ČLÁNOK




Diera za 105 miliárd korún
15. apríla 2003

Od polovice 90. rokov stál slovenský bankový sektor na pokraji priepasti. Presnejšie, tá cast bankových domov, ktoré vlastnícky ovládal štát. O Všeobecnej úverovej banke, Slovenskej sporitelni a Investicnej a rozvojovej banke si dobré mysleli len málo zainteresovaní. „Treba si uvedomit, že v bankách existovala skrytá strata. Spo-cívala v rozdiele medzi nominálnou a reálnou hodnotou pasív a aktív bánk. Strana pasív (vklady obyvatelov a podnikov) sa vykazovala v nominálnej hodnote, rovnako aj na strane aktív (poskytnuté úvery) sa uvádzali nominálne hodnoty. Z povahy úctovníctva vyplýva, že aktíva sú rovné pasívam, teda na pohlad bolo všetko v poriadku. Ale iba na pohlad a iba úctovne. Na strane aktív vznikla reálna diera. Jej velkost mala rozmer práve tých 105 miliárd korún, co bola cena reštrukturalizácie,“ hodnotí vtedajšiu situáciu Juraj Rencko, ktorý v rokoch 1999-2000 šéfoval Koordinacnej jednotke pre reštrukturalizáciu bánk na Ministerstve financií SR.

Vina a vinníci

Casto sa hovorilo, že za zlé úvery boli zodpovedné len banky. Prícin však v skutocnosti bolo ovela viac. „Netreba zabúdat na to, že od zaciatku 90. rokov existoval velmi silný politický tlak na to, aby banky poskytovali úvery a pomáhali tak štartovat ekonomiku,“ pripomína Ladislav Vaškovic, ktorý bol v case reštrukturalizácie prezidentom Všeobecnej úverovej banky.

Za hlavnú prícinu vzniku klasifikovaných úverov považuje L. Vaškovic skutocnost, že slovenská ekonomika, ktorá je silne závislá od externých faktorov, sa musela v krátkom case preorientovat na trhové podmienky a nájst si nové trhy na svoje výrobky po strate východných odbytísk. „Tieto zmeny zasiahli velmi hlboko stovky podnikov, ktoré nedokázali ekonomicky prežit a, samozrejme, nevedeli plnit svoje záväzky okrem iného aj voci bankám. Ekonomická situácia podnikov a celých odvetví sa odzrkadlila na objeme klasifikovaných úverov. Tento faktor bol prítomný vo všetkých ekonomikách krajín strednej a východnej Európy. Klasifikované úvery mali možno menšie dôsledky pre ekonomiku v Madarsku a Polsku, lebo v týchto krajinách bola relatívne vysoká inflácia, ktorá ciastocne utlmila vplyv zlých úverov na bankový systém,“ hovorí.

„Hrozba bola naozaj akútna,“ tvrdí J. Rencko. Strata v bankách sa tvorila mnoho rokov a zacala sa menit na hrozbu krízy likvidity, co znamená len tolko, že banka nie je schopná splácat záväzky. Stratu roky kamuflovali banky, dohlad i audítori. Každému bolo jasné, že výkrik „král je nahý“ spôsobí problémy, ktoré nik nevie vyriešit. Koncom 90. rokov sa skrývaná strata zacala menit na krízu.

Známe technológie

Princíp reštrukturalizácie je pomerne jednoduchý. Banka sa musí zbavit zlých úverov, teda vlastne príciny straty. „Ak sa má posilnit bankový sektor, tak treba nechat banky, aby sa venovali bankovému biznisu. Existujú dva modely, ako vybrat z bánk zlé pohladávky. Jeden predpokladá zriadenie osobitnej inštitúcie (special vehicle) ako dcérskej spolocnosti banky. O zlé pohladávky sa stará a ozdravenie manažuje sama banka. Druhá cesta sa líši tým, že práca so zlými pohladávkami sa z banky vyclení, preberá ju samostatná inštitúcia,“ vysvetluje J. Rencko.

Slovenské banky už neboli schopné samy riešit problém starých zátaží. Výroky audítorov v tomto zmysle boli velmi jasné. Okrem toho zriadenie dcérskych spolocnosti na starostlivost o problematické úvery by neumožnilo oddelenie tých, ktorí riadili úvery v minulosti, od tých, ktorí problémy pohladávok riešia. Nebolo by vzniklo nové know-how. Využili sa skúsenosti v mnohých krajín, napríklad aj tých, ktoré prešli financnými krízami. Vznikla agentúra Slovenská konsolidacná, a. s., do ktorej sa dostali problematické pohladávky reštrukturalizovaných bánk.

Nebola to ojedinelá akcia, podobným procesom prešli všetky okolité krajiny. Velmi príbuzný model použili v Ceskej republike, kde však založili niekolko konsolidacných agentúr. Ako argumentuje J. Rencko, nieco velmi podobné sa stalo v rokoch 1992-1993 v Madarsku.

Za banku zodpovedá vlastník. Reštrukturalizácia bola teda operácia, pri ktorej si vlastník splnil povinnost. Pretože banky boli štátne, o zlé úvery sa musel starat štát. Niekedy sa reštrukturalizácia bankového sektora interpretuje ako láskavost, pritom však išlo o to predíst naplneniu nebezpecenstva ohrozenia makroekonomickej stability, co by malo dramatický dosah aj na obyvatelov.

Súcasní majitelia bánk sú kapitálovo silné skupiny, ktoré majú silné know-how, co je tiež záruka toho, že by sa to nemala nahromadit problematické úvery. Dnes už je aj bankový dohlad lepšie vybavený právomocami a lepšie inštitucionálne usporiadaný, než bol v 90. rokoch. Posilnilo sa postavenie banky ako veritela. Viaceré faktory teda teraz pôsobia v prospech toho, aby sa problém nedobytných úverov opakoval v rozsahu, ktorý by ohrozoval banky i ekonomiku.

Nové casy

„Banka predáva dôveru a kupuje riziko,“ hovorí generálny riaditel Všeobecnej úverovej banky Tomas Spurny. „Na svete nie je banka, ktorá by nemala skúsenost s tým, že hodnota cenných papierov klesne, alebo s tým, že spolocnosti, ktoré financuje, skrachujú. Riziko, ktoré nám nevyjde, však nesmie prevýšit schopnost banky zostat stabilnou a ziskovou. Straty musia byt systematicky riadené a udržiavané v normálnom intervale. Pokial urobíte 100 úverov v objeme 100 miliónov korún, cistý úrokový výnos sú tri milióny korún rocne a niekto vám nesplatí 10 miliónov, prerobíte 13 miliónov. Je velmi dôležité, aby rozdiel medzi stratami a výnosmi bol pozitívny. Spravujeme peniaze vkladatelov, zodpovedáme za to, aby sa im vrátili. Ak sa systematicky opakuje príbeh, že zo 103 dostanete naspät 92, banka nemôže byt úspešná. Dá sa to prekonat vtedy, ak sú procesy nastavené tak, aby rozlišovali riziká a zabránili tomu, že do banky chodí niekto, kto si požiciava z iných ako ekonomických dôvodov.“

V banke vznikla banka. „Hovoríme jej workout – vymáhanie, likvidácia a reštrukturalizácia. Tento útvar tu existoval už predtým – obhospodarovali portfóliá, ktoré prešli na konsolidacnú. Máme teraz mladý, nový tím ludí, ktorí majú bankové skúsenosti z rizikového kapitálu, právnikov. Rieši reziduálne riziká súvisiace s dedicstvom transformacnej minulosti. Zostali tu nejaké nekvalitné úvery, z ktorých už nehrozí riziko, ale robíme všetko, aby sme z nich vymohli co najviac penazí,“ vysvetluje T. Spurny.

Kto zaplatí

Jedna z najcastejšie opakovaných výhrad vycítala re-štrukturalizácii, že sa deje na úkor danového poplatníka, teda obcania platia za nieco, co nespôsobili.

„Sú len dve možnosti. Vlastník môže stratu vyrovnat zvýšením kapitálu alebo ju zaplatia vkladatelia a ich vklady sa znehodnotia. Štát zvolil prvú cestu – kapitálovo posilnil banky, najmä tým, že vybral von zlé úvery,“ hovorí J. Rencko. V tomto zmysle možno hovorit o tom, že náklady reštrukturalizácie niesli danoví poplatníci. Volba druhej možnosti by priniesla

pre poplatníkov asi rovnakú zátaž. Takmer s istotou však možno hovorit i o rozpade bankového systému, co by znamenal dalekosiahle dôsledky na vela rokov pre celú ekonomiku i životnú úroven.

Plány na reštrukturalizáciu komercných bánk existovali už na prelome 90. rokov. V roku 1995 na bankovom fóre v Prahe vtedajší prezident VÚB Jozef Mudrík povedal, že slovenská vláda sa rozhodla reštrukturalizovat komercné banky. Správa vyvolala pomerne pozitívny ohlas. Nakoniec sa nic neudialo, hoci zámer schválila vláda. „Reštrukturalizácia sa nerozbehla vcas, lebo málokto chápal dôsledky negatívneho stavu bankového sektora na celú ekonomiku. Problém sa zacal vnímat až vtedy, ked nadobudol katastrofické rozmery. V polovici 90. rokov stacilo nájst odvahu, peniaze a urcit techniku. Reštrukturalizácia by stála ovela menej,“ myslí si L. Vaškovic.

Odzvonilo

Slovensko sa definitívne lúci s ideou, že banky budú financovat každý podnikatelský zámer. Podmienkou na uplatnovanie bežných praktík v úverovaní je aj existencia štandartného právneho a ekonomického prostredia. Medzi bankami pôsobia bežné konkurencné vztahy a s rastúcou výkonnostou ekonomiky bude rást aj pocet kvalitných klientov. Nikto už nemôže banky nútit poskytovat mäkké úvery. Dnešní akcionári bánk celkom prirodzene vyvíjajú tlak na minimalizáciu rizika, straty by v konecnom dôsledku niesli sami. Prostredie, v ktorom banky pôsobia, sa postupne dostáva do normálnych kolají. Ibaže pomaly.


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

27. 1. 2021

USD 1,211 0,003
CZK 26,025 0,055
GBP 0,884 0,003
HUF 360,900 2,290
CAD 1,545 0,001

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS