ČLÁNOK


,

Keď vieme, čo nás čaká
31. októbra 2002

Podiel generácie tretieho veku sa v Európe zvyšuje asi na 20 percent. Spoločenské zmeny na Slovensku priniesli taký demografický vývoj aj u nás, stávame sa krajinou starších ľudí. Aj keď nepomer produktívnych a postproduktívnych ľudí nie je zatiaľ akútny a neovplyvňuje radikálne ekonomickú situáciu štátu tak ako v západných krajinách.

Na druhej strane, pribúdajú ľudia, ktorí sú nevyliečiteľne chorí v strednom, dokonca v mladom veku. Najčastejšími príčinami fatálneho stavu sú choroby obehovej sústavy, na druhom mieste nádorové ochorenia.

U dospelej populácie sa počet rakovinových ochorení za posledných 12 rokov zdvojnásobil. Postihuje ročne okolo 19-tisíc ľudí, umiera na ne až 12-tisíc chorých. Želanie vari každého človeka – odísť z tohto sveta prirodzenou smrťou v spánku, nazvanou suavis exitus – sa splní len jedinému zo stotisíc obyvateľov.

Predovšetkým onkologicky chorí pacienti trpia v poslednom štádiu svojej choroby neznesiteľnými bolesťami. Vo svete existuje systém, ako pomôcť chorým ľuďom odchádzajúcim z tohto sveta. Ide o zariadenie s názvom hospice, pričom časť medicínskej starostlivosti o nevyliečiteľne chorých sa nazýva paliatívna. (Prenesený význam latinského slova pálium, ktoré znamená prikrývku, plášť.) Nelieči príčiny ochorenia, len jeho symptómy a mala by priniesť chorému fyzickú a psychickú úľavu. Dôstojná smrť predstavuje „bio-psycho-sociálny komfort“, ktorý je garantovaný aj v medzinárodných dohovoroch.

V Európe sme poslední

Na Slovensku sa hospicová starostlivosť nevníma ako špeciálna starostlivosť pre chorých, ktorí sa „pripravujú“ na dôstojný odchod zo sveta. Zamieňa sa so starostlivosťou o dlhodobo chorých, s opaterou v domoch dôchodcov i ústavoch sociálnej starostlivosti. A opačne – hospicová i paliatívna starostlivosť sa vnímajú ako starostlivosť o každého pacienta pripútaného na lôžko či umierajúceho. Existujú však presné indikácie pre hospicovú liečbu: život ohrozujúca choroba, potreba intenzívnej liečby proti bolesti, neúčelnosť hospitalizácie v nemocnici, nedostatočnosť či nemožnosť domácej starostlivosti.

Slovenským špecifikom je, že práve takíto pacienti zostávajú v nemocniciach určených na liečbu akútnych stavov a väčšina zomiera v odosobnenom nemocničnom prostredí. Pritom hospicové lôžko je o polovicu lacnejšie ako nemocničná posteľ! A vo svete existuje overený model financovania takejto špeciálnej starostlivosti: polovicu, niekde dokonca 60 percent potrebných prostriedkov preplácajú zdravotné poisťovne, okolo 30 – 40 percent sociálny rezort a asi 10 percentami prispieva klient hospicového zariadenia. Ďalšími 10 percentami aj sponzori alebo charita.

Naozajstný hospic u nás neexistuje. Sme jedinou krajinou v strednej a západnej Európe, ktorá nemá takýto systém. Vo svete je asi dvetisíc hospicov. Tieto zariadenia majú aj v Rumunsku, Rusku, Litve, na Ukrajine. V susednom Česku dokonca štyri. Slovenské vákuum sa snaží suplovať vlastnými silami katolícka charita. Lôžkové zariadenie na pomedzí hospicovej starostlivosti funguje v Bardejove, terénne služby poskytuje banskobystrická diecézna charita.

Asociácia hospicovej starostlivosti ako občianske združenie vznikla v novembri 2000 a jej úlohou je pomôcť pri vypracovaní koncepcie hospicovej starostlivosti, sformulovať jej etický kódex a hľadať možnosti i spôsoby financovania zariadení. Aká je momentálna situácia s prípravou hospicov na Slovensku?

O odpoveď sme požiadali predsedu asociácie Michala Mikulu.

Pozitívnou informáciou je, že konečne existuje koncepcia odboru paliatívnej starostlivosti na ministerstve zdravotníctva. Mala by byť navrhnutá sieť hospicov na Slovensku. Postupovať sa bude pravdepodobne podľa počtu obyvateľov, keďže na stotisíc obyvateľov by malo pripadať asi 20 hospicových lôžok. Problémom je, že stále pretrváva napätie medzi zástancami paliatívnej medicíny, ktorí hospic chápu len ako formu zdravotníckej starostlivosti. To znamená, že hospice by podľa nich mali vznikať priamo v nemocniciach.

Nebola by to najschodnejšia cesta na ich rýchle zriadenie?

Možno, ale potom to nie je jednoznačne hospicová starostlivosť. Tá by sa mala opierať o širšie zázemie, určite by jej model mal byť spoločný aj pre sociálny rezort. Rovnako ako konkrétna hospicová starostlivosť nie je iba zdravotnou opaterou. V tíme je aj sociálny pracovník, psychológ , spirituálny pracovník, možno fyzioterapeut. Podobne by sa malo spolupracovať pri organizácii hospicov, ale aj pri ich financovaní.

Ako to vyzerá s prípravou, kedy by mohli byť podľa koncepcie k dispozícii prvé hospicové lôžka?

Pracovná skupina sa stretne na budúci mesiac. Asociácia by chcela spolupracovať pri navrhovaní siete týchto zariadení, rovnako aj pri udeľovaní licencií pre ich prevádzkovateľov, ktorými môžu byť štátne i neštátne subjekty. Predovšetkým by sme chceli posudzovať odbornú spôsobilosť uchádzačov. Aj v odbornej verejnosti panuje zmätok v pojmoch, a niekedy sa vníma hospic ako zariadenie sociálnej starostlivosti alebo liečebňa pre dlhodobo chorých. To, kedy zariadenia reálne vzniknú, závisí predovšetkým od peňazí.

V iných krajinách sa v tejto oblasti aj podniká, ale u nás je to skôr výnimka. Sociálne zariadenia patria samospráve alebo štátu, niektoré charite…

Problém je opäť vo financovaní. Sociálna sieť často supluje zdravotnícku starostlivosť, a platí to aj opačne. Ak by teraz nejaký hospic vznikol, bola by už prijatá legislatíva, jeho kapacita by sa nenaplnila. A tým vzniká pre prevádzkovateľa problém – buď bude mať polovicu lôžok prázdnych, alebo ich zaplní inými než hospicovými klientmi. V tom prípade má aspoň čiastočne a veľmi poddimezovane zabezpečené prefinancovanie nákladov. Reálne si žiaden prevádzkovateľ nemôže dovoliť čakať len na hospicových pacientov. Práve to by mala zmeniť prijatá koncepcia, následne sieť hospicových zariadení a predovšetkým model financovania tejto paliatívnej starostlivosti, ktorá by sa mala hradiť prostredníctvom zdravotných poisťovní.

Myslíte si, že keby u nás už hospicové zariadenia existovali, mali by pacienti, ktorí spĺňajú kritériá na takúto starostlivosť, záujem o pobyt v takom zariadení?

Hospicové zariadenia môžu byť lôžkové, denné alebo terénne. Je isté, že zatiaľ máme ďaleko k hospicom hotelového typu, aké sú v USA. Nie je to však iba v tom, že chýba legislatíva, sieť i peniaze. Predovšetkým nám chýba odvaha prijať stanovisko lekára, ktorý vysloví verdikt, že ide o posledné, terminálne štádium choroby. A chýba pacient, ktorý sa s týmto záverom chce vyrovnať, chce si usporiadať rodinné, finančné záležitosti a mať takú zdravotnú starostlivosť, aby mu to umožnila urobiť. Ide o symptomatickú liečbu. Takto u nás k chorobe nepristupujú lekári, a pripravení nie sú zväčša ani pacienti či ich príbuzní.

Hospicový pacient alebo klient by mal byť na túto starostlivosť pripravený?

Základom hospicovej starostlivosti je pacient, ktorý spolupracuje, vie, čo ho čaká a ako by chcel prežiť posledné mesiace svojho života. To však neznamená, že v hospici bude niekoľko mesiacov. V západných krajinách je bežné, že v takomto zariadení pobudne niekoľko týždňov, a ak sa jeho stav upraví, môže ísť na istý čas domov. Rovnako je bežné, že v takom zariadení môže bývať s partnerom, má tu svoj nábytok, dokonca psa.

Už niekoľko rokov sa v Banskej Bystrici venujete aj hospicovej starostlivosti. Budete sa uchádzať aj o zriadenie hospicu?

Skôr suplujeme vďaka sociálnym aktivitám diecéznej charity aj hospicovú starostlivosť. Momentálne je problémom personálne zabezpečenie hospicového tímu. A tiež pacient alebo klient, s ktorým by sme pracovali niekoľko mesiacov. Zatiaľ je to skôr v posledných chvíľach jeho života, kde je problémom sústavná opatera a liečba bolesti. Určite chceme mať takéto zariadenie, existujú už celkom konkrétne plány na jeho vznik. Aj verejnosť začína rozlišovať hospicovú starostlivosť a má o ňu záujem.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

14. 6. 2024

USD 1,069 0,010
CZK 24,736 0,037
GBP 0,842 0,003
HUF 398,000 1,520
CAD 1,470 0,012

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS