ČLÁNOK


,

Farmárka z Papradna
1. marca 2003

Podnikat v polnohospodárstve – navyše v podhorskej oblasti – považujú mnohí za ekonomickú samovraždu. Anna Beníková sa na to dala. K pôde a zvieratám mala vztah odjakživa. Formoval sa výchovou v rodine, kde prevládala tvrdá práca, ako aj vzdelávaním – skoncila Strednú polnohospodársku školu v Žiline. „Som z gazdovskej rodiny. Nikdy som netúžila po inej profesii. Je to môj konícek i robota,“ vyznáva sa. Možno aj vdaka tomu dosiahla táto 46-rocná žena na prvý pohlad nemožné: úspešne hospodári na 700 hektároch lúk a pasienkov, chová 150 kusov hovädzieho dobytka (prevláda mäsové plemeno), 520 oviec, štyri koníky a druhý rok má penzión, ktorý objavili už i zahranicní hostia. Trvalo osem rokov, kým sa dopracovala k týmto výsledkom.

Co si má pocat žena s tromi detmi, pricom jeden syn je zdravotne postihnutý, ked príde o zamestnanie? Do takejto situácie sa dostala po 17 rokoch práce v polnohospodárstve. Bola agronómkou, ale v roku 1994 ich družstvo išlo do likvidácie. „Zobrala som si vtedy do prenájmu farmu v Papradne. Z rastlinnej výroby sú tu len lúky a pasienky, v tomto hornatom kraji môžete pestovat iba objemové krmoviny, pre obilie nie sú dobré podmienky. Hoci sa mi práca agronómky velmi pácila, nebála som sa ani živocíšnej výroby,“ spomína.

Nebát sa a driet

Ked Anna Beníková hovorí, že sa nebála osamostatnit, musíte jej verit, pretože ona sebe verí. Inak by sotva preskákala všetky prekážky, ktoré malému podnikaniu na Slovensku bránia rýchlejšiemu napredovaniu. Tvrdí, že sa nebojí žiadnych prekážok. Podnikatel, ktorý by s nimi nerátal, by bol predsa idealista. A rýchlo by vypadol z hry.

„Kúpila som od družstva stroje, sto kusov jalovíc a zacala podnikat,“ konštatuje strucne. Ako to len s odstupom casu znie strašne jednoducho. Odvaha však bola len jednou stranou mince, druhú predstavovala každodenná drina od skorého rána, ked treba nakrmit dobytok, do hlbokej tmy. Pritom dnom sa rozumie aj každá nedela vrátane velkonocnej, i Štedrý den.

Situácia sa zauzlila v devätdesiatom ôsmom. „Hrozilo, že nám farmu zoberú, ak si ju neodkúpime. Naštastie, vtedy nám po prvýkrát pomohlo ministerstvo pôdohospodárstva. Z podporného programu sme dostali pôžicku s výhodným pätpercentným úrokom,“ hovorí. Hoci zacínala bez úverov, podnikanie nie je „lacná“ záležitost, pôžicka prišla vtedy velmi vhod. Farmu získala.

Pred piatimi rokmi rozšírila živocíšnu výrobu o chov oviec. Vybrala sa na Oravu, kde majú v tomto smere stárocnú tradíciu, a nakúpila tristo kusov. Rozlahlé lúky a pasienky v okolí Papradna im poskytujú dostatok obživy. Stádu sa darilo, dnes je bezmála raz tolké.

Opät tak vyvrátila vžité predstavy o nerentabilnosti ovciarstva.

„Nejaké dotácie od štátu stále existujú,“ uvádza veci na pravú mieru. „Dokial je chov oviec dotovaný, tak to ekonomicky aj vychádza. Inak neviem-neviem, hoci úspešnost podnikania bude mat vždy v rukách predovšetkým sám podnikatel. Dovolím si tvrdit, že vyrábame kvalitné ovcie syry. Ludia sú už naucení chodit si pre ne priamo na farmu a nech by sme ich vyrobili kolkokolvek, všetko predáme.“

Cudzinci v penzióne

Kedysi mali družstvá tzv. pridruženú výrobu. Zvycajne išlo o spracovanie dopestovaných produktov, takže na trh dodávali výrobky s vyššou pridanou hodnotou, alebo o výrobu spotrebného tovaru, ktorej sa polnohospodári venovali mimo sezóny.

„I mna tahalo mat popri chove dobytka a oviec ešte aj pridruženú výrobu. A kedže v tom case sa vela hovorilo o agroturistike, bolo rozhodnuté: postavíme penzión,“ spomína, ako naskocila do rozbiehajúceho sa vlaku. Predstavovala si, že kúpi staršiu chalupu a prerobí ju – získat nový pozemok na stavbu bolo totiž nereálne. V tom case však sestra musela zo zdravotných dôvodov zavesit svoje podnikanie na klinec (šila zvršky topánok) a zostala volná staršia dielna. „Ak chceš, môžeš si ju prerobit na penzión.“ Ponuku sestry prijala. V devätdesiatom deviatom na jesen zacali s prácami a v júni pred dvoma rokmi penzión otvorili.

„Opät mi pomohlo ministerstvo pôdohospodárstva, tentoraz som dostala pôžicku na rozvoj agroturistiky. Tu na okolí sme prví, kto pôsobí v tejto oblasti. Konkurenciu máme až v Maríkovskej doline, ale tam sa zaoberajú vidieckou turistikou. Náš penzión – to je 27 lôžok a reštaurácia s kapacitou 40 stoliciek. Usilujeme sa, aby sme prilákali návštevníkov, mali vždy plne obsadené a aby sa nám vložené korunky vracali. Prezentujeme sa na výstavách v SR, ale aj v Brne, uzatvorili sme zmluvy s cestovnými kanceláriami,“ hovorí spokojne, pretože penzión už medzicasom objavili aj zahranicní návštevníci najmä z Nemecka, Rakúska, ale aj Holandska.

V tomto prípade vlastne ani nemožno hovorit o „pridruženej“ výrobe. Agroturistika úzko nadväzuje na chod farmy. Hostia majú možnost na vlastné oci uvidiet, ako vyzerá tunajší život. „Môžu si podojit kravu, pozriet si ovecky, skúsit kosit trávu alebo rúbat drevo. Minulý rok sme kúpili štyri športové koníky a máme aj ucitela jazdectva,“ vyberá z ponuky to menej známe – najmä pre návštevníkov z väcších miest.

Dalšie plány

Farma a penzión dávajú prácu sedemnástim ludom. „Na zaciatku som si nechala i pôvodných pracovníkov, ale nebolo to najštastnejšie riešenie. Za totality sa na družstvách aj popilo, aj pokradlo. Mnohí sa nevedeli prispôsobit. Nedali si rozkázat. Trvalo to dva roky. Teraz máme rodinnú farmu, vari iba bacu máme cudzieho, zato však mimoriadne šikovného…“

Najväcšmi je však Anna Beníková hrdá na svoje deti. „Zapájajú sa do roboty, ako aj ja. Sú pracovité, ako aj ja.“ V rodinnom podniku existuje delba práce ako v každom inom. Dcéra (28) a najmladší syn (21) majú na starosti penzión.

„Syna agroturistika úplne pohltila. Absolvoval síce polnohospodársku školu, no ked sme zacali stavat penzión, zapísal sa ešte na pomaturitné štúdium hotelového manažmentu v Banskej Štiavnici. Bol dva razy v Nemecku na praxi, tam sa zdokonalil v nemcine, teraz rozmýšla o Anglicku, aby si zlepšil anglictinu,“ naznacuje, kto sa stará o komunikáciu so zahranicnými klientmi.

Co caká malých podnikatelov v polnohospodárstve po vstupe Európskej únie, to zatial nekomentuje. Až nastane cas, potom bude riešit, co táto udalost prinesie. Naco sa dopredu triast? Ovela konkrétnejšie vidí vlastné plány. Chcela by pristavit k penziónu krytý bazén, pretože to návštevníci casto požadujú. Možno i saunu a väcšiu miestnost vhodnú napríklad na školenia a kurzy, reštaurácia na to nestací. Mnoho roboty je ešte aj na farme.

Možno povedat, že v jej prípade sa aj to zlé, co jej transformácia polnohospodárstva a život priniesli, obrátilo na dobré. Strata zamestnania znamenala nové podnikatelské možnosti. „Mám velmi dobrý pocit, ked idem po maštali a všetko je zdravé, pekné. Ked sú senníky plné krmiva a naši hostia mi povedia, že prídu aj nabudúce,“ priznáva sa.

Roky práce, vytvorenie rodinnej farmy zameranej na chov dobytka a oviec, ako i prínos k rozvoju agroturistiky priniesli Anne Beníkovej aj spolocenské ocenenie. Stala sa jednou zo šiestich najlepších podnikateliek na Slovensku v minulom roku.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

24. 9. 2020

USD 1,165 0,005
CZK 27,015 0,050
GBP 0,912 0,007
HUF 364,450 0,560
CAD 1,560 0,001

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS