ČLÁNOK


,

Karol Marx a jeho revolučný Kapitál
24. februára 2005

Určite o žiadnom socialistovi nevznikla taká rozsiahla literatúra, ako o Karolovi Marxovi. Nezaložil len „školu“, teda skupinu filozofov rovnakého myšlienkového smeru, ale uviedol do pohybu miliónové masy námezdných robotníkov, ktorým vytyčoval heslá pre politický boj vzbudzujúce nepokoj a starosť u zamestnávateľov a držiteľov politickej moci. V čom spočíva tajomstvo Marxovho úspechu? Ako to, že vplyv jeho myšlienok zatlačil na viac než pol storočia do pozadia ostatných socialistických filozofov? Dnes, keď vlna marxizmu už opadla, začíname rozumieť podmienkam tohto úspechu.

Osud: Hegel a Feuerbach

Karol Marx sa narodil 5.5.1818 v Trevíri v Porýní. Jeho otec Heinrich bol advokát, zámožný žid s pôvodným menom Mordechaj, ktorý v roku 1824 prestúpil na protestantizmus. Celý rad jeho predkov boli vynikajúci rabíni a Marx po nich zdedil skvelý logický talent. Karol mal osem súrodencov, ale otec vkladal svoje nádeje práve do neho. Marx dokončil v Trevíri gymnázium a hneď nato odišiel do Bonnu študovať podľa otcovho želania právo. Postupne sa však začal orientovať na históriu a filozofiu. Od roku 1836 študoval na Berlínskej univerzite a štúdiá dokončil v Jene obhajobou doktorskej dizertácie o Epikurovej filozofii.

Mladý Marx bol spočiatku pod silným vplyvom Hegelovho učenia. Nie div – Hegelovská ľavica viedla v tej dobe filozofickú a politickú opozíciu proti pruskému a rakúskemu absolutizmu – teda proti systému. Hegelova dialektika poznamenala mladého Marxa na celý život. Prichádza však konkurencia – Ludwig Feuerbach začína od roku 1836 s kritikou teológie, postupne sa prikláňa k materializmu, a potom v roku 1842 oficiálne hlása: „Teológia je viera v strašidlá.“ Z ľavých hegelovcov sa zo dňa na deň stávajú feuerbachovci. Feuerbachov vplyv zrejme privádza Marxa k chápaniu človeka ako spoločenskej bytosti a teoreticky aj ku komunizmu. „Čo je mojim princípom?“ pýta sa Feuerbacha a sám si odpovedá: „Ego a alter ego, egoizmus a komunizmus, lebo oba sú tak nerozlučné, ako hlava a srdce. Bez egoizmu nemáš hlavu, bez komunizmu nemáš srdce.“

Po ukončení univerzity sa Marx presťahoval do Bonnu, kde sa chcel stať profesorom. Vláda však v roku 1841 zakázala prednášať v Bonne mladému profesorovi Brunovi Bauerovi (po tom, čo pred piatimi rokmi urobila to isté v prípade Feuerbacha) a to asi prinútilo Marxa, aby sa vzdal vedeckej dráhy. V tom čase práve založili v Kolíne nad Rýnom opozičný denník Rheinische Zeitung a Marx a Bruno Bauer dostali ponuku, aby sa stali hlavnými spolupracovníkmi novín. V októbri 1842 sa Marx stal ich šéfredaktorom a presťahoval sa z Bonnu do Kolína. Za jeho vedenia sa stále viac a jasnejšie vyhraňovalo revolučno demokratické zameranie novín, takže vláda ich najskôr podrobila dvojitej až trojitej cenzúre a neskôr sa rozhodla noviny úplne zrušiť. Marx sa vzdal funkcie šéfredaktora, ale ani svojim odchodom z redakcie už noviny nezachránil. V marci 1843 boli zrušené. Novinárska prax Marxovi ukázala, že dostatočne nepozná politickú ekonómiu, a preto sa jej začal naplno venovať.

V roku 1843 sa Marx oženil s Jenny von Vestphalen, svojou priateľkou z mladosti, s ktorou sa zasnúbil už ako študent. Jenny pochádzala z vplyvnej šľachtickej rodiny a celý život bola svojmu mužovi veľmi oddaná. Na jeseň 1843 odchádza Marx do Paríža. Tam v politicky odlišnom prostredí sa prvýkrát stretáva s praktickým socializmom. Marxov vývoj sa asi definitívne ustaľuje. S ľavým hegelovcom Arnoldom Rugem chce vydávať radikálny časopis Deutsch-Französische Jahrbücher. V článkoch, ktoré uverejnil v jedinom vyšlom čísle, vystupuje Marx už ako rvolucionár, ktorý hlása „bezohľadnú kritiku všetkého existujúceho,“ obracia sa k masám a proletariátu. Časopis bol však hneď na začiatku pre Marxove nezhody s Rugem a pre problémy pri tajnom rozširovaní v Nemecku zastavený.

V októbri 1844 prišiel do Paríža na niekoľko dní Friedrich Engels a od tej doby sa stal najbližším Marxovým priateľom. Obaja boli veľmi aktívni v živote parížskych revolučných skupín. Popri tom Marx veľmi usilovne študuje ekonómiu a filozofiu, vzniká jeho bohatý poznámkový aparát (ekonomicko-filozofické rukopisy, základy kritiky politickej ekonómie) a spoločne s Engelsom píše dielo „Svätá rodina“ a vznikajú „Tézy o Feuerbachovi.“ V roku 1845 na nátlak vlády Marxa z Paríža vypovedali a ten sa presťahoval do Bruselu. Na jar 1847 vstúpili Marx a Engels do tajného propagandistického spolku Zväz komunistov a zúčastnili sa jeho II. kongresu v Londýne. Z poverenia kongresu vypracovali Manifest komunistickej strany, ktorý vyšiel v marci 1848. Hlavným, heslom Manifestu je už známe „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Po februárovej revolúcii 1848 Marxa vypovedali z Belgicka, vrátil sa do Paríža a odtiaľ po marcovej revolúcii do Kolína nad Rýnom. Od 1. júna 1848 do 19. mája 1849 tam pracoval ako šéfredaktor novín Neue Rheinische Zeitung. Po potlačení revolúcie sa dostal pred súd a bol vypovedaný z Nemecka. Vrátil sa späť do Paríža, ale aj odtiaľ ho po demonštrácii z 13. júla 1849 vypovedali, a preto odchádza do Londýna, kde následne žije až do svojej smrti. Tu v Anglicku, v krajine prvého klasika Adama Smitha, sa Marx plne venuje, finančne podporovaný Engelsom, svojej vedeckej práci a písaniu. V roku 1867 vydáva 1. diel svojej životnej práce – Kapitál. Londýnu Marx privykol do tej miery, že odmietol vrátiť sa späť do Nemecka aj napriek Bismarckovej ponuke. Bol však natoľko vlastencom a nemeckým patriotom, že ho dlhé roky podozrievali z tajných stykov s nemeckou vládou a z jej finančnej podpory, čo však nebola pravda. Pravdou naopak bolo, že nebyť neustálych finančných injekcií zo strany Engelsa, bol by aj s rodinou skončil niekde v chudobinci alebo vo väzení kvôli neustálym dlžobám. Prispieval k tomu aj vzťah Marxa a jeho ženy k peniazom. Obaja boli povahou bohémami a nedokázali hospodárne narábať s prostriedkami, ktoré mali k dispozícii. Sombart, hovoriac o Marxovej povahe, uvádza slová Pierre Lerouxa, že „výborne rozumel zlým stránkam ľudskej povahy.“ Ako ukazujú jeho polemické spisy, bol kúsavý až jedovatý, podľa správ jeho životopiscov bol nedôverčivý a podozrievavý. Marx bol pesimista, možno aj pod vplyvom aj vlastného ťažkého osudu veril, že na svete vládne princíp zla.

Koncom päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch sa Marx ešte vrátil k praktickej revolučnej činnosti. V roku 1864 založili v Londýne I. internacionálu (medzinárodné robotnícke združenie). Marx bol autorom jeho prvej Adresy a mnohých rezolúcií, prehlásení a manifestov. Usiloval sa zjednocovať robotnícke hnutia rôznych krajín, aby svoju činnosť koordinovali. Priebežne prepracovával svoju politickú ekonómiu a dokončoval Kapitál, pre ktorý zhromažďoval nový materiál. V roku 1881 zomrela Marxova žena a 14. marca 1883 náhle zomrel vo svojej pracovni aj vyčerpaný Marx. Pochovaný je spoločne so svojou ženou na londýnskom cintoríne Highgate. Krátko po jeho smrti vydáva Engels druhý diel Kapitálu (1885), ktorý bol Marxom prakticky dopísaný a v roku 1894 na základe bohatých poznámok, ktoré mŕtvy zanechal, tretí diel tejto najznámejšej Marxovej knihy. Knihy, ktorá sa onedlho stáva bibliou všetkých budúcich marxistov a podobných nasledovníkov.

Proti kapitalizmu

Pre pochopenie Marxovho vývoja a jeho učenia a pôsobenia v politicko-filozoficko-ekonomickej oblasti treba sa vrátiť o niekoľko desiatok rokov späť. Ako už bolo uvedené, veľkou inšpiráciou Karola Marxa bola filozofia Georga Hegela. Presnejšie povedané filozofia dialektiky, ktorú Hegel rozvíjal. Hlavnou myšlienkou tejto filozofie bolo, že svet sa neustále mení a vyvíja. Nie je teda na svete nič, čo by bolo večné. To platí aj pre spoločenské poriadky, v ktorých ľudstvo od svojho počiatku žilo a vyvíjalo sa. Marx prevzal časť tejto filozofie a začal ju ďalej úspešne rozvíjať. Prišiel s myšlienkou, že pre každú historickú etapu spoločenského vývoja platia iné pravidlá. Niečo iné platí v otrokárskej spoločnosti, niečím iným sa riadi feudalizmus a zákony (ekonomické), ktoré platia v kapitalizme, tiež nie sú večné. Tým mal Marx na mysli politickú ekonómiu vtedajších klasikov, ktorá bola v jeho dobe veľmi uznávaná. Marx sa ani tak nesnažil popierať poznatky, s ktorými prišli Smith, Malthus, Say, Senior alebo Mill. Na niektorých základoch, ktoré títo klasici postavili, Marx dokonca úspešne staval. Do svojej teórie zakomponoval napríklad niečo z Malthusovej populačnej teórie a na Ricardovej teórii hodnoty dokonca stála takmer celá Marxova práca. Marx „iba“ namietal, že dovtedajšie klasické teórie platia len pre kapitalizmus. Dokonca sa vysmieval tomu, že si niektorí klasici myslia, že ich teórie sú univerzálne a nezávislé na dobe a historickom vývoji spoločnosti. Kapitalizmus bol podľa Marxa už prežitkom, a mal ho preto nahradiť iný „spravodlivejší“ systém, ktorý by viac zodpovedal dosiahnutej úrovni výrobných metód spoločnosti. Vtedajšia spoločnosť a najmä jej inštitúcie však nie sú podľa neho dosť pružné na to, aby zmenu systému v „záujme“ celej spoločnosti vykonali. Marx bol preto za radikálnejšie riešenie. Jeho snom a životným cieľom bola revolúcia vedená robotníckou triedou, ktorá by zvrhla kapitalizmus a nastolila nový systém – komunizmus.

Koniec kapitalizmu

Podľa Marxa kapitalizmus ako ekonomický systém núti človeka usilovať o čo najväčší zisk z investícií. Pre kapitalistu to znamená neustálu súťaž s ostatnými podnikateľmi, lebo zisk závisí od množstva tovaru, ktorý možno predať. Aby ho bolo možno predať čo najviac, musí byť čo najlacnejší. To znamená, že kapitalista sa musí neustále usilovať, aby jeho tovar bol lacnejší než tovar konkurentov. Avšak vzhľadom na to, že výrobné náklady tovaru porovnateľnej kvality sú relatívne podobné, jedinou cestou, ako môže zamestnávateľ výrazne znižovať dlhodobé náklady, je používanie čo najlacnejšej pracovnej sily. Po tom, čo zo svojho odvetvia vytlačí nízkymi cenami drobných podnikateľov, zostane napokon v súťaži s niekoľkými veľkými výrobcami, ako je sám. Aby odolal svojim konkurentom a dosahoval stále väčší zisk, bude v tomto štádiu platiť svojim pracovníkom stále menej. Od pracovníkov bude požadovať čoraz väčšiu produktivitu kvôli svojmu zisku. Výsledkom tejto tendencie je podľa Marxa skutočnosť, že v neskorších štádiách kapitalizmu budú pracujúci čoraz chudobnejší a kapitalisti stále bohatší. Napätie medzi nimi sa bude stále zvyšovať, až kým pracujúci nepochopia, že sú vykorisťovaní (Marx to nazýva „triedne vedomie“) a napokon prepukne konflikt, v ktorom vykorisťovaní zvíťazia a spolu so zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov nastolia beztriednu spoločnosť, v ktorej už nebude existovať vykorisťovanie.

Marx uznával, že kapitalizmus bol vo svojej dobe veľmi dynamickým systémom, ktorý zvyšoval produktivitu práce a lámal staré a iracionálne zvyky. Avšak zo skúsenosti vlastnej doby Marx videl, že sa tento systém stáva nestabilnejším. Klasickí politickí ekonómovia vtedy verili, že miera zisku bude mať tendenciu časom klesnúť na nulu. Marx toto očakávanie prevzal. V tej dobe sa Marxovi a ďalším zdalo, že robotníckej triede sa darí stále horšie. Tieto tri tendencie – narastajúca nestabilita, klesajúce rozpätie zisku a „zbedačovanie“ robotníckej triedy – nemôžu pokračovať trvalo. Príležitostne povedú ku kríze, ku kolapsu kapitalistického systému. Prejavia sa poruchy nadvýroby, pre ktorú nebude odbyt. Robotnícka trieda, už vysoko organizovaná samotnými zamestnávateľmi, bude pripravená prevziať všetko.

Je ťažké porozumieť tvrdeniu, že miera zisku bude klesať a napriek tomu má byť robotnícka trieda „zbedačovaná.“ Marx sa to pokúsil vysvetliť analýzou toho, čo nazval „organickou skladbou kapitálu“ – pomerom mzdových nákladov k celkovým nákladom.

Rozpory a omyly

Marx prevzal myšlienku, že práca je jediným zdrojom hodnoty a založil na nej svoju teóriu pracovnej hodnoty. Pre každý tovar zaviedol jeho hodnotu a výmennú hodnotu, zaviedol pojem nadhodnoty pre tú časť ľudskej práce, ktorá nie je zaplatená a ktorá sa vzápätí stáva kapitálom. Kapitál pre Marxa znamenal nezaplatenú prácu robotníkov z predchádzajúcich výrobných cyklov – fakticky naň pozeral ako na spoločenský vzťah. Odlíšil od seba prácu, ktorú robotník vykonáva a hodnotu jeho pracovnej sily, ktorú robotník predáva a za získané prostriedky uskutočňuje vlastnú reprodukciu. Marxovi sa podarilo ukázať, že existuje možnosť súčasného poklesu miery zisku a rastu relatívneho zbedačovania robotníkov – relatívne voči hodnote, ktorú vyprodukujú. Narazil však na problém zákona rovnej miery zisku, ktorý sa zdal byť v rozpore s teóriou pracovnej hodnoty, na ktorej je postavený I. diel Kapitálu. To bol samozrejme dôvod, prečo moderná ekonómia teóriu pracovnej hodnoty opustila. Nie však Marx. Preňho to bol problém, ktorý musel odstrániť, pretože on považoval mieru vykorisťovania za primárny faktor. Do konca života sa mu to však nepodarilo. Tretia časť Kapitálu podáva obvyklú teóriu výrobných nákladov a hlavnú rolu v ňom zohráva zákon ponuky a dopytu. Formálne však Marx svoju hodnotovú teóriu neopustil a prenechal riešenie problému budúcim generáciám. Tzv. transformačný problém, t.j. súčasný výpočet miery vykorisťovania, miery zisku a relatívnych cien nebol dodnes vyriešený a nebolo ani dokázané, že riešenie existuje.

Na čo chcel Marx svojou teóriou nadhodnoty, ako ju prezentoval v prvom dieli Kapitálu, upozorniť? Marx v nej chcel ukázať, ako kapitál vykorisťuje robotníkov. Robotníci podľa neho svojou prácou vytvárajú určitú pracovnú hodnotu. Od kapitalistu však dostávajú za svoju prácu iba akúsi minimálnu mzdu, ktorá je vymedzená tzv. existenčným minimom robotníka, určitým dosiahnutým stupňom historického vývoja (s existenčným minimom prišiel už Riacardo). Rozdiel medzi hodnotou ich práce si ponecháva kapitalista a tým ich vykorisťuje.

Ďalší Marxov verdikt bol, že kapitál je neproduktívny a novú hodnotu vytvára iba nová práca. Stará práca, ktorá je uchovaná v strojoch, sa podľa neho na nový tovar iba prenáša a nevytvára novú hodnotu. Na tvárach dnešných ekonómov by týmto tvrdením Marx vyvolal pobavený úsmev. Stroje totiž na nový tovar neprenášajú len starú akumulovanú prácu. Pomocou starej práce totiž zvyšujú (násobia) produkčné schopnosti novej práce.

Marxov význam pre dnešok

Na záver je dobre si zhrnúť, akú hodnotu pre dnešok predstavuje Marxov Kapitál. Dalo by sa povedať, že v súčasnosti nie je nič, čo by sa dalo z Marxovej teórie v ekonómii použiť. Vari len spôsob analýzy rôznych ekonomických dejov, ktorú Marx začal používať. Nie však už obsah tejto analýzy. S plynutím času a tým, ako ku kormidlu nastúpili marginalisti, bola popretá väčšina Marxových téz a predstáv. V rozvinutých kapitalistických krajinách, ako bolo Anglicko, nedošlo k spontánnemu povstaniu robotníckej triedy. Došlo k nemu naopak v menej rozvinutom cárskom Rusku, a to za násilnej pomoci boľševikov. V rozpore s Marxovým tvrdením sa rozdiely medzi spoločenskými vrstvami začali stierať. Marginalisti preniesli ekonomické ťažisko z kapitalistu na spotrebiteľa, a tým zároveň zbúrali posledné Marxovo tvrdenie o tom, že kapitalisti platia robotníkom iba akési životné minimum. Marginalisti naopak dokázali vysvetliť a najmä zrátať, že práve väčší dopyt podnikov po zamestnancoch mzdy robotníkov maximálne zvyšuje. Stagnácia kapitálu preto nenastala a mzdy „nekapitalistov“ sa naďalej reálne zvyšovali a s nimi ich životná úroveň.

Marxov Kapitál teda bol a ešte dnes je niektorými ospevovaný skôr pre svoju revolučnosť. Jeho ekonomický prínos pre dnešnú ekonómiu je minimálny a teória v ňom obsiahnutá postupovala smerom do slepej uličky. Cestu, ktorú naštartoval svojou chybnou teóriou hodnoty už liberálny klasik David Ricardo i Adam Smith (paradox vody a diamantu). Pokiaľ dnes majú marxistickí stúpenci ekonomicky vysvetliť niektoré ekonomické myšlienky obsiahnuté v Kapitáli, nie sú schopní ani jednu z nich nielen obhájiť, ale ani aplikovať v reálnej skutočnosti.

Aj keď je dnešná hodnota Kapitálu viac menej už len politická, napriek tomu, alebo práve preto si Marx ako filozof vypestoval, na rozdiel od iných, neskutočné množstvo svojich prívržencov i odporcov!


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

23. 2. 2024

USD 1,083 0,001
CZK 25,354 0,045
GBP 0,853 0,003
HUF 388,470 1,590
CAD 1,459 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS