Verejnosť i odborníci zvažujú, či pôjde o Clintonovu alebo Bushovu recesiu. Jasné je iba to, že ak sa novému prezidentovi nepodarí zastaviť hospodársky pokles, bude mať Republikánska strana enormné problémy pri doplňujúcich voľbách do Kongresu v roku 2002, čo znamená, že by republikáni mohli stratiť veľmi tesnú väčšinu v zákonodarnom zbore. Aj tak treba poznamenať, že je iba veľmi komplikované povedať, kto za terajší stav americkej ekonomiky zodpovedá. Ide totiž o kombináciu viacerých faktorov, ktoré sa na terajšom stave podieľajú. Tým prvým je postavenie centrálnej banky – Federálneho rezervného systému, ktorý zvýšil úrokové sadzby o 175 bázických bodov v priebehu rokov 1999-2000.

Cieľ bol v tomto období jasný – eliminovať prudký ekonomický rast za cenu zvýšenia inflačných tlakov a „prehriatia“ celého hospodárstva.

Druhým faktorom bolo zvýšenie cien ropy, ktoré ochudobnilo americké domácnosti o takmer 100 miliárd dolárov.

Ďalším dôvodom je skutočnosť, že sa prudko zvýšil podiel daní na národnom dôchodku, ktorý dosiahol rekordný stav a vyprodukoval prebytok štátneho rozpočtu v objeme 3% v pomere k hrubému domácemu produktu, čo bolo protipólom rozpočtového deficitu spred troch rokov. Teraz možno polemizovať o tom, či nebola pozícia americkej vlády v rozpočtovej politike rozporuplná.

Trhy s cennými papiermi posunuli hodnotu technologických akcií do extrémnych úrovní, najmä v roku 1999 a na začiatku (v prvom štvrťroku) 2000.

V tejto situácii sa zdala byť najefektívnejšou politikou práve menová politika, i keď sa možno domnievať, že Federálny rezervný systém – Fed, mohol vynaložiť väčšie úsilie pri „schladení“ ekonomiky na sklonku deväťdesiatych rokov, kedy údajne mal zvoliť viac reštriktívnu menovú politiku.

Túto menovú politiku však mohol aj podstatnejším spôsobom uvoľniť v čase, kedy sa začali objavovať príznaky spomaľovania tempa rastu hospodárstva USA, osobitne v druhej polovici roku 2000. roblém je však v tom, že Fed nemohol postupovať celkom autonómne, pretože si uvedomoval značné obmedzenia, ktoré mali hlavne externý rozmer. ed znížil úrokové sadzby na začiatku roku 1997, no zakrátko sa vrátil k neutrálnej pozícii, pretože sa začala ázijská finančná kríza.

Vzápätí však došlo k opätovnému uvoľneniu menovej politiky, pretože vznikli vážne problémy v Rusku. Istú dimenziu „finančnej nákazy“ si vtedy Amerika skrátka nemohla dovoliť. j v tomto prípade by sa mohli ozvať kritici s tvrdením, že americká centrálna banka nebola v čase externých kríz schopná definovať všetky nástroje, ako sa má v čase kríze správať.

Fed však v tomto období zvolil inú dimenziu svojej činnosti – skôr sa orientoval na psychológiu bankárov, obchodníkov s dlhopismi a ďalších subjektov, ktoré sú zodpovedné za stabilitu a výkonnosť celého finančného systému.

Dodajme, že Federálny rezervný systém mal v tomto období – na sklonku roka 2000 – veľmi vážneho „protihráča“, a síce fenomén Y2K, ktorý pri retrospektívnom hodnotení vlastne umožnil vysoko špekulatívne postupy na trhu s cennými papiermi. Index Nasdaq v tomto období demonštroval raketový nástup mnohých technologicky orientovaných firiem, čo v značnej miere zvýšilo riziko „tvrdého“ pristátia americkej ekonomiky.

Nálady na trhu sa v marci a apríli (a fakticky až v lete roka 2000) trochu upokojili, no dnes je jasné, že práve faktor Y2K, hoci jeho vtedajší aktuálny i perspektívny vplyv, bol značne preexponovaný, možno klasifikovať ako jednu z príčin terajšej americkej recesie. aštartoval totiž etapu extrémnej konjuktúry a dočasného pádu technologických akcií a rizikového kapitálu.

Ak za príčinu terajšej americkej recesie označíme už spomínaný faktor Y2K, potom bude sotva možné obviniť republikánov, či demokratov, že majú svoj podiel viny na dnešnej situácii v americkej ekonomike. Ťažko si niekto zoberie na svoje plecia zodpovednosť za nárast, hoci dnes extrémne nízkej, nezamestnanosti, ktorá sa očakáva na konci tohto roka.

Avšak v nijakom prípade nie je možné oddeliť istý úpadok hospodárskeho cyklu od zodpovednosti politikov. Je to dané aj tým, že americkí politici už teraz uvažujú nad tým, ako dosiahnuť a klasifikovať ekonomické zotavenie, ktoré sa predpovedá na rok 2002. Bude to zotavenie, ktoré zaranžuje šéf Fedu Greenspan, ktorý uvoľní menovú politiku a zníži úrokové sadzby? Bude to ozdravenie, v pozadí ktorého bude stáť prezident Bush s jeho víziou extrémneho zníženia daní v USA? Alebo to bude Dick Gephardt, ktorý stále požaduje radikálne zvýšenie verejných výdavkov?

Toto všetko sú otázky do budúcnosti, pretože markantné oživenie americkej ekonomiky sa určite dostaví, s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpätí budúcich deviatich mesiacov. Ak ale recesia presiahne časový horizontu roku 2001, potom bude nevyhnutné preklasifikovať ekonomický pokles v Spojených štátoch a nazvať ho „washingtonskou recesiou“, pretože iba rozpory politikov ohľadne zníženia daní, respektíve zvýšenia verejných výdavkov, môžu zabrániť ekonomickému ozdraveniu v Spojených štátoch.