ČLÁNOK


,

Fascinujúca značka Gucci
15. februára 2003

V obchode s luxusným tovarom je značka Gucci pojmom celé desaťročia. Tvoria ju odevy, topánky, kožené doplnky, ale aj šperky či okuliare, a to všetko podčiarknuté vôňou vlastného parfumu. Originál-nou a dráždivou, podobne ako príbeh firmy, ktorá vlastne ani nemusela byť. Zložité rodinné vzťahy, názorové nezhody, vzájomné obviňovanie, obchodné podrazy dostali spo-ločnosť neraz do ťažkostí. Vždy sa z nich však napokon dostala, a v posledných rokoch firma dokonca rozšírila portfólio licencií.

Firmu založil Guccio Gucci v roku 1921, keď ešte ako mladík pracoval v londýnskom hoteli Savoy a objavil svoju vášeň pre slušivú a elegantnú batožinu. Po návrate do Florencie si otvoril obchod a dielňu s galantériou.

Tvrdohlavý syn Aldo

Bol to však až jeho syn Aldo, ktorý z firmy urobil celosvetový fenomén a rozhodol sa, napriek otcovej vôli, otvoriť

ďalšie obchody aj mimo Florencie. Druhý rodinný obchod uzrel svetlo sveta v Ríme, ktorý bol v 50. rokoch známy ako Hollywood na brehu Tiberu, pretože v ňom bolo nakrútených viacero slávnych filmov a mesto ovládla atmosféra sladkého života ako vo filme La dolce vita.

Gucci zaznamenal v tých časoch nevídaný úspech u talianskych hviezd ako Sophia Lorenová, prípadne u jej amerických kolegýň ako Bette Davisová. Povzbudený úspechom u amerických zákazníkov sa A. Gucci rozhodol otvoriť obchod aj v New Yorku. Jeho otec bol proti, ale on si postavil hlavu.

Netrvalo dlho a na scénu sa dostala tretia generácia Gucciovcov. A s ňou prišli aj problémy. Aldov syn Paolo mal o rodinnom podniku vlastnú predstavu a plánoval uviesť na trh lacnejšie produkty určené pre mladších zákazníkov. V súvislosti s tým chcel otvoriť aj ďalšiu sieť obchodov. Jeho nápady však zamietnutli a nezhody v rodine narastali. Napokon sa Paolo rozhodol vytvoriť vlastnú značku s názvom PG, čo boli iniciálky jeho mena.

Keď sa to jeho otec dozvedel, okamžite ho prepustil a všetkým svojim dodávateľom oznámil, že ak budú pracovať pre Paola, nemôžu pracovať ďalej pre firmu Gucci.

Konflikt vyvrcholil tým, že otec a syn na seba navzájom podali žalobu a Paolo urobil to, s čím nikto nepočítal. Práve v čase, keď sa Aldo chystal naplniť svoj dlhoročný sen stať sa americkým občanom, Paolo dal úradom informácie o daňových únikoch svojho otca. A. Gucciho uznali vinným a vo veku 81 rokov musel do väzenia. Paolo skončil vo väzení tiež – v roku 1994 za neplatenie alimentov.

Maurizia zavraždili

Paolovho bratranca Mau-rizia, ktorý zdedil polovicu firmy, čoraz väčšmi frustrovali všetky zmätky a bláznovstvá, ktoré spáchali členovia rodiny, a tak sa rozhodol prevziať úplnú moc nad firmou. Spojil sa s finančnou spoločnosťou Investcorp a s ich pomocou odkúpil podiel svojich bratrancov. Ako prvý predal svoj podiel Paolo. S ostatnými Maurizio už nemal ťažkosti. S úplnou kontrolou nad firmou sa rozhodol zlepšiť poškodený imidž značky Gucci.

Spoločnosť Gucci Amerika zveril Domenicovi De Sole, ktorý bol dovtedy jeho právnikom, a Toma Forda prijal ako návrhára. Napriek týmto akvizíciám sa ukázalo, že Maurizio nie je schopný

riadiť takú veľkú spoločnosť. Nedokázal totiž kontrolovať svoje výdavky. Napríklad v čase, keď bola spoločnosť v niekoľkomiliónovej strate, rozhodol sa investovať 12 miliónov dolárov do rekonštrukcie ústredia vo Florencii. V rokoch 1991 – 1993 prišla firma zhruba o 102 miliónov dolárov.

Spoločnosť Investcorp sa vtedy rozhodla konať. Prinútila Maurizia, aby im predal svoj podiel a požiadala D. De Sole, aby nastúpil na post generálneho riaditeľa vo Florencii.

„Bolo to najúžasnejšie obdobie v mojom živote,“ hovorí o prvých mesiacoch na novej pozícii. „Všetko sme robili len ja a Tom, pretože vo firme už nikto iný neostal.“

Pokiaľ ide o Maurizia, toho dala zavraždiť v roku 1995 vlastná manželka Patrizia Reggianiová. Za vraždu zaplatila 500 miliónov lír. Nevyrovnala sa totiž s tým, že ju opustil, čím stratila postavenie „kráľovnej medzinárodnej smotánky“.

Nebolo ani na lízing

V roku 1994 bola na tom firma Gucci finančne tak zle, že jeden z jej vedúcich pracovníkov si nemohol dovoliť ani lízing na auto za dvesto dolárov mesačne. V lete D. De Sole už však navštívil všetkých dodávateľov firmy, aby im oznámil, že Gucci je znovu v hre. Takisto vyhral súboj s talianskymi odborovými organizáciami, ktoré sú notoricky známe ako veľmi tvrdé a neústupné. Ako prvý v brandži presadil motivačné prémie. Problémy v ústredí sa však riešili omnoho ťažšie.

„Všetci boli ako paralyzovaní,“ charakterizoval vtedajšiu situáciu. „Jediné, čo dokázali urobiť, bolo, že písali sťažnosti jeden na druhého.“

V správe spoločnosti Coopers & Lybrand vypracovanej pre Investcorp sa píše, že Gucci bola v tom čase odumretá a nekompetentná firma. D. De Sole spomína: „Všetci si vtedy o nás mysleli, že sme sa zbláznili, pretože sme zostali na svojich pozíciách.“

Priemyslu s luxusným tovarom v tom čase vládla spoločnosť Louis Vuitton Moet Hennessy (LVMH). Obidve firmy sú dodnes veľkými rivalmi a ako Montekovci a Capuletovci sa pokúšajú predbehnúť toho druhého.

Ich vzájomná nevraživosť sa začala neúspešným pokusom o prevzatie firmy Gucci. Riaditeľ LVMH Bernard Arnault mal v roku 1994 príležitosť kúpiť vtedy beznádejnú firmu Gucci za 400 miliónov dolárov. Odmietol. O päť rokov neskôr však za 34-percentný podiel vo firme zaplatil 1,4 miliardy dolárov a urobil ponuku aj na zvyšné akcie spoločnosti.

Príbeh, ako sa z odmietnutej 400-miliónovej firmy, unavenej a zadlženej, stala vysoko cenená spoločnosť, je jedným z najúžasnejších príbehov v módnej brandži. Hospodárske výsledky firmy Gucci za rok 2000 boli obdivuhodné: objem predaja sa zvýšil o 83 percent, zisk o 49 percent, čo sú slušné ukazovatele najmä pre dodávateľa luxusného tovaru v slabnúcej ekonomike.

D. De Sole a T. Fordovi, kreatívnemu riaditeľovi firmy, sa podarila jedna z najobdivuhodnejších oživovacích procedúr histórie.

Viac značiek

V roku 1999 vstúpil do hry Francois Pinault, ktorý ako riaditeľ firmy Pinault – Printemps – Redoute kúpil úplne nové akcie firmy Gucci v hodnote troch miliárd dolárov a získal v nej 42-percentný podiel. Vtedy tým zachránil firmu Gucci pred potenciálnym prevzatím iným subjektom. Neskôr kúpil ešte aj firmu Sanofi Beauté (vlastnila značku Yves Saint Laurent) a o dva dni ju predal firme Gucci, ktorá sa tak stala zo dňa na deň spoločnosťou viacerých značiek a dostatočne bohatých zdrojov potrebných na ďalší rast.

Každý úspech však má aj svoju odvrátenú tvár. V prípade firmy Gucci to boli nežiaduce útoky zo strany Bernarda Arnaulta. LVMH sa obrátila na súd s tvrdením, že tento obchod bol nespravodlivý voči minoritným akcionárom.

„Pre B. Amaulta to bol zlý sen,“ hovorí D. De Sole. „Skôr ako sme vstúpili do hry my, bol jediným kohútom na smetisku on. Získal pre seba každého manažéra a návrhára, ktorého sa mu zažiadalo.“

Firmy začali súťažiť vo všetkých oblastiach. O obchody, o talenty, o značky, o publicitu.

Na čom však záležalo najviac, boli výsledky. Gucci v tom čase sedel na troch miliardách dolárov v hotovosti, nemal takmer žiadne dlhy a akcie firmy už mali hodnotu takmer deväť miliárd dolárov. Okrem značky Yves Saint Laurent a jej kozmetickej obdoby Yves Saint Laurent Beauté ovládala firma aj francúzsku klenotnícku spoločnosť Boucheron.

Gucci Group mala rozhodujúci podiel vo firmách Sergio Rossi a Bottega Veneta, ovládala švajčiarskeho výrobcu hodiniek Bédat & Co. Získala aj talentovaného návrhára Alexandra McQueena, ktorý päť rokov pracoval na značke Givenchy pre B. Arnaulta.

„Dokážem získať tých najlepších,“ hovoril pyšne D. De Sole. „Ľudia radi pracujú pre firmu Gucci. A navyše ich aj lepšie platíme.“

Fenomén Ford

Keď sa D. De Sole – pôvodom Talian, ktorý vyštudoval právo na Harvardovej univerzite, pracoval pre

A. Gucciho a neskôr pre jeho synovca Maurizia – po čistkách investičnej banky In-vestcorp posadil na riaditeľskú stoličku vo Florencii, našiel v návrhárskom tíme jediného človeka – Toma Forda. To, čo sa podarilo práve jemu v nasledujúcich šiestich rokoch, bolo revolučné. Riaditeľ mu nechal voľnú ruku a sám stál bokom.

Známou príhodou z histórie prerodu firmy Gucci je obchodné stretnutie, ktoré sa uskutočnilo ešte počas prvého mesiaca spolupráce týchto dvoch mužov.

T. Ford vtedy nepozvaného D. De Sole jednoducho vyhodil a riaditeľ správanie návrhára pochopil.

„Našou filozofiou je, že pre našu firmu sú najdôležitejšie návrhy,“ komentoval incident. Oblasť návrhárstva bola taká dôležitá, že T. Ford vlastnil opcie v hodnote štyroch miliónov dolárov, kým D. De Sole patrili akcie iba za 1,25 milióna dolárov.

Prečo je T. Ford pre firmu taký cenný? Asi preto, že má úplnú moc nad imidžom značky Gucci. „Ľudia kupujú váš sen,“ vysvetľuje. „Čierne nohavice budú vždy len čierne nohavice, ale ak ich kúpite u Gucciho, vstupujte do iného sveta, ako keby ste ich kúpili u Versaceho.“

Ford, ktorý pôvodne pre Gucciho tvoril v Londýne, sa musel naučiť pracovať aj vo Francúzsku. Jeho ateliér, výrobný systém, ale aj vládne nariadenie obmedzujúce týždenný pracovný čas na 35 hodín, znamenali pre neho nové problémy, s ktorými sa musel vyrovnať. „Vyrobiť tu prvú kolekciu bol naozaj boj,“ hovorí.

Spoločnosť Gucci Group je natoľko úspešná, že v takej ostrej konkurencii, aká vládne v návrhárskom priemysle, je priveľká kritika na jej adresu v móde, napísal pred dvoma rokmi časopis Time. Najväčší kritici dokonca tvrdia, že T. Ford je komerčný. Podľa neho je „byť komerčný“ kompliment. „Znamená to, že to ľudia chcú kupovať.“

Výrobcovia luxusného tovaru v posledných dvoch rokoch zápasia s nižšími výdavkami spotrebiteľov. Analytici odhadovali vyššie vlaňajšie zisky Gucci Group, obrat však klesol o niekoľko percent. Tržby módneho domu Yves Saint Laurent, ktorý Gucci kúpil v roku 1999, však vzrástli o vyše 52 percent. Tretia najväčšia

spoločnosť na svete, ktorá sa zameriava na luxusné doplnky, vlani dosiahla zisk dve eurá na jednu akciu.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

18. 9. 2020

USD 1,183 0,004
CZK 26,727 0,020
GBP 0,913 0,002
HUF 360,780 0,380
CAD 1,560 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS