ČLÁNOK


,

Globalizácia činskymi očami
19. marca 2001

Úvodom príspevku konštatuje Huidong Wang, že pojem „globalizácia“ sa začal používať v čínskych médiách len nedávno. Dokonca ani vo veľkých mestách nevie každý, čo si má predstaviť pod týmto odborným termínom. Následne analyzuje očakávania, vyhliadky a problémy najdôležitejších častí čínskej mestskej spoločnosti ohľadom globalizačného procesu.

Prvou skupinou, ktorú si Huidong Wang berie pod lupu, sú „postarší zamestnanci“, ktorí sa narodili okolo roku 1949 – teda keď uzrela svetlo Čínska ľudová republika na čele s Komunistickou stranou a Mao Ce Tungom. Títo majú dnes niečo vyše 50 rokov a veľká väčšina z nich je ešte stále mimoriadne hrdá na to, že mohla byť svedkami vzniku a rozvoja novej republiky. V skutočnosti sú však ich životopisy hlboko poznačené traumatickými udalosťami z dávnej i menej dávnej minulosti, ktoré im zakrývajú výhľad do budúcnosti. Huidong Wang uvádza, že títo Číňania sú právom označovaní ako „stratená generácia“.

Tento segment obyvateľstva sa dostal v polovici 60. rokoch do veku, keď sa končí stredné a prihlasuje sa na vysoké školy, vypukla v Ríši stredu takzvaná „kultúrna revolúcia“, ktorá, pravda, nemala s „kultúrou“ nič spoločného. Energia občanov a ich duchovný potenciál sa nenávratne vybili na nezmyselné spory, zákopové boje a útoky. Dnes nikto nepochybuje, že kultúrna revolúcia nezničila ich jej obete, ale aj tých, ktorí ju aktívne uskutočňovali.

Súčasne s touto nočnou morou sa v Číne odohrávala koncom 60. rokov ďalšia národná tragédia. Štát nebol v strave poskytnúť všetkých školským absolventom pracovné miesto. Mao Ce Tung preto rozhodol, že všetci mladí mestskí obyvatelia sa musia presťahovať na vidiek a pracovať tam ako roľníci. Čínski komunisti teda vytrhli obrovské mnžstvo mladých ľudí z ich rodinných koreňov a premiestnili ich do vidieckeho prostredia, ktoré im bolo cudzie a kde nemali rodinné zázemie.

S koncom kultúrnej revolúcie sa začali ozývať hlasy, aby sa skončilo s násilným presídľovaním. Návrat do miest bol, pravda, pre mnohých ľudí, veľkým sklamaním. Nemajúc dostatočné vzdelanie získali v mestských fabrikách najhoršie práce, zarábali málo peňazí, v poslednom čase sa dokonca ocitli nezriedka na ulici. Napriek tomu, že pekinská vláda sa zo všetkých síl snaží zmierniť negatívne sociálne následky tejto početnej skupiny čínskej populácie, zdá sa, že ich sociálny úpadok (ako aj sociálny úpadok ich detí) je neodvratný. „Stratená generácia“ dnešných päťdesiatnikov predstavuje gigantický sociálny problém, pred ktorým stoja čínski predstavitelia.

Azda najpriviligovanejšou skupinou čínskeho obyvateľstva sú v súčasnosti ľudia v najlepšom pracovnom veku, ktorí sa narodili okolo roku 1960. Mali totiž možnosť navštevovať v 80. rokov buď čínske – alebo zahraničné – školy a tým nadobudnúť solídne (či dokonca vynikajúce) vzdelanie. Nezažili barbarskú kultúrnu revolúciu ani zničujúce presídľovanie na vidiek. Keď završovali dochádzku základnej školy, končila sa práve táto čierna epocha čínskej histórie. Školy a univerzity sa vracali k normálnemu vyučovaniu. Títo šťastlivci si našli počas éry pragmatickej ekonomickej politiky prácu v medzinárodných koncernoch, operujúcich v Ríši stredu, alebo v dynamicky sa vyvíjajúcich domácich podnikoch, nezriedka ťažiskovo orientovaných na vývoz najrozličnejšieho tovaru. Ide doslova a do písmena o hlavných výhercov globalizácie, v čoraz väčšej zasahujúcej čínsku ekonomiku. Táto časť obyvateľstva tvorí v kľúčových metropolách (povedzme v Pekingu a Šanghaji) približne 10% populácie. Normálne majú niekoľkonásobne vyšší príjem než má rodina starších pracujúcich, narodených okolo roku 1949. Druhou stranou je však fakt, že títo privilegovaní spoluobčania sú vystavení enormnému konkurenčnému tlaku dorastajúcej mladej generácie. Huidong Wang dôvodí, že do konca svojho života sa budú musieť usilovať držať krok s najnovším vývinom a inováciami pracovných a technologických podmienok.

A napokon, poslednou skupinou mestského obyvateľstva, sú študenti vysokých škôl. Vzhľadom na čím ďalej tým konkrétnejšie obrysy globalizácie sa snažia získať miesto na niektorej z renomovaných zahraničných, najmä amerických, univerzít. Mimochodom, v Číne už dlhší čas koluje vtip, podľa ktorého sú tamojšie vysoké skoly iba liahňou pre študenstký dorast amerických univerzít. Mnohé rodiny vkladajú všetky svoje úspory do vzdelania detí; chcú im umožniť štúdium na Západe a tým výrazne zlepšiť šance pre úspešnú kariéru v pracovnom živote. Huidong Wang konštatuje, že týmto sa všeobecne rozširuje základňa pre zlepšenie kvalifikácie širokých vrstiev obyvateľstva.

Druhou stranou tejto medaily je ale skutočnosť, že počas štúdia v zahraniční nezriedka dochádza k odcudzeniu čínskych poslucháčov zahraničných univerzít k ich vlasti; nemálo z nich uprednostňuje zostať za hranicami a tam si vybudovať existenciu. Tí, čo sa vracajú, obohacujú, pravda, čínske národné hospodárstvo o najnovšie poznatky, ako aj o spôsob života a práce, na aký si zvykli v zahraničí.

Huidong Wang píše, že podľa jeho náhľadu nejestvuje v Číne ku globalizácii nijaká alternatíva. Samozrejme, že povedie k zvýšeniu sociálnej nerovnosti. Ale, dodáva, bez otvorenia sa svetu nemôže dôjsť k účinnej a ekonomicky podloženej reštrukturalizácii štátnych podnikov a finančných inštitúcií. Zásadným problémom starého systému plánovaného hospodárstva bolo totiž, že nepodporoval ani usilovnosť ani iniciatívu. Nezriedka boli na tom lenivci lepšie ako ich svedomití a usilovní kolegovia. Okrem toho hrali za starého socialistického režimu pri povyšovaní dobré vzťahy k nadriadeným väčšiu rolu ako odborná kvalifikácia. Na druhej strane však nemôže Huidong Wang zakryť záverom článku pri pohľade na globalizáciu a jej dopad na Ríšu stredu zmiešané pocity: Na jednej strane otvára globalizácia Číne gigantické dimenzie a kolosálne možnosti, o akých sa pred rokmi nikomu nemohlo ani snívať. Na strane druhej nie sú však čínske sociálne ustanovizne a celý systém sociálneho zabezpečenia na úrovni času – vôbec nie sú pripravené na nové úlohy, ktoré na nich čakajú.

Skrátka: Azda najlepším ozrejmením súčasného pocitu väčšiny Číňanov je výraz „Jun Lui Liang Nan“: vyjadruje totiž situáciu, keď je nemožné pohnúť sa – ani vopred ani nazad. A vyhliadky do budúcnosti? Berúc do úvahy viactisícročnú historickú tradíciu Ríše stredu, ako aj príslovečnú prispôsobivosť Číňanov na nové podmienky vyjadruje Huidong Wang nádej, že o päť či desať rokov sa z dnešnej zneistenej spoločnosti stane sebavedemý národ.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

29. 9. 2020

USD 1,170 0,003
CZK 27,148 0,015
GBP 0,910 0,005
HUF 365,700 1,580
CAD 1,566 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS