ČLÁNOK




História tokajského vína
2. februára 2003

Šéfovia agrárnych rezortov Maďarska a Slovenska dosiahli v polovici januára predbežnú dohodu, podľa ktorej Maďarsko nebude ďalej vystupovať proti použitiu značky pre víno produkované v troch obciach na 172 ha, keďže patria do historického tokajského vínneho regiónu. Územia katastrálnych obcí deklarovaných SR ako Tokajská vinohradnícka a vinárska oblasť budú skúmať expertné skupiny zástupcov oboch štátov. Posúdia súlad pôdno-klimatických podmienok, tradície, odrodovú skladbu a technológie výroby tokajského vína a tiež súlad legislatívy oboch štátov upravujúcej túto oblasť.

Dejiny vína sú také staré ako dejiny ľudskej civilizácie. Nezačínajú sa až zrodením Rímskej ríše, siahajú oveľa ďalej do dávnoveku. Už pred vyše tritisíc rokmi poznali starí Egypťania nielen vinič, ale vedeli aj to, ako dorobiť z hrozna opojný mok. Na nástenných maľbách hrobiek a mastáb spred vyše 3 200 rokov sú výjavy z pestovania hrozna, jeho zberu aj výroby vína. Víno poznali aj starí Gréci, ktorí poznatky šírili vo všetkých krajinách stredomorskej a maloázijskej oblasti, s ktorými obchodovali. Starí Rimania rozšírili pestovanie viniča aj v oblasti mierneho pásma Európy. Stalo sa trvalou súčasťou histórie na území bývalého Uhorska.

Dejiny pestovania viniča v tokajskej oblasti siahajú až do obdobia Keltov, no ešte na začiatku 17. storočia boli vína z tejto oblasti považované za mok priemernej akosti. Výroba tokajského vína, ako ho poznáme dnes, sa v skutočnosti začala až v rokoch 1650 – 1665 po zistení, že v mimoriadne dobrých rokoch, bohatých na slnko, strapce hroznových bobúľ vo vinohradoch po prezretí nehnili, ale scibébovali (tvorili sa z nich sladké hrozienka). Na základe toho bol v roku 1665 vydaný zákon, ktorým sa nariaďoval zber cibéb na výrobu tokajských vín, čím sa výroba klasických tokajských vín rozšírila na výrobu lahodnejších. Zo zákona sa tiež dozvieme, že nezameniteľná chuť tokajského nie je ani tak „zásluhou“ pôdnych či klimatických podmienok, ale technológie výroby.

Zákaz falšovania

Tokajské sa spája so slávnymi menami a osobnosťami. Významnú kapitolu dejín tokajského vína prinieslo obdobie kniežaťa Františka Rákocziho II. Z jeho pivníc sa vozilo na dvor kráľa Ľudovíta XIV. (1638 – 1715). Ten jeho arómu, buket i chuť ohodnotil známym výrokom: VINUM REGUM – REX VINORUM, Víno kráľov – kráľ vín. V stredoveku sa majitelia tokajskej oblasti striedali. Raz nimi boli mocné šľachtické rody, inokedy mestá. Časť viníc vlastnili aj bohatí mešťania.

V roku 1893 vyšiel prvý zákon na ochranu tokajských vín, ktorým sa zakazuje ich falšovanie. Tokajská oblasť nebola vtedy ešte presne vymedzená a zahrňovala 21 miest pestovania viniča, z ktorých časť Slovenského Nového Mesta a celý kataster obce Malá Tŕňa sa dnes nachádzajú na území Slovenska. Ďalší zákon, kde boli vymenované mestá a dediny patriace do tokajskej oblasti, bol vydaný v roku 1908 a jeden z jeho článkov uvádza už 31 miest a dedín, teda o desať viac ako v roku 1893. Z nich sa na Slovensku dnes nachádzajú Viničky, Malá Tŕňa a časť Slovenského Nového Mesta (Satoraljaujhely).

Ako vzniklo meno

Pomenovanie by mohlo byť odvodené od vrchu Tokaj-hegy (515 m) a pod ním ležiaceho mesta Tokaj na sútoku riek Tisa a Bodrog. Maďarské pomenovanie tejto oblasti je Tokaj – Hegyalja (Tokajské podvršie). Druhá možnosť je, že pomenovanie oblasti pochádza z územia severne od dediny Cejkov na Slovensku, kde sa nachádza Tokajský vrch (346 m), Tokajské vrchy a areál Za Tokajom (katastrálne mapy Cejkova z roku 1904). Túto alternatívu potvrdzuje aj údaj v knihe Z. Halásza Das Buch von Ungarwein z roku 1958, kde sa udáva výška vrchu Tokaj 346 m a aj logické vysvetlenie, že tokajské víno vzniklo dlhým ležaním v sudoch ďaleko v horách (Zemplínskych vrchoch), v pivniciach vybudovaných hlboko v zemi, slúžiacich obyvateľom niekedy aj ako úkryt pred Turkami.

Zákon z roku 1908 maďarské úrady plne uznávali až do roku 1958. Mnoho vinohradov na slovenskom území totiž patrilo cirkevným úradom a občanom Maďarska, ktorí úrodu hrozna z tohto územia speňažovali vo forme tokajských vín prevážaných do Maďarska.

Po vzniku Československa v roku 1918 štát venoval tokajskej oblasti na Slovensku značnú pozornosť. Štátna výskumná stanica v Malej Tŕni, ktorá vznikla v roku 1924, sledovala vhodnosť odrôd pre tokajskú oblasť, určovali sa nové vhodné viničné trate a sledovali sa klimatické a pôdne podmienky v slovenskej časti tokajskej oblasti. V rokoch 1939 až 1945 bola celá tokajská oblasť na území Slovenska pod maďarskou správou.

Pozornosť tokajskej oblasti venovala aj nová vládna garnitúra po spoločensko-politických zmenách vo februári 1948. V roku 1959 nadobudol platnosť zákon o rozvoji tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku (zákon SNR č. 4/59). K zákonu vyšiel aj vykonávací predpis – vyhláška Povereníctva pôdohospodárstva a lesného hospodárstva č. 79, ktorou sa určovali miesta a hony, na ktorých sa môže pestovať hrozno na výrobu tokajských vín.

Podobne aj v Maďarsku vydali spoločné nariadenie ministra poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu o vykonaní nariadenia s mocou zákona č. 23 z roku 1959 o hospodárení s ovocím a zeleninou, ktorý sa zaoberal aj tokajským. Zánik bývalého spoločného štátu Rakúsko-Uhorska a vznik dvoch samostatných republík Československa a Maďarska rozdelil aj bývalú jednotnú tokajskú oblasť na dve, z ktorých rozhodujúca časť leží na území Maďarska. Slovenská časť zahŕňa dnes len vyše 700 hektárov viníc. Rozdelenie prinieslo spory, ktoré sa ťahajú až dodnes.

Spory sa začali už skôr

V roku 1965 advokátska poradňa v Plzni prerokúvala protest firmy Monimpex z Budapešti proti používaniu názvu Tokajské víno pri vývoze tokajského vína zo Slovenska do Rakúska. Aj napriek tomu, že zástupcovia Monimpexu boli oboznámení so slovenským historicko-právnym nárokom na označovanie vín ako „tokajské,“ jeho zástupca odmietol všetky argumenty československej strany.

Pravdepodobne pod tlakom československých dôkazov uzavreli v roku 1967 Monimpex PZO Budapešť, Koospol Praha a Vinárske závody, o. p., Bratislava (VZB) zmluvu, podľa ktorej slovenský subjekt nebude dodávať žiadne víno do kapitalistického zahraničia s označením tokajské alebo pripomínajúcim tokajský pôvod. Koospol mal dbať na to, aby žiadna iná organizácia tokajské vína zo Slovenska neexpedovala. Zato sa maďarská strana zaviazala, že zo Slovenska bude pravidelne ročne odoberať 1 000 hektolitrov tokajského vína za platby v tvrdej mene. Zmluva bola dohodnutá na neurčitý čas, s možnosťou jej zrušenia.

Na žiadosť VZB požiadala Polytechna PZO v roku 1967 Medzinárodný úrad pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve o medzinárodnú registráciu označenia pôvodu tokajského vína. Tento úrad uskutočnil registráciu 22. novembra 1967 pod registračným číslom 45 a ochranu priznali všetky členské štáty Lisabonskej dohody okrem Maďarska. Maďarsko malo zaregistrovanú ochrannú známku označenia pôvodu na Medzinárodnom úrade pre ochranu duševného vlastníctva v Ženeve v znení Tokay, Tokayer neskôr, 11. októbra 1970, pod registračným číslom 527.

V roku 1970 sa zástupcovia Úradu pre patenty a vynálezy z Prahy a Budapešti o označovaní pôvodu „tokajské víno“ dohodli na alternatíve spoločného zápisu oboch krajín. Rada Lisabonskej dohody, ktorá zasadala koncom roku 1970, prijala stanovisko, že nič nebráni tomu, aby to isté označenie pôvodu bolo predmetom dvoch samostatných prihlášok, podaných oboma národnými úradmi. Označenie pôvodu by sprevádzal len údaj umožňujúci rozlíšenie, z ktorej krajiny príslušný výrobok pochádza.

Medzinárodný úrad na ochranu duševného vlastníctva o rok nato zaregistroval zmenu v medzinárodnej registrácii i označení pôvodu slovenského tokajského vína doplnením delokalizačnej doložky „z československej tokajskej oblasti“. Maďarsko neakceptovalo stanovisko Rady Lisabonskej dohody a doložku si nedalo zaregistrovať.

Maďarská strana, využijúc skúsenosti z mnohých rokovaní o tokajskej oblasti a tokajskom víne, vydala v roku 1977 nariadenie ministra poľnohospodárstva a výživy ako doplnok vládneho nariadenia z roku 1970, v ktorom sú uvedené miesta pestovania tokajského hrozna, a teda aj výroby tokajského vína v Maďarsku. Nachádza sa v ňom 27 miest pestovania viniča a výroby tokajského vína, teda o štyri menej ako v roku 1908, čo potvrdilo, že veľkosť tokajskej oblasti v Maďarsku nie je stála.

Rokovania s maďarskou stranou pokračovali v roku 1982 v Pezinku. Maďarsko opäť odmietlo všetky argumenty, poukazujúc na rozdiely v oboch národných normách a vyhlásilo, že podmienky na uzavretie bilaterálnej dohody sú nevyhovujúce. Posledné rokovanie v rámci komunistického režimu sa uskutočnilo v roku 1987 v Prahe a jeho obsahom bola kvalita tokajského vína, kontrola jeho kvality a vymedzenie tokajskej oblasti. Maďarská strana využila všetky príležitosti na odmietnutie ochrany označenia československého tokajského vína. Platnosť zmluvy o vývoze tokajských vín zo Slovenska do Maďarska sa skončila v roku 1990, keď maďarská strana využila prieťahy v rokovaniach, ktoré sama spôsobila, a uzavrela bilaterálne dohody s viacerými krajinami o priorite maďarského tokajského vína pri vývoze do týchto krajín.

Najznámejšie:

Tokajské suché stolové víno – vyrába sa z hrozna oberaného v nepriaznivých ročníkoch (daždivé roky) pred hnilobou

Samorodé suché víno – vyrába sa z dozretého hrozna bez cibéb

Tokajské samorodé sladké víno – z hrozna, na ktorom je málo cibéb na strapcoch

Tokajský výber (aszú) – zber v priaznivých rokoch (veľa slnka), veľa cibéb

K tokajským vínam patria aj vína fortidáš a masláš. Fortidáš sa získa tak, že vylisovaný tokajský rmut sa zaleje na 5 – 6 hodín muštom alebo vínom. Získané víno je podobné tokajskému samorodému sladkému. Masláš sa pripravuje tak, že na kvasnice z tokajských výberov sa na 5 – 7 týždňov naleje tokajské stolové víno.

Vinohradnícke oblasti na Slovensku

1. Skalicko-záhorská (Skalický rubín)

2. Malokarpatská – najintenzívnejšia (bratislavské Rulandské biele, Račianska frankovka, svätojurský Müller-Thurgau, pezinský Rizling vlašský)

3. Hlohovsko-trnavská (Veltlínske zelené, Müller-Thurgau, stolové hrozno – chrupky)

4. Nitrianska – najrozľahlejšia (nitriansky tramín, Rulandské, vrábeľský Sauvignon)

5. Podunajská (Rizling vlašský, Ezerjó)

6. Modrokamenská (Rizling vlašský, Silvánske zelené, odrody na výrobu červených vín)

7. Východoslovenské:

Sobranecký rajón (Veltlínske zelené, Rizling vlašský)

Kráľovskochlmecký rajón (Müller-Thurgau, Veltlínske zelené)

8. Tokajská oblasť (Tokajské aszú, samorodé vína)


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

14. 6. 2024

USD 1,069 0,010
CZK 24,736 0,037
GBP 0,842 0,003
HUF 398,000 1,520
CAD 1,470 0,012

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS