Pri výbere tém majú slovenskí politici neuveriteľne málo fantázie. Zo všetkého najradšej sa utiekajú k daniam. Návrhy na zníženie ktorejkoľvek z daní sa používajú ako najlacnejšia forma reklamy. Tieto návrhy slúžia zároveň ako aliby. Aj nápady vopred odsúdené na neúspech sa totiž dajú vykladať ako snaha.

Poslanec Marián Mesiarik (SOP) sa na stránky novín dostal návrhom na nulu znížiť daň z pridanej hodnoty pri niektorých druhoch potravín. Kto už by nechcel, aby boli lacnejšie mlieko a mliečne výrobky, chlieb a pečivo, hydina, ovocie a zelenina? Poslanec Mesiarik tvrdí, že štátny rozpočet by prijatím jeho návrhu prišiel len o jeden a pol miliardy korún. Keď vlani ministerstvo financií posudzovalo rovnaký nápad, stratu vyčíslili na zhruba päť miliárd korún. Niekto má zlú kalkulačku.

Ušľachtilosť návrhu na zníženie dane, ktorou sú zaťažené potraviny, sa opiera o poznanie, že „…rapídne klesla spotreba potravín v niektorých komoditách doporučovaných zdravotníkmi pod únosnú mieru.“ Ozval sa aj hlas o sociálnom rozmere. Zo všetkým možných je nápad na zníženie daní najhorším na riešenie sociálnych problémov a zdravej výživy. Dôvodov je niekoľko, z nich najprozaickejší je predpoklad, že znížením dane sa ceny automaticky neznížia. Keby aj, tak zvýhodnenie pocítia aj tí, čo ho nepotrebujú.

V maloobchode minuli vlani občania viac ako rok predtým. V kontraste s tým je tvrdenie o klesaní reálnych miezd. Znamená len to, že ľudia viac míňajú než zarábajú. Nedá sa použiť jednoduché vysvetlenie v podobe tvrdenia o čerpaní úspor, pretože Národná banka Slovenska aj v tomto parametre vykazuje mierny prírastok. Zvýšené tržby by sa možno dali vysvetliť infláciou, ale nedajú sa. Po odrátaní zvýšenia, ktoré spôsobuje znehodnocovanie koruny vychádza, že spotreba obyvateľstva sa neznižuje, ale naopak rastie.

Zníženie daní je dobrý nápad, ak ide naozaj o zníženie daní. Šermovanie číslami, ktoré vyjadrujú veľkosť sadzby, len pramálo zlepší životnú úroveň a okrem chvíle rozruchu a planej nádeje neprinesie nič.