ČLÁNOK


,

Ako hrajú, tak sa majú
28. marca 2003

Kvalita slovenských ligových sútaží v kolektívnych športoch je priamo úmerná množstvu penazí, ktoré do nich prúdia. A kedže ich je z roka na rok menej, tí najlepší, co behajú po domácich trávnikoch, palubovkách ci korculujú po ladových plochách, hladajú uplatnenie v zahranicí. Neraz sa stane, že reprezentacné tímy sú poskladané výlucne alebo prevažne z legionárov a úspech národného tímu závisí od ich úcasti.

V zahranicí hrávajú desiatky, ba stovky slovenských športovcov, no len tí najlepší si nájdu angažmán v silných ligách, kvalitných kluboch. A opät len tí najlepší neohrievajú lavicky, ale patria k oporám. V takom prípade si môžu skutocne dobre zarobit. Príkladom sú dolároví milionári v NHL.

V Európe sa až tak dobre nezarába. Ako teda žijú slovenskí športoví legionári v zahranicí? Odpovede boli opatrné. Lepšie ako doma, priznávali. O výške príjmu však všetci do jedného mlcali ako hrob.

Mal íst skôr

Futbalista Igor Bališ, doma hrával v dresoch Trnavy a bratislavského Slovana, nie je najtypickejším príkladom. Do zahranicia odchádzal takmer 31-rocný, navyše do druholigového tímu West Bromwich Albion (Birmingham). „Nemohol som si stažovat ani na Slovensku. Hral som v popredných kluboch a nie zle. Ked som dohadoval zmluvu s West Bromwich, podmienky v nej boli také zlé, že som rozmýšlal, ci ju vôbec podpíšem. Až prestupom do najvyššej sútaže sa zmluva výrazne zlepšila.“ Pri rozhodovaní o plate hráca hrá úlohu nielen to, že pochádza zo Slovenska. „V mojom prípade ma dost výrazne limitoval vek. Ak by som bol mladší, mal by som šancu na lepší kontrakt.“

Bališ mal ponuky odíst von aj skôr, stroskotali na peniazoch a (ne)dohodách klubov. Do Anglicka zase nemôže odíst hocikto, ale len tí, ktorí majú za reprezentáciu odohratý istý pocet zápasov. „Cas sa už nedá vrátit spät. Keby to šlo, urcite by som šiel do cudziny skôr. Tažko urcit optimálny vek na odchod. Ak je niekto velký talent, môže prestúpit aj v osemnástich. Záleží od ponuky. Niektoré prídu iba raz za život a je hriech odmietnut. Potom je jedno, ci máte 18 alebo 30 rokov.“

Podmienky v Anglicku sú podla Bališa dobré, na druhej strane je aj život na Ostrovoch nákladný. O výške platu Bališ nehovorí. „Nemám pocit, že by som bol bohatý. Ak sa chcem domov vrátit s nejakými peniazmi, musím žit normálne. Nemôžem si dovolit žiadne výstrednosti, zbytocnosti nekupujem. Aby som ušetril, naozaj si musím pritiahnut opasok.“ K najväcším výdavkom patrí bývanie. „Prenajali sme si dom a všetky náklady si platím sám.“

Aj v Anglicku je rozdiel medzi klubmi výrazný. „West Bromwich nie je ani Manchester United, ani Arsenal. Patríme urcite k najchudobnejším klubom, a tak vyzerajú aj naše príjmy. Ale nestažujem sa. V podstate som mal štastie, že sa mi po tridsiatke vôbec nejaký prestup podaril a vzhladom na okolnosti som vcelku spokojný.“ Ani financnú krízu v európskom futbale nepocituje. „Tým sa zrejme zaoberajú funkcionári. Co mám v zmluve, to dostávam. Nacas.“

Bališ by sa už na domáce trávniky vracal nerád. „Ak by to šlo, chcel by som kariéru skoncit v zahranicí. Neviem, ci v Anglicku, práve v týchto dnoch mi totiž koncí pracovné povolenie a vybavujem nové. Z futbalu sa síce dá žit aj doma, ale zbohatnút nie.“ Cíti sa Igor bohatý? „Bol by som vtedy, ak by som mohol povedat, že rodinu mám zabezpecenú… Urcite by sme nejaký cas mohli slušne žit, ale nechcem len mínat peniaze, a tak ked raz s futbalom skoncím, budem sa zrejme venovat podnikaniu.“

Našiel sa v Trevise

„Ako sa mi darí, tak si žijem,“ vyslovil jednoduchú teóriu jeden z najlepších slovenských volejbalistov Richard Nemec. „Život legionára je závislý od výsledkov, na ktorých sa spolupodiela.“

Hrác, bez ktorého si slovenskú reprezentáciu stále nemožno predstavit, odišiel do zahranicia pred šiestimi rokmi, ale ideálne pôsobisko našiel až v Trevise, kde je druhú sezónu. „V Nemecku som získal titul majstra, vo Friedrichshafene som sa vela naucil, ale nemecká liga nebola príliš silná. V Grécku je sútaž kvalitnejšia, ale špickové sú len tri, štyri kluby, ostatné výrazne zaostávajú. V Taliansku musíte hrat v každom zápase naplno, inak nie je šanca byt úspešný.“

Nemec casom zistil, že najvýhodnejšie je pre neho Taliansko. Ešte presnejšie – Treviso. „Zvykol som si na tunajší život, vyhovuje mi, deti tu chodia do školy, mám blízko domov. Klub funguje vysoko profesionálne, nemusím sa o nic starat, iba hrat. Funkcionári robia všetko stopercentne, všetko nám dajú ako na tanieri. A také isté výkony žiadajú aj od hrácov.“

Za odvedený výkon dostávajú hráci plat. V Trevise si z neho Nemec hradí všetko. „Klub mi pomohol nájst trojizbový byt, ale nájomné je v mojej réžii. Život v Taliansku je drahý, najmä po prechode na euro, preto sme si vybrali nenárocný byt. K dispozícii som dostal služobné auto, ale mám tu aj vlastné, rodina si vyžaduje dve. Réžiu áut, telefón i stravu si hradím sám. Hoci manželka nepracuje, lebo to nie je s dvoma detmi jednoduché, máme všetko, co k normálnemu životu potrebujeme.“

Výšku zárobku Nemec neprezradil. „Nemám ani futbalový, ani hokejový plat. Najlepší volejbalisti v talianskej lige, ale to len naozaj niekolko špickových, zarábajú okolo 200-tisíc eur za sezónu. Môj príjem je hlboko pod túto sumu.“ Priznal však, že zatial nikdy v kariére tolko ako v Trevise nezarábal. „Najpodstatnejšie je, že výplata mi chodí na úcet vcas. V Grécku som zarábal dobre, ale ked som odchádzal z Iraklisu, klub mal voci mne podlžnosti. Tie postupne klesali, ale dodnes, aj ked ide už len o minimum, nie sme vyrovnaní.“

Richard mal to štastie, že jeho príjmy s každým prestupom narástli. Zažil obdobie najväcšej slávy bratislavského VKP, ktorý na slovenské pomery svojich hrácov odmenoval velmi štedro. „Z môjho súcasného platu som vo VKP zarábal 40 až 45 percent. Prvý legionársky rok v Nemecku som stúpol na 50 až 60 percent môjho terajšieho príjmu, v gréckom Iraklise Solún to už bolo 80 percent a v Ravenne 85 percent.“

Nemcove príjmy rástli s jeho výkonnostou a skúsenostami. „Každý si buduje vlastné meno. Slováci to majú tažšie v tom, že nie sme medailisti ani z európskych, ani svetových podujatí. Volejbalisti z malých krajín sa vonku presadzujú tažšie.“ Mohol by inde zarobit viac? „Zatial som s príjmami vždy po troške stúpal. Situácia nie je jednoduchá, aj v Taliansku sú kluby, ktoré majú problémy, po minulej sezóne sa napríklad rozpadla Parma. Viac sa dá zarobit v Japonsku, ale ja by som už krajinu menit nechcel. Mám za sebou dobrú sezónu, možno príde ešte lepšia ponuka,“ dúfa cerstvý vítaz Pohára CEV. Vrátil by sa Nemec ešte niekedy hrat na Slovensko? „Ako poznám súcasnú situáciu, dlhý cas urcite nie. Nech sa doma snažia mladí. Možno na samom konci kariéry, ale skôr by ma asi lákala trénerská dráha.“

Dá sa žit dobre aj z volejbalu? Najmä v najlepšej lige Európy? „Dá, ale musíte hrat dobre a vela rokov. A mat štastie. Moje telo zatial, až na malú operáciu kolena, drží. Životnost blokárov nie je vysoká, po tridsiatke sa už ozývajú klby, chrbtica. Urcite nemám taký príjem, aby som bol po skoncení kariéry zabezpecený na celý život.“ Nemec dokáže z platu ušetrit približne polovicu. „Druhú minieme, pretože sa neobmedzujeme. Nežijeme ani na konzervách, ani na dovážaných potravinách, zo Slovenska si zvyknem zobrat iba pivo. V Taliansku nie je síce najlacnejší život, ale dá sa z volejbalového platu slušne žit, aj slušne ušetrit.“

Aj 15-tisíc sa zdalo vela

Basketbalový reprezentant Marek Andruška mal tiež štastie, že na Slovensku využil éru herne i financne silnej Slovakofarmy Pezinok. „Na slovenské pomery som sa mal v Pezinku naozaj dobre, mohol som si dopriat všetko, co som potreboval, dokonca som aj ušetril, ale od pocitu bohatého hráca som mal daleko. Európske platy v našom klube mali len európski basketbalisti.“

Profesionálnu kariéru zacínal v bratislavskom Interi. „Ked sme roku 1996 získali titul, mal som plat 15-tisíc korún, a kedže som bol mladý, myslel som si, že to je vela. Možno niektorí spoluhráci dostávali vyšší plat, ale mladí, študenti viac ako ja nie. Ked som na dalšiu sezónu pýtal 30-tisíc a dostal ponuku opät iba na 15, odišiel som do Pezinka a podpísal kontrakt na 40-tisíc korún mesacne.“ Andruškov plat v tíme suveréna slovenskej ligy rástol, ale do akej výšky, sme sa už nedozvedeli. „Prezradil som dost. Aj tak som posledné dva roky vela maródil a nedostával plnú mzdu.“

Predvlani Marek prestúpil do jedného z najlepších polských klubov, Anwilu Wloclawek. Porovnanie príjmu na Slovensku a v Polsku je vraj skreslené. „V Pezinku som dostával hrubú mzdu a zdanoval som si ju sám, teraz dostávam už cisté peniaze.“ Aj pri nadštandardnom plate v Pezinku však ráta wloclawský príjem v násobkoch. Roz-pocet Pezinka v najsilnejších sezónach dosahoval milión dolárov, wloclawský 4 milióny. „Nie, až štyrikrát viac zase nezarábam,“ zorientoval nás.

Klub hradí Andruškovi kompletné náklady na trojizbový byt a k dispozícii mu dal auto. „Platím si len telefóny a benzín. Už som spomenul, že mzdu dostávam cistú, poistky a odvody odvádza klub.“ Vyššiu životnú úroven si ani velmi neužije. „Na polské pomery žijeme v takom malom meste, že ani nemáme kde mínat peniaze. Máme tu len jedno kino, jediný velký obchodný dom. Hoci je život v Polsku drahší, co najviac pocitujeme na potravinách, ktoré vyjdú asi o pätinu viac ako doma, môžeme si viac penazí odložit.“

Basketbal zažil v Polsku najväcší boom roku 1997, ked reprezentácia skoncila na európskom šampionáte siedma. „Odvtedy sa liga mimoriadne skvalitnila, pribudlo do nej vela penazí aj mnoho zahranicných hrácov. Kvalita zostala, hoci dnes je penazí menej, najmä po tom, co zakázali reklamu na alkohol a z ligy sa stiahli silní sponzori – pivovary. Aj zápasy sa presunuli z celoštátnych televízií do regionálnych. V tomto roku mala vážne problémy s peniazmi iba Legia Warszava, ktorá sa ocitla na dne tabulky. I tu sú financne silnejšie a slabšie kluby. Wloclawek patrí k trojici najlepších, ale aj nám sa stalo, že v minulej sezóne výplaty meškali, niekedy až dva-tri mesiace. Naštastie, klub mi nie je dlžný ani zlotý.“

Andruškovi sa vo Wloclawku zmluva koncí, o budúcej sezóne zatial nerozmýšla. „Neviem, ci mi ponúknu predlženie zmluvy, alebo si budem hladat nový klub. Ak máte na mysli financné hladisko, inde by som asi nezarábal ovela viac ako vo Wloclawku, hoci by som bol možno v slabšom klube väcšia hviezda. Aj tak majú nižšie rozpocty a problémy s platením hrácov. Radšej budem v silnom klube hrat o najvyššie méty.“

Velké rozdiely

Hádzanársky reprezentant Martin Valo na priamu otázku, kolko zarába v nemeckom prvoligovom tíme SG Willstätt-Schutterwald odpovedal jednoducho: „Nepoviem.“

Valo zacínal v Pieštanoch, no do velkej hádzanej prerazil až v ŠKP Bratislava. „To, co som zarobil v Bratislave, stacilo len na to, aby som prežil. Pravda, bol som študent, potom vojak, nepotreboval som vela. Prvý rok som mal príjem 3 plus 3 tisíc, ked som po štyroch odchádzal, môj plat bol 10 plus pät tisíc. Prvé císlo bola pevná, druhé pohyblivá zložka mzdy. Spoluhráci, ktorí boli plní profesionáli, zrejme brali viac.“ Aj na Slovensku sú v platoch hádzanárov velké rozdiely. Tam, kde sú peniaze (napr. Prešov), sa môžu platy pohybovat až do výšky 30, 40-tisíc a nová akvizícia klubu, Cech Radcenko, údajne v Karvinej zarábal 140-tisíc ceských korún a do Prešova by zrejme za menej hostovat nešiel. „Doma by som však vo väcšine klubov vela nezarobil,“ priznáva Valo.

V cudzine sa zarába niekolkonásobne viac ako na Slovensku, pripustil odchovanec pieštanskej hádzanej. Pocítil to už vo francúzskom Créteil, kde bol dva a pol roka a, samozrejme, v Nemecku, kde je hádzanárska liga jedna z najlepších a najbohatších v Európe. Príjem v oboch krajinách má približne rovnaký, no vo Willstätt-Schutterwalde sa musí viac obracat – z celkového platu je v priemere len 70 percent pevná zložka, zvyšok sú motivacné prémie. „Pohyblivá cast velmi kolíše. Zatial sme v tabulke poslední, našou úlohou je zachránit sa. Neprišiel som do tímu ako hviezda, skôr posilnit zostavu, ale o tom som vedel.“

Presadit sa v silnej nemeckej lige je tažké, aj Valo caká na vstup Slovenska do Európskej únie. „Otvoria sa nám väcšie možnosti, lebo v prvej lige môžu kluby angažovat len dvoch hádzanárov mimo únie. Zatial v najvyššej sútaži tažko nejaké iné, lepšie miesto zoženiem, taká hviezda zase nie som. A moja cena na hrácskom trhu je limitovaná aj tým, že Slovensko v hádzanej vela neznamená. Keby i niekto mohol prerazit, casto jeho prestup stroskotá na vysokom odstupnom, ktoré požadujú slovenské kluby.“

Na porovnanie – rozpocet Willstätt-Schutterwaldu je 1,4 milióna eur na sezónu, ale taký Kiel, jeden zo špickových tímov, má k dispozícii 3,5 milióna eur. Absolútna špicka v najlepších kluboch zarobí do 20-tisíc eur mesacne, ale už polovicu z toho pokladá Valo za výborný plat. „Samozrejme, tolko nemám.“

Po skoncení kariéry vraj domov bohatý urcite nepríde. „Ved stací, ked si kúpim byt. V Pieštanoch, odkial pochádzam, za trojizbový nedám menej ako milión korún. To, kolko ušetrím, závisí od životného štýlu. Keby som bol v Nemecku sám, bez rodiny, minul by som viac, lebo by som po veceroch nesedel doma. Aj za byt, ktorý mám, mi klub platí iba nájomné, elektrina, voda, telefóny, to je v mojej réžii. Ked ušetríme tretinu výplaty, to už bol dobrý mesiac…“ Je teda Martin Valo vonku spokojný? „Urcite by som bral, keby som mal vyšší príjem, ale vzhladom na okolnosti a stav v slovenskej hádzanej sa nemôžem stažovat.“ A budúcnost? „Neviem, ved ani nie je isté, ci sa udržíme v prvej lige. Ak by som si aj hladal nový klub, radšej taký, kde budem hrat, ako sediet na lavicke. Aj za cenu nižšej výplaty. Byt legio-nárom nie je len o peniazoch.“


Tento projekt je podporený z Európskeho sociálneho fondu

KURZY

22. 9. 2020

USD 1,174 0,005
CZK 27,007 0,027
GBP 0,917 0,001
HUF 362,050 1,030
CAD 1,563 0,003

SPOLUPRÁCA




SSDS

SAF

ReFIS