ČLÁNOK




Kríza starnutia
20. februára 2001

Podľa najnovších údajov a prognóz amerického Úradu pre sčítanie obyvateľstva sa zvýši počet ľudí na našej planéte z terajších viac ako 6 miliárd na 9 miliárd do roku 2050.

V priemyselne najrozvinutejších krajinách je však tento ukazovateľ úplne iný. Populácia sa zvýši iba veľmi postupne –

z jednej miliardy 190 miliónov v roku 2001 na jednu miliardu 240 miliónov v roku 2030 a v roku 2050 opäť poklesne na jednu miliardu 220 miliónov. V pozadí tejto perspektívy poklesu populácie v krajinách s najvyšším pomerom HDP na jedného obyvateľa je nízka pôrodnosť. Druhým dôvodom starnutia populácie je narastajúca priemerná dĺžka života.

V krajinách OECD sa pomer medzi počtom obyvateľov vo veku nad 65 rokov k občanom vo vekovej relácii od 20 do 64 rokov v priebehu budúcich piatich dekád zdvojnásobí a dosiahne približne 50%. V Japonsku a Taliansku sa tento pomer odhaduje až na 65%.

Toto všetko sa prezentuje ako dramatický príbeh s nádychom hororu. Jeho pointou je obraz, v rámci ktorého „hordy zvráskavených starcov a stareniek budú už zakrátko vyciciavať krv a peniaze zo svojich potomkov…“

Tento scenár je však podľa niektorých exaktných údajov skutočne zdramatizovaný, pretože reálne dosiahnuté pozitívne zmeny sa úmyselne a vlastne aj paradoxne transformujú do zásadne negatívnych záverov.

Narastajúci priemerný vek, teda spomínané „starnutie“ populácie, vyplýva vo vyspelých krajinách z vyššej kvalitatívnej dimenzie lekárskej starostlivosti. Regulácia pôrodnosti dáva zasa väčšiu slobodu ženám, ktoré sú v čoraz menšej miere vystavené nechcenému počatiu a rodia deti v čase, kedy sú existenčne zabezpečené, čo je dobré /psychicky i materiálne/ pre ne a aj pre deti samotné.

Tieto zmeny prinášajú aj určité nevýhody, no výhod je podstatne viac. Na jednej strane sa síce zdá, že starnúca populácia spôsobuje pokles sociálnej a ekonomickej dynamiky, ktorá sa javí ako neodvratná. Ľudia totiž môžu poukazovať na finančnú záťaž, ktorá spočíva v perspektíve narastajúcich výdavkov na penzie, ako aj lekársku starostlivosť venovanú dôchodcom.

Hlavný ekonóm Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj Ignazio Visco v štúdii „Platby pre dôchodkový vek: akú dôležitosť zohráva hospodársky rast?“, v štúdii, ktorú možno označiť za skutočne fascinujúcu, poznamenáva, že výdavky na zdravotnú starostlivosť sa vo vyspelých krajinách koncentrujú v podstate do posledných mesiacov života konkrétneho jedinca.

Skrátka – starší ľudia sú v relatívne veľmi dobrej zdravotnej kondícii podstatne dlhšie ako v minulosti a poskytnutá zdravotná starostlivosť je na úrovni finančného ekvivalentu poskytovaného mladým ľuďom pred dvoma desaťročiami.

Iganzi Visco ďalej konštatuje, že náklady na zdravotnú starostlivosť v dlhodobejšej perspektíve sa zvýšia len o 0,5% v pomere k hrubému domácemu produktu. Podiel verejných výdavkov na penzijných platbách sa zvýši v krajinách Európskej únie z 10,2% v pomere k HDP /údaj k ultimu roka 2000/ iba na 13% z HDP v roku 2050.

Tento pomer bude najvyšší v Španielsku /17,7% v roku 2050/ v porovnaní s dnešnými 9,4%.

V Taliansku, kde je tento ukazovateľ momentálne najvyšší /14,2%/ dôjde k miernemu poklesu /13,9% v pomere k HDP v roku 2050/.

Mali by byť tieto číselné údaje dôvodom na znepokojenie?

Jedna časť odborníkov tvrdí, že dnes je mladšia časť populácie vo vyspelých krajinách daňovo viac zaťažená v porovnaní s generáciou ich rodičov, avšak hneď treba dodať, že mladší ľudia môžu oveľa viac profitovať z dosiahnutej vyššej životnej úrovne. Visco k tejto téme dodáva, že ak sa reálny príjem na jedného obyvateľa zvýši za rok iba o jedno percento, bude každá generácia o tretinu bohatšia v porovnaní s tou predchádzajúcou.

Inými slovami – ľudia v aktívnom veku budú schopní platiť vyššie dane a penzijné dávky na svojich rodičov, no ich životná úroveň bude v dlhodobejšom časovom rámci podstatne kvalitnejšia.

Avšak aj v prípade, že sa časť mladšej populácie obáva „strašiaka“ značných výdavkov v rámci verejných penzijných dávok, potom na vyriešenie tejto dilemy existuje viac východísk.

Úplne očividnou a v podstate najdostupnejšou možnosťou sa zdá byť zvýšenie pracovnej sily na tvorbe novovytvorených hodnôt.

Ak sa napríklad zvýši pomer tejto pracovnej sily populácie v aktívnom veku z terajšieho priemeru v krajinách EÚ, ktorý dosahuje 60%, na úroveň blízku k hodnotám dosahovaným v Spojených štátoch, kde je tento ukazovateľ zhruba na úrovni 75%, závislosť ľudí v dôchodkovom veku od ľudí v aktívnom veku sa zvýši z terajšieho ukazovateľa na úrovni 0,7% iba na 0,9% v roku 2030, konštatuje sa v analýze Credit Suisse First Boston.

Predpokladajme, že hranica dôchodkového veku sa v krajinách EÚ zvýši na 70 rokov /tento návrh už deklarovala, hoci nie v oficiálnej podobe, Európska komisia/.

V tomto prípade sa závislosť staršej časti populácie od jej mladšej časti zníži v eurozóne z terajších 0,7% iba na hranicu 0,4% v roku 2030.

Podľa hlavného ekonomického experta OECD Ignazia Visca bude vplyv zmien vyplývajúci zo zvýšeného pomeru pracovných síl v pracovnom procese jednoznačne pozitívny.

Ich efektívnosť sa zosilní, ak sa miera nezamestnanosti v EÚ zníži k hodnotám zo šesťdesiatych rokov, ak pomer zamestnaných žien dosiahne dnešné ukazovatele v škandinávskych krajinách a ak sa pomer zamestnaných vo veku 65+ priblíži k úrovni zamestnaných jedincov vo vekovom rozpätí 25-54 rokov.

Potom možno očakávať hospodársky rast vo viacerých krajinách EÚ na úrovni 1% v priebehu každého bežného roka.

Väčšia účasť pracovnej sily sa však nepremieta iba do hospodárskeho rastu, ale aj do produktivity práce.

Toto je pre Európu nemalá výzva, pretože osobitne v druhej polovici deväťdesiatych rokov sa zvyšovalo tempo rastu produktivity práce v Spojených štátoch každým rokom o polovicu percentného bodu rýchlejšie v porovnaní so „starým“ kontinentom, a to najmä vďaka novej ekonomike.

V tomto prípade ide aj o ďalšiu, nemenej dôležitú väzbu – ak európske ekonomiky zvýšia svoju výkonnosť pri narastajúcej produktivite práce, potom sa zníži aj celková nákladovosť penzijných odvodov.

Zvýšený podiel pracovných síl zapojených do tvorby nových hodnôt a vyššie tempo rastu produktivity práce však nevyčerpáva všetky možnosti eliminovania rizík vyplývajúcich z faktu objektívnej existencie starnúcej populácie.

Credit Suisse First Boston vo svojom Demografickom manifeste uvádza aj ďalšie eliminačné faktory.

K nim patrí napríklad zvýhodnenie rodín s väčším počtom detí, podpora imigračných vĺn, prípadne situovanie kapitálu a zameranie investičných aktivít do krajín s výhodnejšími demografickými podmienkami.

Východiská teda existujú, treba k nim však pristupovať s väčšou dávkou kreatívnosti a odvahy, a to nielen v ekonomicky vyspelých krajinách…


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

20. 10. 2021

USD 1,162 0,003
CZK 25,519 0,014
GBP 0,845 0,002
HUF 361,590 0,950
CAD 1,435 0,004

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS