Dlhopisy Fondu národného majetku SR sú od začiatku podozrivé. Vladimír Mečiar ich v roku 1995 označil za formu odškodnenia a a skutočne sa mu podarilo odškodniť svojich verných. Normy, ktoré mu nevyhovovali si prispôsobil. Demokraticky, v parlamente. Dlhopismi zalepil ústa verejnej mienke a majetky odtekali vyvoleným, pričom smer udávala politická príslušnosť. Dlhopisy FNM nahradili kupónovú privatizáciu. Nemenila sa však len forma, ale aj filozofia, z privatizácie sa stal nezmysel. Občania sa prizerali na rabovačku a za tolerovanie dostali úplatok v podobe dlhopisu. Mečiarova vláda vedela, že v čase, keď bude treba dlhopisy splatiť, bude vládnuť niekto iný. A keby náhodou … na legalizovanie odkladu by mali opäť k dispozícii parlament. Dlhopisy poslúžili verným na splácanie dlhov, občanov okúzlili vidinou desiatich tisícok korún. Maják HZDS svietil silno.

Dzurindova vláda dlhé mesiace špekulovala, čo s dlhopismi, za ktoré sa necíti zodpovedná. V právnom štáte záväzky nemožno hodiť za hlavu len preto, že voľbami sa k moci dostala iná sila. Duch dlhopisov máta aj teraz slovenským prostredím.

Hovorilo sa o možnosti výmeny dlhopisu za akcie, použití pri platbe za odkúpenie bytu alebo pri platení zdravotného či doplnkového dôchodkového poistenia. Všetky uvažované varianty mali charakter odkladu povinnosti platiť a ich najvyššou „nevýhodou“ by bola dobrovoľnosť. Nikoho nemožno nútiť, aby vidinu niekoľkých šušťavých tisíckorunáčok vymenil za sotva poznateľný vplyv napríklad v plynárňach a neistotu príjmu z dividend. Jedna z úvah hovorila aj o možnosti výmeny dlhopisov za nové s lepším úročením.

Koaličná rada rozhodla, že za dlhopisy dostanú občania peniaze v hotovosti v pôvodne stanovenom termíne, teda do konca roka 2001. Znamená to, že politici odmietli úvahu o výmene dlhopisov za akcie strategických podnikov i prakticky všetky ostatné možnosti. Rozhodnutie malo nečitateľný motív a je najmä drahé.

Vláda a Fond národného majetku SR sa potia pri hľadaní spôsobov ako obstarať peniaze na vyplatenie dlhopisov. Hotové peniaze v predvolebnom roku mali možno pôsobiť ako návnada, stal sa z nich iba medový motúz, zvláštny druh úplatku, priznanie kontinuity rovnostárskeho prístupu.

Politológovia tvrdia, že vláda Vladimíra Mečiara sa nesprávala racionálne. Majú pravdu, ak sa na veci pozerajú z občianskej strany. Zo strany HZDS vyzerá všetko inak. Dzurindova vláda mala prejsť cez mínové pole, vyslala naň občanov. Opozícia sa chichúňa. Načo by brechal pes, ktorý vie, že sústo mu ide v ústrety.

Skutočnosť, že v roku 1995 väčšina občanov akceptovala zmenu kupónovej privatizácie na dlhopisovú metódu svedčí o tom, že prah vnímania podvodu na Slovensku je neuveriteľne nízko. Neuchopiteľné duchovné hodnoty akoby stratili cenu a ľudia ich s ľahkosťou vymieňali za predstavu niekoľkých tisíc korún. Sociologička Iveta Radičová v jednom rozhovore naznačila, že hodnotová orientácia populácie ešte stále naznačuje tendenciu uprednostnenia hoci aj malého osobného prospechu pred princípami práva a fair-play. „Podvodom bola najmä zmena pravidiel uprostred hry a schopnosť občana absorbovať takýto postup sa ani teraz nestala zdrojom rozčarovania, aspoň nie v prevažujúcej miere,“ povedala I. Radičová a jej slová potvrdzuje najmä záujem o vyplatenie hotovosti.

V komplikovanej sociálnej situácii je každá koruna dobrá, ide len o to, či cena za takú korunu nie je privysoká. Pritom je zrejmé, že za záväzky fondu vláda neručí. De jure by teda bolo v poriadku, keby sa vláda od výplaty dlhopisov dištancovala s poukazom, že je to problém fondu. Bola by to síce rovnaká demagógia ako pri zmene kupónky na dlhopisovú metódu, ale je viac ako pravdepodobné, že prijatie by už medzi občanmi nepožívalo toľkú toleranciu.

Termín splatnosti dlhopisov musí Dzurindova vláda dodržať. Fond na to potrebuje zhruba 33 mld. korún. Predpokladalo sa, že ich získa predajom prirodzených monopolov. Už sa hovorí o pôžičke. Privatizácia prirodzených monopolov sa vlečie aj „vďaka“ politikom, ktorí presadili výplatu dlhopisov v hotovosti.

Predstavitelia ministerstva financií, fondu národného majetku, ale už aj novinári začali hovoriť o umorovaní dlhopisov. Umorovanie má v tomto zmysle asi taký význam ako slovo zviditeľňovanie, teda floskula bez obsahu.

Umorovanie je odborný termín a právo ho považuje za inštitút, ktorý má poskytnúť ochranu tomu, komu sa stratila či zničila listina, predloženie ktorej je podmienkou na uplatnenia práva vyplývajúceho z tejto listiny. Dlhopismi FNM sa síce čosi stratilo, neboli to však papiere ale skôr ilúzie o normálnosti politiky.

Slovenský politický slovník i prax ovládli novotvary. Zmorený občan nestíha reagovať a tak si politici môžu vymyslieť dlhopisy a potom aj hovoriť o umorovaní. Keď občan prežil zmenu kupónky na dlhopisovú metódu, tak morenie bude len epizóda.