Význam partnerstva s Ruskom pre energetickú bezpečnosť EÚ[1]
V stredoeurópskom priestore môže byť najefektívnejším prístup, v ktorom sa rešpektuje vhodný mix uhoľných zdrojov s jadrovými a zemným plynom, rozumná podpora obnoviteľných zdrojov a dosahovanie všestranných úspor energie i materiálov
Európska energetická politika je v súčasnej dobe v neobyčajnej miere ovplyvňovaná celosvetovým politicko-ekonomickým vývojom i vecným plnením rozvojových ambícií jednotlivých členských krajín. Strategické zásoby energií sú totiž koncentrované len v niekoľko málo krajinách, pričom závislosť na dovoze neustále narastá. Pokiaľ nebude schopná zabezpečiť dostatok a zvýšiť cenovú konkurencieschopnosť energie z domácich zdrojov, bude počas budúcich 2 – 3 dekád uspokojovať dovozom cca 3/4 svojich energetických požiadaviek. Nielen celosvetový dopyt po energii rýchlo narastá, ale spolu s ním aj jej ceny, najmä v prípade ropy a zemného plynu. Ukazuje sa, že tento proces zostane pravdepodobne už trvalým a preto si bude vyžadovať už v najbližšom období prípravu alternatívnych programov získavania energie, ako aj urýchlené zahájenie výstavby nových investičných projektov v tejto oblasti.
V stredoeurópskom priestore môže byť najefektívnejším prístup, v ktorom sa rešpektuje vhodný mix uhoľných zdrojov s jadrovými a zemným plynom, rozumná podpora obnoviteľných zdrojov a dosahovanie všestranných úspor energie i materiálov. Prijatie novej energetickej doktríny, ktorú únia dlhodobo pripravuje, a ktorá sa premietne do národných strategických plánov, je však iba začiatkom, ktorý narastajúce riziká neodstráni, ale ich iba zníži. Pre EÚ, ktorá už nie je a v oblasti zásobovania konvenčnými zdrojmi energie, au ani nikdy ani nebude sebestačná, v konečnom dôsledku pri terajšej úrovni poznania a zvládnutia produkčných technológií na výrobu energie, sa zatiaľ nečrtá žiadne iné dostupné riešenie.[2]
Graf 1: Energetická závislosť EÚ podľa druhov energií
Európska energetická stratégia, hoci zatiaľ nie je definitívne koncipovaná, a preto ani presadzovaná ako spoločne prijatá doktrína, má značne nevýhodnú „štartovaciu pozíciu“. Preto aj jej smerovanie bude zložité, jednak preto, že bude musieť vytvoriť také podmienky na zjednotenie názorov celej EÚ – 27, ktoré je nevyhnutné rešpektovať nielen zvnútra spoločenstva, ale aj z externého prostredia, najmä od hlavných dodávateľov energetických médií. Zdroje ropy i prevažnú väčšinu vlastných fosílnych palív vyčerpá najneskôr do roku 2050, a preto bude podstatne závislejšia od skorého nájdenia nových alternatív. Zostávajúce zdroje budú navyše pravdepodobne tak drahé, že ich využívanie aj pri maximálnej efektívnosti bude rádovo prekračovať súčasné ceny plynu alebo čierneho uhlia.[3] Energetický trh EÚ má však k dispozícii ďalšie vnútorné potenciálne rezervy. Nové direktívy EK podporujú rozvoj mechanizmu na odstraňovanie bariér znemožňujúcich plný rozvoj konkurencieschopného trhu s energeticky úspornými opatreniami.[4]
Snaha EÚ smeruje k vytvoreniu spoločného energetického trhu bez bariér, čo znamená, že domáci spotrebitelia by v budúcnosti mali pri nákupe energie rozhodovať sami aj o tom, od koho a za akú cenu budú energiu odoberať. V mnohých členských štátoch nemajú spotrebitelia žiaden vplyv na to, od koho budú energiu odoberať. Chýbajúca konkurencia spôsobuje vysoké ceny, ktoré rovnakou mierou zaťažujú hospodárstvo i spotrebiteľa. V novom globálnom prostredí vyšších cien primárnej energie je viac ako kedykoľvek predtým pre úniu dôležité, aby splnila svoj záväzok vytvoriť trh s fungujúcou hospodárskou súťažou a súbežne znižovala svoju závislosť na dovoze energetických zdrojov zo zahraničia. Ako to však vyplýva z údajov grafu 1, je z reálneho hľadiska znižovanie tejto závislosti skôr iluzórnou ako reálnou záležitosťou. Pripravovaná spoločná energetická politika EÚ má tri hlavné zložky: životaschopný vnútorný trh s energiami, urýchlený prechod na nízkouhlíkovú energetiku a zefektívnenie energetickej výkonnosti EÚ do roku 2020. Pre nové členské krajiny únie nadobúda diverzifikácia zdrojov energie na význame z dvoch dôvodov. Prvým je obchodná stránka veci v podobe rozšírenia počtu dodávateľov ropy, zemného plynu a elektrickej energie. Druhým je cieľavedomé prenášanie investícií do rozvíjania obnoviteľných zdrojov energií s úmyslom zvýšiť do roku 2020 ich podiel na očakávaných 20 %. V hre je takto viac ako zabezpečenie sa alternatívnymi zdrojmi, pretože medzi tie by mohla patriť aj atómová energia, ktorá v ekonomike niektorých z nich dnes hrá dôležitú úlohu. Obnoviteľné zdroje majú byť bezuhlíkové, alebo aspoň uhlíkovo neutrálne a zároveň nezaťažujúce životné prostredie dlhodobými „časovanými bombami“ napr. v podobe uskladneného rádioaktívneho odpadu z atómových elektrární. Nízkouhlíková energetika by mohla ovplyvniť klasické priemyselné odvetvia a urýchliť rozvoj takejto ekonomiky. Vyžiadalo by si to zavádzanie technologických zmien do výrobných procesov, čo by prinieslo niektorým odvetviam „vrenie“ podobné priemyselnej revolúcii.[5]
Elena Trenčianska, Ing. CSc. – Peter Baláž, prof. Ing. PhD. – Ľudomír Šlahor, doc. RNDr. Ing. CSc.
Katedra medzinárodného obchodu, Obchodná fakulta, Ekonomická univerzita v Bratislave, Dolnozemská cesta 1, 852 35 – Katedra ekonómie a financií, Fakulta managementu, Univerzita Komenského, Odbojárov 10, 820 05 Bratislava 25
/dokončenie v budúcom vydaní Profini/
[1] Stať je súčasťoui výskumného projektu VEGA 1/4854/07
[2] Otčenášek, P.: Energiu nemožno vykúzliť, Hospodářské noviny Praha 2005, 23. marca, s. 7
[3] Odhady potvrdzujú, že spotreba energie bola v roku 2005 približne o 20 % vyššia ako bolo ekonomicky opodstatnené. Existuje teda aj značný potenciál lokálnych úspor. Ich absolútna hodnota sa odhaduje na cca 5–10 mld. euro ročne a jej využitie je ekvivalentom napr. viac než 200 miliónov ton ropy ročne.[3] Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú ako dôležitá bude vnútro úniová koordinácia hospodárskej politiky všetkých členských krajín tohto zoskupenia.
[4] Na začiatku sa predpokladá využívanie dotácií a vládnych programov, čo by časom prešlo na komerčnú bázu. Prostredníctvom liberalizácie tohto trhu, energetických auditov, technologických opatrení a energetického manažmentu, by mohla byť dosiahnutá každoročná úspora aspoň o 1 % a vo verejnom sektore minimálne o 1,5 % ročne.
[5] Globalizácia priemyselnej výroby by viedla k presunu celých odvetví do krajín s nižšími nákladmi. Nová nízkouhlíková energetika by mohla umožniť EÚ rozvinúť na vlastnom území takéto odvetvia a vyvážať ich produkty. Mali by špičkovú technickú úroveň a vysokú pridanú hodnotu. To by oprávňovalo existenciu výrobných nákladov zahŕňajúcich úroveň miezd vo vyspelých európskych štátoch. Podľa: Únia chystá postindustriálnu revolúciu podľa: <www.etrend.sk: http://ekonomika.etrend.sk/89539/europska-unia/>
0,000
0,013
