ČLÁNOK


,

Jasná ekonomická diagnóza
8. mája 2003

Nemecko je už dávnejšie oznacované za „európsky ekonomický problém“. Britský týždenník The Economist dal nedávno krajine medzi Rostockom a Mníchovom výstižné pomenovanie „chorý muž Európy“. Takmer všetky dôležité ekonomické ukazovatele sú totiž obrátené naruby. HDP nerastie, pricom sa nedá vylúcit, že zacne klesat, cím by sa z hospodárskej stagnácie stala ekonomická recesia.

Pocet ludí bez práce sa neznižuje, skôr naopak, zvyšuje sa takým neúprosným tempom, že ekonomickí odborníci nevylucujú nárast nad magickú hranicu pät miliónov nezamestnaných, co by bol smutný nemecký povojnový rekord. Deficit štátneho rozpoctu sa neznižuje, a tak Nemecku hrozí, že aj tento rok bude diera v erárnej pokladnici vyššia ako povoluje Maastrichtská dohoda.

Zamestnat viac ludí

Hospodársko-politické opatrenia v Nemecku však nie sú hrou o fazulky. Majú výrazný dosah na celý starý kontinent. Ved nemecká ekonomika je jednoznacne najväcšia v Európe. Od jej dýchavicnosti ci dynamiky, od schopnosti nemeckých firiem dovážat a vyvážat výrobky i polotovary závisí stav konjunktúry doslova a do písmena všetkých európskych hospodárstiev. Toto všetko si uvedomuje vela nemeckých politikov.

Mnohí koalicní sociálno-demokratickí predstavitelia, ako aj zelení zatial ocividne nemajú odvahu pozriet sa ekonomickej pravde do ocí, vyvodit z povážlivej ekonomickej situácie hospodársky správne závery a dôsledne realizovat trhovo orientované reformy. Politici sa pritom môžu opierat o nepreberné množstvo ekonomických štúdií najrozlicnejších expertov. Takmer všetky mieria jedným smerom: na programe dna musí stát viac-menej razantná zmena kurzu celej hospodárskej politiky.

V oblasti pracovného trhu, ktorý patrí medzi najdôležitejšie reformné oblasti, ide predovšetkým o zvýšenie dopytu po pracovných silách, predovšetkým v sektore menej kvalifikovaných zamestnancov.

Nezabudnút na reformu

V tomto kontexte sú najcastejšie opakovanými heslami: pokles celkového odvodového zataženia na príjmy, teda vedlajších pracovných nákladov, dalej zníženie minimálnej mzdy, aby sa do pracovného procesu mohli zapojit aj tí obcania, ktorí dnes využívajú sociálnu pomoc, odbúranie celonemeckých plošných tarifných rokovaní a umožnenie tarifných zmlúv na podnikovej úrovni s cielom prispôsobit výšku miezd reálnej situácii v príslušnej firme. A v neposlednom rade popustenie striktných štátnych obrucí pri prijímaní a prepúštaní zamestnancov, aby podniky nemali strach prijímat nových pracovníkov v dôsledku privelmi prísnych výpovedných podmienok. Samozrejme, že nemožno zabúdat na reformu systému sociálnych financných transferov a v tejto súvislosti na uvážlivé krátenie obrovského poctu ekonomicky nepodložených subvencií a danových zvýhodnení.

Druhým najzavážnejším hospodársko-politickým problémovým okruhom je financná politika. Tu je bezpodmienecne nutné znížit štátne výdavky. Mottom je – popri spomínaných sociálnych transferoch, povedzme, casového obmedzenia poberania podpory v nezamestnanosti – okresanie subvencií podnikom a danových úlav súkromným osobám na akú-takú únosnú mieru.

Okrem toho by nemeckí politici nemali zabúdat na neodškriepitelný fakt, že v štátnych rukách je nadalej privela rôznych firiem, ktoré sa bez akýchkolvek pochybností musia sprivatizovat a ktoré jednoducho patria do súkromného sektora. Výrecným príkladom môže byt pivovar Hofbräuhaus vo vlastníctve bavorskej spolkovej krajiny. Z ich zorného uhla by sa tiež nemala stratit potreba zjednodušit byrokratický chod nemeckého štátu, ktorý je velkou prekážkou pri úsilí spružnit ekonomický mechanizmus a poskytnút viac priestoru trhovým silám.

Dalšie opatrenia

Toto všetko by sa malo realizovat so zámerom odbúrat deficit štátneho rozpoctu a súcasne znížit danové zataženie podnikov a obcanov, cím by sa konecne zväcšil manévrovací priestor firiem pre investície na modernizáciu jestvujúcich a výstavbu nových výrobných prevádzok. Samozrejme, obcanom by zostalo viac penazí na spotrebné úcely. Celkove by sa zvýšil celonemecký dopyt a následne produkcia.

Do tretice treba bezodkladne zreformovat systém sociálneho zabezpecenia. V prvom rade majú ekonomickí odborníci pred ocami všeobecné zdravotné poistenie. Generuje gigantické miliardové straty, ktorým sa musí celit znížením výdavkov a zefektívnením chodu byrokratickej mašinérie. Medzi navrhované opatrenia patrí napríklad zavedenie povinného platenia za návštevu lekára, odstránenie ci zníženie niektorých poskytovaných výkonov, umožnenie pacientom nahliadnut poistovniam do lekárskych úctov, racionalizácia nákladovej štruktúry v nemocniciach a zníženie ceny liekov prostredníctvom väcšieho konkurencného boja na tomto dôležitom trhu.

Nemenej závažným je systém dôchodkového zabezpecenia. Súcasná vláda vykrocila správnym smerom: zaviedla dobrovolné súkromné pripoistenie. Musí však nabrat ešte viac odvahy a systematicky dlhodobo obmedzit rast dôchodkov, pretože coraz menej práceschopného obyvatelstva nemôže donekonecna prispievat na štátne penzie coraz väcšieho poctu dôchodcov.

Zápas o ozdravenie

Ekonomickí experti nenavrhujú v nijakom prípade zrušenie celého sociálneho trhového hospodárstva. Nie sú za divoké „americké pomery“, ako z casu na cas argumentujú niektorí lavicoví politici (na predvolebných zhromaždeniach, nevynímajúc sociálno-demokratického kancelára Gerharda Schrödera). Chcú „iba“ dôsledné presadzovat staré známe pravidlo každého normálneho hospodára – vydat sa môže iba tolko, kolko sa zarobí, zvyšok je na dlh – a ten nemôže byt nekonecne dlhý, inak sa na obzore vynára velká zadlženost a následne financný kolaps.

Nemecko sa jednoznacne priblížilo k hranici, ked štátu a jej inštitúciám hrozí neschopnost plnit svoje základne sociálno-politické povinnosti, lebo vydáva privela penazí nesprávnym spôsobom.

V nemeckej ekonomickej obci jestvuje dostatok fundovaných analýz súcasnej hospodárskej mizérie v Nemecku a racionálne podložených návrhov na jej prekonanie. Kamenom úrazu je jednoznacne politika: mnohí (nielen lavicoví koalicní, ale aj pravicoví a stredoví opozicní) predstavitelia sa ešte stále vzpierajú uznat, že situácia je viac ako vážna. Argumentujú tým, že nie je zúfalá a zostáva cas na pozvolné reformy. K tým politikom, co si uvedomili vážnost situácie, sa medzicasom zaradil sociálno-demokratický kancelár. G. Schröder predložil v polovici marca mierne trhovo orientovaný program, ktorý obsahoval podla náhladu ekonomických expertov „reformné minimum“.

Liecenie trhom

Agenda 2010 však narazila v radoch sociálnej demokracie na pomerne prudký odpor. Teraz G. Schröder úporne bojuje so sociálno-demokratickými tradicionalistami a odborárskymi predákmi. Kancelár hrozil dokonca demisiou. Zápolenie vyvrcholí 1. júna mimoriadnym zjazdom SPD. Tam sa rozhodne nielen o osude kancelára, ale aj o tom, ci „chorý muž Európy“ konecne vyzdravie, ci predstavitelia najväcšej vládnej strany budú v stave mu poskytnút vhodnú, trhovú medikamentóznu liecbu.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

20. 10. 2021

USD 1,162 0,003
CZK 25,519 0,014
GBP 0,845 0,002
HUF 361,590 0,950
CAD 1,435 0,004

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS