Temno sa začína vytrácať. Toto tvrdenie je pravdivé tak vo vzťahu k udalostiam v Afganistane, ako aj poslednému stretnutiu ministrov obchodu, ktorí sa dohodli o novom kole rokovaní o liberalizácii svetového obchodu. Rokovania by mali viesť k tomu, aby sa štáty vyhýbali protekcionistickým opatreniam v čase zhoršujúcej sa ekonomickej situácie.

To je ešte len začiatok. Rokujúci by mali svoje požiadavky dať do súladu s požiadavkami všetkých členských štátov WTO, v prvom rade s požiadavkami rozvojových krajín. Oxfram, britská charitatívna organizácia vyhlásila, že systém je postihnutý krízou. „Kríza nie je vytvorená protestnými vystúpeniami antiglobalistov, ale krikľavým farizejstvom bohatých krajín, ktorých vlády používajú dvojaké štandardy vo vzťahu k chudobným krajinám.“

V rokoch 1980 a 1990 rozvojové krajiny zvádzané a niekedy aj donútené uskutočniť trhové reformy. Svetová banka a Medzinárodný menový fond žiadali liberalizáciu obchodu ako výmenu za úvery, ktoré sú životne nevyhnutné pre krajiny zaťažené úvermi. Podobným spôsobom sa podarilo rozvojové krajiny zatiahnuť do Uruguajského kola rokovaní GATT, predchodkyne WTO.

Priemyselne vyspelé krajiny mali vedúcu úlohu v tomto kole rokovaní, ale aj na trhu. V roku 2000 smerovalo 54 % exportu tovarov do USA, Európskej únie (bez obchodu v rámci samotnej Európskej únie), Japonska a Kanady. Žijú tieto krajiny v súlade s ich vlastnými liberálnymi princípmi a veľkodušnými sľubmi? Bohužiaľ nie vždy.

Podľa údajov Svetovej banky, priemerný občan chudobnej krajiny musí prekonávať dva razy viacej obchodných prekážok, ako priemernému občanovi vyspelej krajiny. Dovozné clá na tovary z rozvojových krajín sú v bohatých krajinách štyri razy väčšie ako na tovary z iných bohatých krajín.

V prvom rade sa to týka podstatnej časti poľnohospodárskej produkcie (zvlášť v krajinách Európskej únie a Japonska), produkcie textilného a odevného priemyslu (zvlášť v USA a Kanade) a obuvníctva.

Na podporu poľnohospodárskych producentov sa v roku 2000 venovalo 245 mld. USD. To päť razy prevyšuje objem celkovej podpory, ktoré vlády vo svete venovali na podporu rozvoja iných sektorov.

Priemyselne vyspelé krajiny sú v súčasnosti odhodlané obhajovať v súčasnosti existujúce antidumpingové zákony. Akýkoľvek školák sa môže dovtípiť, že v podstate sú tieto zákony protekcionistické a často jednoducho slúžia na podporu miestnych kartelov. Vyspelé krajiny vyžadujú od rozvojových krajín, aby dodržiavali princípy voľného trhu, avšak sami ich nedodržiavajú.

Je hlúpe si myslieť, že existuje jednoduchá a jediná cesta ekonomického rozvoja všetkých krajín. Bolo by zbytočné dokazovať, že liberalizácia obchodu je to jediné čo potrebujú rozvojové krajiny. Jedno je však isté. Priemyselne vyspelé krajiny by mali vo v záujme rozvojových krajín, ale predovšetkým vo vlastnom záujme žiť v súlade s vlastnými liberálnymi princípmi. V ďalšom kole rokovaní rozdiel medzi tým čo by mali robiť, a tým čo v skutočnosti robia, bude možno odstránený.