedie voda, čiže peniaze, tak všetko začne rásť. Je to úplne falošná analógia. Treba ju konfrontovať s inou priliehavou analógiu, ktorá zodpovedá našim podmienkam, a ktorá hovorí, že sme síce ovládli požiar hyperinflácie, ale stále máme dočinenia s tlejúcim plamienkom inflácie. V takejto situácii zaviesť do ekonomiky priveľmi zvýšené množstvo peňazí je to isté ako prilievať veľké množstvo benzínu do ohňa. Bola by to svojrázna ekonomická pyrománia.

V súvislosti s tým sa treba zmieniť o „monetarizme“. V politických diskusiách v Poľsku sa stal jedným z hlavných negatívnych hrdinov. Málokto z kritikov pritom definoval, o čo vlastne ide. Možno sa len domnievať, že v tej politicko-ľudovej interpretácii „monetarista“ je skrivodlivec, ktorý nechce ľuďom poskytnúť toľko peňazí, koľko chcú. Kritika takto chápaného „monetarizmu“ je teda akoby odvrátenou stránkou teórie „vyschnutej špongie“.

V modernej ekonómii však monetarizmus znamená vplyvný smer spojený s menom laureáta Nobelovej ceny Miltona Friedmana3, ale aj K. Brunnera a A. H. Meltzera. Hovorí hlavne o potrebe a možnosti pôsobenia proti výkyvom konjunktúry v trhovej ekonomike prostredníctvom anticyklickej politiky, ktorá sa vyznačuje zvyšovaním nákladov v období slabej konjunktúry a ich znižovaním v období stúpajúcej konjunktúry. Monetaristi pokladajú kapitalistickú ekonomiku slobodného trhu za stabilnejšiu, teda podliehajúcu menším výkyvom, ako usudzuje väčšina keynesistov.4

Z tých istých dôvodov vidia aj menšiu potrebu anticyklickej politiky. Navyše monetaristi usudzujú, že takáto diskrecionárna politika precízneho riadenia (fine tuning) naráža v praxi na veľmi veľké prekážky, ktoré sa prejavujú tým, že chýbajú informácie o stave konjunktúry, ktoré sú nevyhnutné pre prijímanie správnych rozhodnutí – informácií, ktoré sú dostatočné, presné a prichádzajú včas. Za takýchto podmienok pokus o precízne riadenie môže prehlbovať, a nie znižovať výkyvy konjunktúry. Keynesisti vkladajú väčšiu nádej do informačných možností štátu. Monetaristi spochybňujú informačné základy precízneho riadenia a navrhujú, aby menová politika podliehala zásade, podľa ktorého sa zvyšuje ponuka peňazí tempom, ktoré zodpovedá predvídanému tempu rastu výrobného potenciálu ekonomiky. Takto by ekonomika dostávala práve toľko peňazí, aby to neblokovalo jej rozvoj a zároveň – nevyvolávalo infláciu. Prijatie tejto zásady by podľa monetaristov malo aj tú dobrú stránku, že by vylučovalo, alebo aspoň obmedzovalo štát v arbitrárnom utváraní množstva peňazí a zároveň by tento problém vylúčilo zo sféry politických hier a tlakov. Monetaristické zásada by teda v modernom menovom systéme plnila úlohu hrádze, ktorá by politickej moci bránila manipulovať s peniazmi. Ide o podobnú úlohu, akú v systémoch založených na zlate zohrávala fyzická ohraničenosť ťažby vzácnych kovov.

Nie je to však až také jednoduché. Predmetom diskusie je okrem iného to, do akej miery je množstvo peňazí faktorom, ktorý nezávisí od ekonomických procesov, a do akej miere sa toto množstvo pasívne prispôsobuje zmenám v ekonomike.5 Takáto silná závislosť by ponechávala málo priestoru pre menovú politiku. Stúpencov tézy o úplne pasívnej roli peňazí v kapitalistickej ekonomike je však málo. Takisto treba mať na pamäti, že v praxi nie je ľahké definovať a kontrolovať ponuku peňazí. Deregulácia finančného trhu a technický pokrok v platobnom styku menia totiž rozsah finančných zložiek, ktoré spadajú pod teoretickú definíciu peňazí ako najlikvidnejšieho aktíva. Tieto otázky majú však málo spoločného s poľskými diskusiami o „monetarizme“.

Ďalšie nedorozumenie súvisí s heslom „l a c n ý c h ú v e r o v“. Toto heslo sa dá vysvetľovať rôzne. Správna interpretácia znamená, že ide o zníženie úrokovej miery v spätosti so znížením inflácie. To je interpretácia, v rámci ktorej sa uznáva vzťah medzi úrokovou mierou a infláciou a uznáva sa nevyhnutnosť reálnej úrokovej miery. Preto tí, čo hlásajú potrebu lacných úverov, musia v rámci tejto interpretácie vyslovovať okrem iného za mzdovú a rozpočtovú disciplínu, aj za opatrnú politiku ústrednej banky. Väčšina tých, čo sa dožadujú „lacných“ úverov, má však zrejme na mysli niečo iné, a síce to, aby sa nezávisle od miery inflácie, to znamená aj vtedy, keď je vysoká, poskytovali úvery, ktoré by boli úročené na nižšej úrovni ako je miera inflácie. V najširšom zmysle slova to znamená dožadovanie sa cudzích peňazí, pretože za takýchto podmienok musia za „lacné“ úvery platiť tí, čo sporia. Aby bolo možné vyhnúť sa finančnému úpadku bánk, bolo by treba znížiť aj úrokovú mieru vkladov pod mieru inflácie. Ale to by samozrejme znamenalo stratu pre sporiteľov a v konečnom dôsledku – únik kapitálu do zahraničia alebo únik k iným aktívam, ako sú tie, ktoré sú vyjadrené v domácej mene. Ak odmietneme toto riešenie, potom požiadavka „lacných“ úverov znamená dožadovať sa toho, aby ich financovali daňoví poplatníci, čiže celý zvyšok spoločnosti. Samozrejme, dá sa pochopiť populárnosť tejto požiadavky – všetci radi dostávame peniaze. Nedá sa ale súhlasiť s tvrdením, že je možné v širokom meradle realizovať heslo „lacných“ úverov spôsobom neškodným pre celú ekonomiku a nezávisle od inflácie.

Napokon problém tzv. „zlých dlhov“. V každej banke isté percento aktív má podobu pochybných alebo priam nevymáhateľných úverov. Poskytovanie „zlých úverov“ zapríčiňujú politické faktory – keď sú úverové rozhodnutia spolitizované. Za takýchto podmienok existuje prirodzená tendencia obracať sa na vládu, čiže na daňových poplatníkov so žiadosťou o rekompenzáciu. Nebezpečenstvo „zlých úverov“ sa zjavuje aj vtedy, keď došlo k rýchlej deregulácii bankovej sústavy a reálna úverová ponuka sa prudko zvyšuje. Vtedy totiž obyčajne klesá priemerná kvalita akceptovaného úverového návrhu. Takýto jav sa vyskytol okrem iného v Škandinávii, kde ročné tempo rastu úverov bolo na úrovni 20-25 percent. Všeobecne môžeme konštatovať, že čím vyššie je tempo rastu objemu úverov, tým nižšia je priemerná kvalita akceptovaného úverového návrhu. A to je dodatočný dôvod, okrem vplyvu na infláciu, prečo by sa úverová ponuka nemala príliš prudko zvyšovať.

Spôsoby riešenia problému „zlých úverov“ sú rôzne. Ale liek nemôže byť horší ako choroba. Riešenie by teda nemalo znásobovať problém „zlých úverov“ v budúcnosti. Takýto jav sa v ekonómii nazýva „morálnym rizikom“ (moral hazard). Vzniká vtedy, keď sa istý problém rieši zvyšovaním pravdepodobnosti jeho opakovania v budúcnosti. Nekritické oddlžovanie bez akýchkoľvek podmienok je krikľavým príkladom lieku, ktorý je horší ako choroba, podnecuje totiž dlžníkov k neplateniu dlhov.

Otázka „zlých dlhov“ je spojená s rozlišovaním „insiderov“ a „outsiderov“ – tých, čo sú „vo vnútri“ a tých, čo sú mimo danej-oblasti reality. Často sa totiž stáva, že požiadavky presadzované „insiderami“, poškodzujú „outsiderov“, napríklad keď sa „insideri“ dožadujú oddĺženia bez akýchkoľvek podmienok, spôsobujú škodu tým, čo by sa chceli uchádzať o úver. Takéto oddĺženie totiž prirodzene vzbudí väčšiu ostražitosť a zdržanlivosť u tých, ktorí úvery poskytujú.

Druhý príklad, kde je toto rozlíšenie podstatné, sa týka trhu práce. Často sa stáva, že odbory konajú v záujme tých, čo už majú prácu (insideri), presadzujú rast miest a zabraňujú prepúšťaniu z práce. Obidva faktory poškodzujú tých, čo nemajú prácu (outsiderov).6

Keď analyzujeme rôzne požiadavky, ktoré sa presadzujú aj aké na našej politickej scéne, hodno si okrem iného všímať, do akej miery ich formulujú a presadzujú „insideri“, na škodu tých, čo stoja mimo daným spoločenským vzťahom.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

22. 1. 2021

USD 1,216 0,000
CZK 26,152 0,058
GBP 0,890 0,004
HUF 357,610 0,230
CAD 1,546 0,011

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS