ČLÁNOK




Ekonomika je málo výkonná
2. augusta 2001

V týchto dňoch uplynuli dva roky od vtedy, čo bola vláda SR prinútená prijať tzv. balíček ekonomických opatrení. Napriek tomu, že do konca funkčného obdobia súčasnej vlády zostáva viac ako rok (samozrejme, za predpokladu, že vládna koalícia sa napriek existujúcemu napätiu nerozpadne a nebudú predčasné voľby), rozhodli sme sa požiadať viacerých expertov o nielen o zhodnotenie prijatých opatrní. Ale aj súčasnej makroekonomickej situácie. Slovo dostáva Peter Mihok, predseda Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory.

Ako hodnotíte súčasný stav slovenskej ekonomiky?
Prebiehajúca ekonomická reforma – zavŕšila už desať rokov existencie – je jednoznačne charakterizovaná snahou každej vlády o určitú makroekonomickú stabilizáciu. Pritom však vlády umelo rozdeľovali makro- a mikrosféru. Každá z vlád sa totiž snažila dosiahnuť dobré makroekonomické ukazovatele – rast hrubého domáceho produktu (HDP), podiel zadlženosti na HDP, exportné ukazovatele, otázky zamestnanosti a nezamestnanosti a pod. Pritom to väčšinou robila takými opatreniami, ktoré nazývam makroekonomickými manévrami, avšak bez konkrétnych zmien v reálnej ekonomike. Ak však chceme posudzovať stav ekonomiky, tak ju musíme chápať ako celok. A to aj napriek tomu, že ekonomika má tieto dimenzie (makro- a mikrosféru), ktoré sa však musia vyvíjať paralelne. S týmto problémom sa, žiaľ, nepodarilo vyrovnať žiadnej vláde. A tak sa ekonomika dostáva do vnútorného rozporu.

Tak ako v niektorých oblastiach v súčasnosti, aj pred piatimi, šiestimi rokmi malo Slovensko dobré makroekonomické ukazovatele, ale na druhej strane všetci cítime, že v ekonomike to nejde tak ako by to malo ísť. V prvom rade musíme konštatovať, že ekonomika ako celok je málo výkonná a nie je schopná nabrať také obrátky vývoja, ktoré by zabezpečovali potreby našej spoločnosti tak v rovine individuálnej ako aj celospoločenskej. A to aj napriek tomu, že v súčasnosti tvrdíme, že slovenská ekonomika je už stabilizovaná, teda dostáva sa do správnych parametrov.

Ak sa však (napríklad) pozrieme na oblasť verejných financií, tak možno objektívne konštatovať, že nie sme schopní zabezpečovať niektoré základné funkcie štátu. A to je podľa mňa alarmujúce. Podobné tvrdenie platí aj o schopnosti ekonomiky zabezpečovať istú kvalitu života obyvateľstva – tá v priemere klesá, v najlepšom prípade je v útlme. Dimenziu zabezpečovania kvality života našich ľudí by sme mali oddeliť od štatistických čísel, ktoré – povedzme to otvorene – možno dosiahnuť určitými opatreniami na úrovni makrosféry. Ak však tieto výsledky nie sú podporené reálnou ekonomikou, tak sa zrútia ako domček z karát. Napokon, zažili sme to napríklad na rozhraní minulej a tejto vlády, keď bolo vidno, že ekonomika ide dole. Necelé tri roky, ktoré uplynuli od nástupu tejto vlády, sú zatiaľ charakterizované snahou niečo stabilizovať. Opäť však iba v rovine makrosféry, nie v rovine reálneho chodu ekonomiky. Hlavný problém – dostať ekonomiku do správnej obrátkovosti – sa nám nedarí riešiť

Prečo?
V prvom rade, u nás sa veľmi pomaly točia peniaze. Obrátkovosť kapitálu, peňazí je skutočne na veľmi nízkej úrovni. To spôsobuje, že naša ekonomika nedokáže vyprodukovať za určité časové obdobie také množstvo výstupov, ako vyspelá ekonomika s tými istými prostriedkami. Tých dôvodov, či príčin môže byť viacero. Za najvážnejšie pokladám dane, odvody a doplnil by som, aj odpisy. Naša daňová sústava je postavená chybne, a to nechcem hovoriť o tom, že treba lineárne znižovať dane. Žiadna ekonomická jednotka, či už malá firmička alebo veľká akciovka, nemôže mať v súčasnej daňovej a odpisovej sústave filozofiu vytvárania veľkých ziskov.To, čo vo vyspelých ekonomikách funguje – každý rád prezentuje aké má zisky po zdanení, a teda aký výkon dosahuje – u nás absentuje. Naša daňová sústava tlačí firmy (ale aj individuálne) deklarovať chudobu – čím sme totiž chudobnejší, tým sme na tom lepšie z hľadiska daňovej sústavy. Preto musíme zmeniť filozofiu daňovej sústavy tak, aby motivovala firmy vytvárať veľké zisky, čo je vo vyspelých ekonomikách bežné. Naopak, kto tam vykazuje zlú bilanciu, tak je pred zánikom, pretože banky, ale aj partneri sú veľmi opatrní – malé zisky, nieto červené čísla sú podozrivé. Podľa nášho systému sa vo firme, ktorá je v červených číslach nič vážne nedeje, naopak, čím ďalej, tým sa jej darí lepšie. To, že naša daňová, odvodová a odpisová sústava nemotivuje k vytváraniu ziskov, pokladám za jednu z najvážnejších chýb. Pritom nemusíme nič vymýšlať – všetko je vymyslené. Iba vziať niektorý zo štandardných modelov, nie však hybrid, čo je tiež naša špecialita.

Nie je však jediná. Ako hodnotíte liberalizáciu ekonomiky – názory na jej rýchlosť sa diametrálne líšia.
Tú považujem za jednu z vážnych príčin súčasného stavu slovenskej ekonomiky – do liberalizácie sme sa pustili príliš razantne. Pritom liberálna ekonomika je mi blízka a sympatická. Na druhej strane už aj študent univerzity vie, že liberálna ekonomika nastupuje v čase, keď je ekonomika stabilizovaná, keď sa dobre vyvíja a keď štátne zásahy už vstupujú do jej vývoja ako negatívny element. Ak sa však ekonomika v nejakej krajine dostala do krízy a začala mať negatívne sociálne, ale aj politické dosahy, vystupuje úloha štátu. Vrátane USA, a to nielen v tridsiatych rokoch po veľkej kríze, ale aj neskôr, keď po aj menšej kríze vždy musel nastúpiť určitý systém štátneho intervencionizmu – nazvime to väčšou ingrenciou štátu na ustabilizovanie ekonomiky práve preto, aby tá mohla prejsť opäť do liberálnej. Podľa mojej mienky je absolútne nelogické liberalizovať ekonomiku v takom rozsahu v tom stave, ako sa to stalo u nás. Vidno, že sa to nevypláca, a tak zbytočne strácame silu a nástroje na to, aby sme krízu našej ekonomiky prekonali. Aj keď je to možno tvrdé, o kríze musíme hovoriť – trvá už 10 rokov a stáva sa latentnou, čo je nebezpečné. Ak totiž kríza prejde do latentného štádia, ohrozené je nielen fungovanie základných funkcií štátu, ale paralelne sa vytvára ďalšie riziko, a tým je čierna ekonomika.

Jedným z dôsledkov čiernej ekonomiky je aj odlev finančných prostriedkov.

Napriek tomu, že by som to ťažko dokazoval pomocou presných čísel, som presvedčený, že zo Slovenska odtieklo viac prostriedkov ako ich do SR pritieklo. Odhady, o ktoré sa opieram, sú reálne a triezve. A to táto ekonomika a spoločnosť nemôže uniesť. Popri čiernej ekonomike dochádza k odlevu domácich zdrojov aj preto, že doma nenachádzajú také zhodnotenie ako vonku. Aj preto musíme vytvoriť podmienky, aby sa domáce zdroje dokázali zhodnocovať na primeranej úrovni, teda na takej, ktorá je pre tých, ktorí nimi disponujú zaujímavá.

Napriek tomu, že za desať rokov ekonomickej reformy sa vystriedalo viacero vlád a politických zoskupení, chýba vízia rozvoja našej ekonomiky a aj celej spoločnosti.

Pokiaľ by sme sa chceli skoncentrovať na reálnu hospodársku politiku štátu, mali by sme vedieť, čo chceme z tejto ekonomiky vytvoriť. Malo nám to byť jasné už vtedy, keď sme do reformy vstupovali. Čo chceme zreformovať? Na začiatku sme si povedali, že chceme sprivatizovať túto ekonomiku a prostredníctvom nej dosiahnuť jej vyššiu efektívnosť a konkurenčnú schopnosť. Prvý cieľ reformy sa perfektne splnil – takmer 90 % HDP tvorí súkromný sektor. Ak sa sprivatizuje energetika, tak sa v tomto ukazovateli dostaneme na svetovú špičku. Privatizácia však nebola cieľom, ale mala byť prostriedkom na dosiahnutie vyššej efektivity a konkurencieschopnosti. Do akej miery sa razantnosť zmeny vlastníckych vzťahov prejavila na konečnom cieli, sme na pochybách. Isteže sú oblasti, kde sa stala akcelerátorom,. Naproti tomu však v niektorých oblastiach pôsobila razantnosť zmien vlastníckych vzťahov retardačne alebo aj likvidačne. A tak možno konštatovať, že hlavný cieľ ekonomickej transformácie sa nám prakticky nepodarilo naplniť. To si musíme povedať otvorene, pritom to neplatí iba o Slovensku, ale o celom regióne strednej a východnej Európy.

To, že za 10 rokov sa väčšina týchto krajín nedokáže postaviť na pevné nohy, by malo nielen ekonomických teoretikov, ale najmä tých, ktorí sú zodpovední za hospodársku politiku týchto krajín, viesť k úvahám ako ďalej s reformou a kde ju preorientovať tak, aby sme pri každej zmene vlády znovu neuťahovali opasky v nádeji na lepšiu budúcnosť. Reforma musí byť určená ľuďom, nesmie byť samoúčelná. Iba vtedy ju pochopia a podporia. Na sociálnu únosnosť adaptačné schopnosti ľudí musíme jednoznačne myslieť – v opačnom prípade sa dostaneme do výrazných problémov.

Tento problém vízie sa stáva akútnym aj v súvislosti s negociačnými procesmi vstupu do Európskej únie.
V prvom rade to bol vznik samostatnej Slovenskej republiky, keď slovenská ekonomika prestala byť subsystémom ekonomiky spoločného štátu. Vznikom SR sa začala ekonomika SR vyvíjať ako ucelená jednotka, isteže v medzinárodnom kontexte. Žiaľ, nič také sa nestalo. Ekonomickú dimenziu vstupu do EÚ považujem za jednu z rozhodujúcich celého tohto procesu. Mali by sme si vyjasniť postavenie slovenskej ekonomiky v spoločnom európskom trhu. A, samozrejme, aj celej spoločnosti, pretože tieto veci sa navzájom podmieňujú a determinujú. Na odpoveď na otázku čo bude slovenská ekonomika, ale aj spoločnosť znamenať v jednotnom trhu EÚ si budeme musieť zrejme ešte počkať. Nesmie to však trvať pridlho. A nielen preto, že to musí byť jasné občanom tejto krajiny. Aj EÚ musí byť jasné, čo jej náš vstup prinesie.

Reštrukturalizáciu a privatizáciu vybraných bánk považuje vládna koalícia snáď za svoj najväčší úspech. Opozícia ju však hodnotí značne negatívne …
Bankovú sféru považujem za jednu z kľúčových oblastí nielen ekonomiky, ale aj spoločnosti. Na jednej strane vnímam finančné inštitúcie ako podnikateľské subjekty so zaujímavým predmetom obchodovania – peniazmi. Na jednej strane sa tieto inštitúcie vyvíjajú autonómne (ako podnikateľské subjekty), na druhej strane zásadným spôsobom ovplyvňujú celý chod ekonomiky a podmienky pre rozvoj podnikania v priemyselnej a obchodnej oblasti. A práve preto sú oveľa citlivejšie vnímame zmeny práve v bankovo finančnej sfére ako trebars niekde v obchodnej sfére. Dosah zmien vo finančnom sektore je podstatne väčší a, hlavne, môže byť reťazovitý. Reštrukturalizácia bankového sektora – oddĺžiť banky a očistiť ich úverové portfólio za účelom zoštandardizovania podmienok na finančnom trhu a prípavy týchto inštitúcií na privatizáciu – bola jednoznačne správnym krokom. Bez ohľadu na analýzu príčin vzniku ďalej už neudržateľného úverového portfólia. Za nedostatky tohto procesu považujem mieru oddlženia – je otázka, či sme museli úverové portfólio vyčistiť až do tej miery, ako sme to urobili. Teda, či balík odsunutých úverov mal byť mať 105 mld. alebo „iba“ 75 mld. Sk – pravdepodobne by to nebolo podstatne ovplyvnilo cenu týchto bánk. Všade na svete majú totiž banky aj klasifikované úvery. Vážnejším nedostatkom je však nedopovedanie prvého kroku – nepovedalo sa, čo bude s úvermi presunutými do Slovenskej konsolidačnej, a. s. Vo vláde prijatý materiál má totiž už v názve dve časti – reštrukturalizácia bankového a podnikateľského sektora. Tým, že nebola a nie je vízia, čo chceme z našej ekonomiky priniesť v dobrom stave do EÚ, všetko sa dostalo do jedného balíka, okolo ktorého krúžia jastrabi … Ak vláda tento krok neurobí, tak na reštrukturalizáciu podnikového sektora môžeme zabudnúť. V uvedenom balíku sú totiž pre štát ekonomicky aj koncepčne zaujímavé oblasti pre rozvoj.

O malom a strednom podnikaní sa toho pohovorilo už nemálo
Platí tu však známe slovenské – o čom veľa hovoríme, tam nič nerobíme. Pritom každá doterajšia vláda mala medzi svojimi prioritami rozvoj cestovného ruchu a malého a stredného podnikania. Som presvedčený, že malé a stredné podnikanie by v prvom rade malo byť čo najmenej byrokraticky zaťažované. Pritom si to nežiada žiadne finančné náklady – iba dobrú vôľu a, samozrejme, kvalifikovaných úradníkov. Často sa aj zahraniční investori radšej rozhodnú investovať napríklad v Poľsku či Maďarsku iba preto, že administratívna náročnosť v týchto štátoch je podstatne nižšia. O korupcii nehovoriac.

Nevyhnutnou podmienkou rozvoja malého a stredného podnikania je existencia prosperujúcich veľkých firiem v danom regióne. Väčšina malých a stredných firiem nie je totiž finálnym výrobcom. Nemenej dôležitou je vyhovujúca infraštruktúra, o ktorú sa musí postarať štát. Napokon, bez rozvinutej infraštruktúry je nie je mysliteľná ani realizácia programov regionálneho rozvoja a cestovného ruchu. Samozrejmosťou by mala byť dostupnosť finančných zdrojov na dobré projekty malých a stredných podnikateľov, ktorí v našich bankách nie sú príliš obľúbení. Možno predpokladať, že privatizáciou Slovenskej sporiteľne a Všeobecnej úverovej banky, prípadne ďalších, sa aj táto situácia zlepší. Napokon v Rakúsku a Taliansku (kde pôsobia noví majitelia rozhodujúcich balíkov akcií našich najväčších bánk), je malý a stredný sektor dobre rozvinutý.

Podmienky pre podnikateľov, nielen malých, však vytvárajú aj súdy.
Právne prostredie je tiež jedným z problémov o ktorom sa hlavne veľa hovorí. Najväčšou „slovenskou bankou“ sú podľa môjho názoru súdy. Nie je predsa normálne, že priemerné riešenie obchodného sporu na Slovensku trvá 5,6 roka. Je to hrôza, keď na takýto dlhý čas mám ako veriteľ zablokované svoje (a teda najlacnejšie) finančné zdroje u dlžníka – ak ich vôbec získam späť. Ak tento proces nedokážeme zakcelerovať, tak nevyriešené spory budú nielen ekonomiku, ale aj spoločnosť ťahať naďalej ku dnu. Pritom zodpovední sú spokojní, pritom hlavným zaklínadlom je tzv. nezávislosť súdov. O tomto je vymáhateľnosť práva.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

19. 7. 2024

USD 1,089 0,004
CZK 25,261 0,003
GBP 0,843 0,001
HUF 390,900 1,170
CAD 1,494 0,002

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS