ČLÁNOK


,

Legionár vzácnym druhom
12. apríla 2003

Túžba slovenských športovcov íst do zahranicia za lepšími podmienkami je pochopitelná. Tým, že ich z domácich sútaží uniká coraz viac, sa len potvrdzuje známa pravda, že v našom športe je z roka na rok menej penazí. Platí to aj v opacnom prípade. Kým po „nežnej“ revolúcii a najmä po osamostatnení Slovenska nastal rozmach v angažovaní cudzích hrácov a hrácok v slovenských ligách, postupne i na nich vysýchali zdroje. Pomaly miznú tiež športovci zo susedného Ceska a dnes by sme legionárov v jednotlivých slovenských sútažiach narátali na prstoch rúk. A krach takých klubov ako v basketbale Ružomberok ci Pezinok ich pocty ešte výraznejšie znížil.

Slovenský šport hviezdy nezaplatí. Na našich trávnikoch nikdy nebude behat futbalista Zidanovho formátu, na ladových plochách korculovat niekto ako Jágr a pod košmi skákat basketbalista kvalít Kobyho Bryanta. Ale nejde len o hviezdy. Prichádzajú k nám väcšinou športovci, ktorí sú za zenitom výkonnosti, v kvalitnej-ších sútažiach sa už neuplatnia, ale koncit kariéru sa im ešte nechce. Alebo takí, ktorí na vyššiu kvalitu jednoducho nemajú. Prípadne ide o hrácov bývalého socialistického bloku, ktorým doma nie sú schopní utvorit ani také podmienky ako u nás. A tí sú relatívne lacní. Samozrejme, aj menej kvalitní, menej zodpovední, a tak ani ich životnost v slovenských ligách zvycajne nie je dlhá.

V Lotyšsku nie

Lotyšského hokejistu Normundsa Sejejsa vlani pred sezónou angažovala trencianska Dukla. N. Sejejs, viac než stonásobný reprezentant Lotyšska, pôsobil štyri sezóny v ceskej extralige a Trencín prišiel posilnit z Karlových Varov.

Normunds sa po európskych klziskách potuluje už desat rokov. „Odišiel som z Lotyšska ako každý, kto mal ambíciu zarobit si hokejom nejaké peniaze,“ povedal a pridal, že „v Lotyšsku sa z hokeja žit nedá. Po rozpade Sovietskeho zväzu ostala kvalita a napokon aj peniaze v Rusku, v našej krajine pracujú kluby na poloamatérskej báze a kto nechce hrat hokej popri zamestnaní, musí odíst“.

Za sebou má sezóny v Nemecku, Fínsku, štyri v Cesku a naposledy na Slovensku. Porovnávat by vedel, ale tvrdí, že je to tažké. „Ani neviem povedat, kde bolo lepšie a kde horšie. Ba dokonca som o tom ani nerozmýšlal. Beriem život tak, ako ide, a nevnímam, že teraz som na tom horšie ci lepšie ako pred rokom. Každá krajina má svoje plusy a mínusy.“ Napokon predsa len dodal: „Najspokojnejší som bol vo Fínsku. Tam je hokej športom císlo jeden, má tradíciu, zázemie, je on velký záujem, ludia ním žijú. V takom prostredí je radost hrat.“

Pri odpovedi na otázku o plusoch Slovenska sa musel zamysliet. Co ho sem priviedlo? „Ponuka z Trencína. Zvážil som ju a vyhovovala mi. Hrá sa tu technický hokej, ktorý mi sedí. Nie je taký kvalitný ako vo Fínsku a Cesku, ale ani slovenská extraliga nie je najhoršia.“

Slovensko však vyšlo vítazne z iného porovnania. „Život u vás bol najlacnejší zo všetkých krajín, kde som kedy pôsobil. Aj to má svoje výhody – vo Švajciarsku vám ponúknu dobré podmienky vrátane platu, aj životná úroven je vyššia, ale nieco to stojí a miniete trojnásobok ako v iných krajinách. Hokej hráte nie preto, aby ste v danej chvíli žili komfortne, ale aby ste aj nejaké peniaze doviezli domov.“ Plat v Trencíne lotyšský obranca neprezradil. „Bol som spokojný,“ povedal. „Nieco som zarobil aj tu.“

Normunds má 35 rokov, hokej hrá odmalicka, a tak otázka, ci si zarobil v kariére vela penazí, je namieste. „Mat tolko, aby som mal celý život pokoj, sa dá získat iba v kanadsko-americkej NHL. V Európe sa viete dostat k slušným príjmom, môžete mat kvalitný a relatívne bezproblémový život, ale nezbohatnete tak, aby ste nemuseli po skoncení kariéry pracovat.“

Sejejsova kariéra sa chýli ku koncu, sám tvrdí, že ešte hrat chce, ale zatial myslí len na najbližšiu sezónu. V Trencíne skoncil. Na co sa bude pozerat pri podpise novej zmluvy? „Do tridsiatky mi záležalo viac na tom, aký hokej budem hrat, v akom klube a v akej sútaži. Teraz sa priznám, že nie je až také dôležité, kde som, ale kolko mi ponúknu. Hoci ani to sa nedá zovšeobecnit. Mal som pred rokom i pomerne lukratívnu ponuku z Ruska, ale manželka nesúhlasila so stahovaním do tej krajiny, a tak som dal prednost Slovensku. Dcéra už vedela po cesky, nemala problém so školou. Dôležité je, aby sa aj moja rodina cítila dobre.“

Kde teda N. Sejejsa uvidia hrat v budúcej sezóne, kedže v Trencíne to nebude? „Mám viaceré ponuky, ale hovorit o nich je ešte predcasné. Je celkom možné, že zostanem aj na Slovensku.“

Zo srdca Afriky

Alias Emery Lembakoali prišiel na Slovensko z exotickej Stredoafrickej republiky. Žije tu už sedem rokov. Z vyštudovaného biológa sa stal futbalový profesionál. „Stále som legionár, ale už sa nepovažujem za cudzinca,“ tvrdí sympatický 32-rocný chlapík, ktorý si oblieka dres Interu Bratislava.

Ako chlapec pobudol Alias desat rokov vo Francúzsku a dva roky v Belgicku. Otec bol diplomat a v Stredoafrickej republike pôsobil aj ako poradca premiéra a prezidenta.

„Na Slovensko som sa dostal náhodou vdaka ceskému podnikatelovi, ktorý pôsobil v Stredoafrickej republike a mal kontakty na predstavitelov žilinského futbalového klubu. Doma som práve skoncil školu a hrával som v amatérskej ligovej sútaži, kde som bol najlepším strelcom. O Slovensku som vedel akurát to, že bolo súcastou Cesko-Slovenska. Nemal som co stratit,“ vysvetlil Alias anabázu svojho príchodu.

Zaciatky si prežil v žilinskom bécku a v tretoligovom Novom Meste nad Váhom. Potom však prišla ponuka z Púchova, ktorý bojoval v druhej lige o postup medzi slovenskú elitu. Alias si polepšil. Ubytovnu vymenil za trojizbový byt a pricestovala za ním manželka. „V Púchove boli velmi solídne podmienky. Klub mi hradil byt a raz do roka letenku domov. Ak som si s niecím nevedel rady, o všetko sa postarali.“ Na Považí sa vypracoval A. E. Lembakoali medzi najlepších útocníkov prvej slovenskej ligy. Aj preto po nom v lete 2001 siahol majstrovský Inter Bratislava.

„Ponuka Interu bola, samozrejme, aj financne zaujímavá. Zo stahovania mala radost aj manželka. Bratislava ako velké mesto ponúka viac možností,“ povedal Alias. Na otázku, ci netúžil zarábat si futbalom aj niekde inde, sa African pousmeje: „Pochopitelne vo Francúzsku, kde žije cast mojej pocetnej rodiny.“

Otec i súrodenci už Aliho na Slovensku navštívili. „Brata i sestry Bratislava príjemne prekvapila. Strednú a východnú Európu si totiž spájali najmä s Ruskom a s televíznymi zábermi prázdnych obchodov.“ Alias tvrdil, že legionársky chlebík na Slovensku z neho nespravil najlepšie situovaného clena rodiny. „To by som musel hrat v kvalitnejšej sútaži. Ani na Slovensku sa však ako profesionálny futbalista hrajúci najvyššiu sútaž nemám zle. Viem, aká je životná úroven v krajine.“

Obcas sa však stane, že sa na Aliasa obráti nejaký známy z Afriky a požiada ho o pomoc. „Nebýva to casto, ale ak sa dá, rád pomôžem.“

Lembakoaliho výkony v slovenskej lige si všimli aj v Stredoafrickej republike. Nastúpil v jej drese v kvalifikácii MS 2002. „Teraz však reprezentacný tím nejestvuje. Krajina sa spamätáva z politického chaosu. Vela kedysi bežných vecí ešte nefunguje.“

Alias si však nenechá ujst vystúpenia reprezentácie Slovenska bojujúcej o úcast na finálovom turnaji ME 2004. „Držím Slovensku palce. Úspech vašej reprezentácie by zvýšil aj kredit ligovej sútaže, a v tom prípade aj legionárov, ktorí v nej pôsobia. Minule sme boli na návšteve vo Francúzsku a manželka sa chcela pochválit, že hrávam profesionálne futbal na Slovensku, no pracovník na letisku ju trochu schladil. „Na Slovensku? A hralo už Slovensko na majstrovstvách sveta?“ spýtal sa.“

O svojej budúcnosti ešte nemá jasné predstavy, no spája ju so Slovenskom. „Už tu mám viac kamarátov než u nás doma. Co budem robit, ked skoncím s futbalom? Ešte neviem, všetko je možné.“

Vie cakat

V slovenskej extralige volejbalistiek hrala túto sezónu jediná legionárka. Solange Paola Pereira Soaresová má 22 rokov, pochádza z brazílskeho mesta Belo Horizonte a výraznou mierou prispela k minulorocnému titulu bratislavskej Slávie UK, ako aj k jej tohtorocnému postupu do finále (sútaž sa ešte neskoncila).

Život športovca v Brazílii nie je jednoduchý. „Bohatí sú futbalisti. Tí si žijú dobre. Aj vo volejbale sa dajú zarobit peniaze, v ostatných športoch už je to bieda,“ opisuje Solange situáciu doma. „A zbohatne len ten, kto vie zarobit, ale s peniazmi aj múdro narába, aby sa namiesto mínania zhodnocovali.“

Podla Solange (v Brazílii športovcov volajú len krstnými menami) sa priemerná mesacná mzda v Brazílii pohybuje okolo 100 dolárov, ale niekolko najlepších volejbalistiek zarába až 30-tis. USD mesacne. „Aj priemerný plat volejbalistky je slušný – pät- až osemtisíc dolárov,“ vysloví až neuveritelné cifry. Preco teda Solange odišla z Brazílie na Slovensko? „U nás je vela volejbalistiek a silná konkurencia. Viaceré odchádzajú, lebo si chcú zahrat. Ja som prišla na Slovensko, aby som nabrala skúsenosti. Mám iba 22 rokov a priznám sa, nehrám pre peniaze. Zarábat budem na vrchole kariéry.“

Z coho pramení tak trochu nezvycajné myslenie? „Je to výchovou, aj tým, že som ambiciózna. Volejbal hrám iba osem rokov a stále sa mám co ucit. Šport je i o cakaní. Nebolo by správne, keby som už v druhom roku profesionálnej dráhy chcela zarábat vela penazí a mala vysoké nároky. Som trpezlivá, cakám. Ponuky už mám a cítim, že zacína prichádzat môj cas. Už teraz mám taký plat, že si z neho viem aj ušetrit. So spravovaním penazí mi pomáha sestra. Co mi zostane, uložím zväcša do banky. Dôležité je nemínat na hlúposti. Už som povedala, v prvom rade šport ma baví, a ked je z neho aj financný efekt, je to len plus. Necakám, že sa mi z volejbalu budú sypat milióny.“

Na otázku, kolko zarába, vytiahla Solange argument o mlcanlivosti, ktorá je zakotvená v zmluve so Sláviou UK. „Mám príjem, z ktorého sa dá slušne žit. Napokon, na Slovensku je o nieco lacnejší život ako v Brazílii. S mojím platom som teda spokojná a nestažujem si. Co mi slúbili, to mi aj dávajú. Ked sme pred touto sezónou obnovovali kontrakt, plat mi zvýšili, ale nebola to moja podmienka. Viac ako peniaze ma momentálne zaujíma, s kým budem pracovat, akú sútaž budem hrat a ako sa budem vediet prispôsobit prostrediu, v ktorom by som mala žit. Niekde vám môžu ponúknut aj velké peniaze, ale ak vám tam má byt zle a máte sa trápit herne ci štýlom života, tak sa to neoplatí.“

Brazílska volejbalistka o budúcnosti hovorit nechcela. Ani o tom, za akých podmienok by ostala na Slovensku. „Budem sa o tom rozprávat s prezidentom klubu Vladimírom Hancíkom, ale až ked dohráme posledný finálový zápas. Chcem sa sústredit na extraligu. Potom bude dostatok casu rozmýšlat, co budem robit dalej a ktorú z ponúk si vybrat.“


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

15. 1. 2021

USD 1,212 0,000
CZK 26,163 0,027
GBP 0,890 0,001
HUF 359,990 0,420
CAD 1,541 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS